vyhodiť, pretože dopyt po hrách ako darčekoch je neskutočne obrovský. Vynechajme tentoraz z každého rohu vyskakujúcu finančnú krízu, ktorá nákup videohier ovplyvnila – a povedzme si to úprimne: na Vianoce sa často predá aj tá najväčšia sra... nepodarená hra. Chceme si totiž oddýchnuť od celoročného stresu.
Ale nie o tom budú tieto teplé slová pohody a lásky. Vianoce, to je čas, kedy človek pokojne hovie v teple domova, v kruhu známych, rodiny či priateľov a jednoducho si užíva jedinečný voľný čas, pokoj, prežiera sa ako prasa, vstáva o desiatej a podobné činnosti, ktoré by sme si v priebehu roka asi ťažko dopriali bez väčších následkov. A s príchodom moderných technológií sa súčasťou mainstreamovej zábavy začínajú stávať aj videohry. Pokles ceny, napríklad Xboxu 360 možno nalákalo niektorého z vašich známych a pod stromček si buď sebe, alebo niekomu inému, doprial darček v podobe hernej konzoly.
A potom to prišlo: tých niekoľko titulov pribalených ako darček, ktoré ohromili dovtedy hrami nepoškvrnených, pohltili duše bežných smrteľníkov. Virtuálna zábava je neporovnateľná s x-tým sledovaním rozprávkových evergreenov. A to môžete brať ako z kladného, tak aj zo záporného hľadiska. Jednoducho však ku hrám počas sviatkov pričuchnú ľudia, ktorí o ne v priebehu roka nemusia ani len zakopnúť. Možno sa vám chvíľu pozerajú cez plece a po sledovaní „to“ chcú vyskúšať aj oni a vy, ako správni hráči, im vysvetlíte čo a ako.
Sú dve možnosti. Chytí ich to, ale v prípade niektorej zložitejšej hry im to bude pripadať príliš náročné. Veď oni sa chcú len baviť. Jednoducho, primitívne. Osobná skúsenosť s nemenovanou hlavou rodiny. Zakúpený balíček Orange Box mal potešiť sviatočného hráča akčných hier z vlastného pohľadu, no napokon to dopadlo tak, že tá super hra bola úplne obyčajná, ponižujúco nezaujímavá, zatiaľ čo sa sviatočný hráč výrazne bavil pri hraní u nás nepodareného, piateho Call of Duty, vychutnával si bondovku Quantum of Solace, znovu sa prestrieľal niektorým z Medal of Honorov, na PC zas vystrieľal všetkých „rákosníkov“, „fašistov“ a podobnú háveď. Nos ohrnutý nad Killzone 2, vytreštené oči pri Serious Samovi. Tak sa vám pozerajú cez plece, všetko komentujú a provokujú dovtedy, pokým im nedáte niečo prostejšie, aby zabili popoludnie.
Druhá možnosť: zaujme ich to úplne, pohltí ich to a nebudete ich vedieť od hry dostať. V prípade dohrania sa buď nečakane postavia, slušne poďakujú za zábavu a vrátia sa do svojho života akoby sa nič nestalo. Môže sa to však zvrhnúť v žiadanie „more, more, more“ a vtedy ste stratení. Ťažko vysvetlíte, že vývojový cyklus hry netrvá týždeň, ale dnes už rok, dva a niekedy aj viac. A neveria, že Duke Nukem Forever bol oznámený v roku 1997 a tvrdohlavo znovu rozohrajú tretí diel s dodatkom, že debilov môžete robiť z niekoho iného. Nevysvetlíte im, že tie hry nestoja stovku a na niektoré potrebujete buď veľmi rýchly počítač alebo ešte rýchlejší. Nevysvetlíte im, že do USB-čka konzoly nenarvete myš a nebudete strieľať pomocou tohto zariadenia. Nevysvetlíte im, prečo to práve spadlo do Windowsu a čo s tým... a mnoho ďalších nevysvetliteľných záhad. Ale od svojho miláčika (či už bežiaceho s operačným systémom Windows alebo toho konzolového) ich nedostanete. Od prvej skupiny sa odlišujú tým, že okupujú vaše herné miestečko dlhšie, ako by bolo vhodné.
K hrám sa počas sviatkov jednoducho dostanú aj ľudia, ktorí k nim bežne nepričuchnú. A to dokonca nemusí ísť o tradične rodinnú (vííííí) zábavu. Výsledkom, nech je ním čokoľvek z vyššie uvedených dvoch prípadov, však musí spĺňať základné kritérium: jednoduchosť. Oni to proste musia pochopiť. Môžete bežnému človeku ukazovať úžasné pohyby v novom NHL-ku a dokonalé animácie, keď dotyčný analógovou páčkou kvedlať proste nevie a omnoho viac sa baví pri flashovom hokeji. Môžete hovoriť o pohltení vojnovou situáciou v Company of Heroes, ak tým pravým strategickým a logickým orgazmom sú buď šachy alebo nejaká tá kartová hra. A podobne pri autíčkach, strieľačkách a kadečom ďalšom. Chcú hry jednoduché.
Samozrejme, potom tu máme ešte hudobné hry, ktoré však bežným ľuďom pripadajú všeobecne trápne. A predstaviť si rodinného príslušníka ako s plastovou gitarou dáva Metallicu na najťažšiu úroveň – mno, fantázii sa medze nekladú, ale nebudeme predsa preháňať.
Videohry sa dostávajú do širokého vedomia bežných ľudí. Všetkých a do jedného. Práve to malo byť akousi výpoveďou autora tohto krátkeho textu, ktorý ťuká písmenká na 3 roky starom notebooku, zatiaľ čo spoza TV sa ozýva streľba, druhú konzulu okupujú skákajúce zvieratká. Proste sa, aspoň na nejaký ten čas, zahrajú takmer všetci. Nie sú to typické tituly, ktoré si tu my chválime a nad ktorými (obrazne) onanujeme ako nad skvelým zážitkom. Nie, oni chcú tú jednoduchú, tú prostú zábavu, ktorú my niekedy nazývame hlúposťou, sklamaním a zabíjaním času. Tak čo, hráči, dostali sme sa z označovania zakomplexovaných, podivných, mladých ľudí do skupiny ľudí, ktorí sedia pri hrách, ktoré sú nepochopiteľné - a tým pádom vo svojej podstate nudné.
Takže sa vlastne nič nezmenilo – až na to, že nie sme mladí. Alebo žeby predsa?
Zdroj obrázkov: www.product-reviews.net, news.mmosite.com, alleyofinfiniteangles.com, www.gamesetwatch.com, www.kotaku.com
