Keby to bol katastrofický film, volal by sa „Záznam č. 157“. Ale o predvianočnej nehode dopravného lietadla na letisku v Denveri pravdepodobne žiaden film nevznikne. Boeing pri štarte zišiel z dráhy, havaroval a začal horieť. Ale nikto nezomrel a všetci pasažieri vyviazli bez väčších zranení. Požiar lietadla bez obetí na životoch je málo na film, ale dosť na celosvetovú správu tlačových agentúr.
Tie ju napísali pár desiatok minút po incidente. To už pri lietadle boli hasiči a evakuovali do bezpečia pasažierov. Spolu s tým, ktorý tesne po nehode publikoval na mikroblogovacej službe Twitter krátku správu so znením: „Holy fucking shit I wasjust in a plane crash.“ Preklep uprostred vety mu azda možno prepáčiť.
Napísať, že sa „svet“ dozvedel o nehode z Twitteru, by bolo asi prehnané. Pasažier Mike Wilson mal ako twitterovský začiatočník v čase nehody len pár desiatok čitateľov. Väčšinou asi kamarátov a kolegov. Nepísal na Twitter dlho, dotyčná správa mala poradové číslo 157.
Ale na rozdiel od profesionálnych novinárov dokázal opísať priebeh incidentu, aj to, čo nasledovalo. Vrátane toho, že spoločnosť Continental nebola schopná zaistiť otraseným pasažierom ani nápoje. Potom mu došla v mobile baterka, takže v blogovaní pokračoval opäť až po návrate domov. V priebehu pár hodín sa stal twitterovskou celebritou.
Počet čitateľov jeho mikroblogu pribúdal po stovkách, ozvali sa tiež profesionálne médiá. Wilsonove záznamy sa však čítajú lepšie ako akýkoľvek článok. Dozvedáme sa o jeho pocitoch, keď na druhý deň letel domov náhradným spojom a tiež keď poskytoval svoje vôbec prvé interview v živote.
Je toto budúcnosť médií? V spojení súkromnej a verejnej komunikácie v spleti sociálnych sietí? Mohli sme to tento rok pozorovať hneď niekoľkokrát. Svet sa na Twitteri zrkadlil vo svojej dôležitosti i banalitách. Kým sa Mike Wilson vysporadúval so svojím zážitkom, napísal som ja na Twitter o tom, že sa v mojom aute prebudila zo zimného spánku lienka.
Bol to úžasný rok Twitteru.
