Vedci presvedčivo doložili, že samica orangutana, ktorá žije v zoologickej záhrade, sa sama od seba naučila hvízdať. Spôsob, ako na to, odpozorovala od ošetrovateľa. Ide o vôbec prvý známy prípad spontánneho, teda výcvikom nedocieleného prevzatia zvuku iného biologického druhu do zvukového repertoáru. Nielen orangutana, ale primáta iného ako človek.
Jedným z hlavných znakov anatomicky moderného človeka druhu Homo sapiens je schopnosť článkovanej reči so syntaxou. Paleoantropológovia ju spájajú s rozvojom symbolického myslenia, ako sa prejavilo v prvých známych zložitejších materiálnych produktoch - nástrojoch, ozdobách a umeleckých prejavoch praľudí, počínajúc približne dobou pred stotisíc rokmi. Možno sa však vtedy iba zrýchlil predchádzajúci pomalší vývoj.
Odkedy človek hovorí?
Reči zodpovedajú špecifické centrá v ľudskom mozgu. Tie isté sa pri zvukových prejavoch aktivujú aj ľudoopom, ktorým však chýba hlasový aparát. Aspoň hrubá forma reči takmer určite predišla zrod Homo sapiens, ktorého najstaršie známe fosílie majú čosi vyše 200-tisíc rokov.
Rozvíjať sa podľa všetkého začala po dotvorení základného anatomického typu človeka v rámci rodu Homo, druhu Homo erectus. Čiže pred vyše miliónom rokov. Fosílny záznam, žiaľ, zatiaľ nie je dostatočne podrobný, aby ilustroval evolúciu ľudského hlasového aparátu.
V tejto chvíli možno povedať iba to, že nálezy kostí, priradených praľuďom z posledného milióna rokov, vrátane neandertálcov, poukazujú na dosť vyvinutý hlasový aparát. Nakoľko sa to týkalo rečových centier v mozgu? Vznik a rozvoj reči patrí medzi najdôležitejšie otázky skúmania podstaty moderného človeka. Ale keďže praľudia a vôbec ľudské druhy iné ako Homo sapiens dávno vymreli a sebaskúmanie bez možnosti porovnávania vôbec nestačí, bádatelia sú odkázaní najmä na experimenty s ľudoopmi.
Šikovná Bonnie
K jednému významnému poznatku však v súvislosti so skúmaním pôvodu reči a schopnosti učiť sa prišli aj bez experimentu. Serge Wich z Iowského trustu pre výskum ľudoopov v Des Moines opísal s piatimi kolegami z USA a Holandska v časopise Primates pozoruhodný prípad tridsaťročnej orangutanice Bonnie zo Smithsonovskej národnej zoologickej záhrady vo Washingtone. Celkom spontánne sa totiž sama naučila hvízdať.
Podľa analýzy svedectiev začala hvízdať už koncom 80. rokov minulého storočia. Nikto ju necvičil, ani ju k tomu nepodnecoval, napríklad ponukou pochúťky. Hvízdanie a spôsob, ako pri ňom našpúliť pery, odpozorovala od ošetrovateľa. Orangutany bežne napodobujú ľudské pohyby - „opičia sa", hoci sú to ľudoopy a nie opice. Hvízdanie pritom netvorí súčasť prirodzeného orangutanieho zvukového repertorára.
Bonnie očividne hvízda pre samotný zvuk - aby sme sa vyhli obvineniu z pestovania antropomorfizmu, násilného priraďovania ľudských prvkov zvieratám, nenapíšeme priamo, že „pre potešenie". Ak ju o to vedci požiadali, bez lákadla, nemala s tým problém. Zväčša im vyhovela. Ale nie vždy, čo je znak dobrovoľnosti. Bonnie sa tiež dokáže zvukovo „opičiť" po človeku - moduláciou dĺžky a počtu hvizdov.
Hvízdala údajne aj orangutanica Indah, istý čas spoluchovankyňa Bonnie vo washingtonskej zoo, kým ju nepresťahovali do Iowského trustu pre výskum ľudoopov. Začala to robiť niekoľko rokov po prvom zaznamenaní hvízdania pri Bonnie, od ktorej to zjavne pochytila. Žiaľ, toto sa už dnes nedá celkom spoľahlivo overiť, lebo Indah uhynula predtým, ako niekoho napadlo získať audiozáznam jej hvízdania.
Proti predpokladom, v súlade s pozorovaniami
Hvízdanie Bonnie nie ej v súlade s doterajším predpokladom, že zvukový repertoár primátov iných ako ľudí je zafixovaný a že konkrétne ľudoopy nad ním nemajú kontrolu. A s predpokladom, že ich hlasové prejavy sú čisto emocionálne, ako škreky pri vzájomných konfliktoch či výstražné výkriky, že sa blíži veľká šelma.
Skoršie výskumy preukázali, že šimpanzy aj orangutany dokážu vydávať zvuky a hlasové prejavy netypické pre ich druh, no len po intenzívnom výcviku.
Príklad Bonnie ukazuje, že poznávacie schopnosti - predovšetkým učenie - minimálne orangutanov sú aj vo vzťahu k zvukovým prejavom pružnejšie, ako sa myslelo.
Na druhej strane ladí s najnovšími pozorovaniami orangutanov v divočine. Vedci pri nich totiž zistili a overili, že rôzne populácie orangutanov pravidelne sprevádzajú špecifické činnosti - ako stavanie hniezd na stromoch - rôznymi zvukmi.
Niektorí to posúdili ako zárodky „kultúry". Orangutanie populácie sa od sebe líšia aj celkovým zvukovým repertoárom. Jednotlivé zvieratá sa očividne v každej populácii učia špecifické zvuky s konkrétnou funkciou od starších. Najmä od matiek,lebo matka a mláďa či mláďatá sú základnou sociálnou jednotkou orangutanov. Na druhej strane už neplatí, že orangutany nevytvárajú skupiny - naopak pomerne často, hoci nie trvalé.
Výhodou vedcov z Iowského trustu pre ľudoopy je, že môžu kombinovať výskum týchto zvierat v zajatí s ich výskumom v divočine - v terénnej stanici Ketambe na Sumatre.
Kľúčom k poznaniu orangutanov je stále výskum a pozorovanie v teréne, ako tohto jedinca na Sumatre.
Foto: Great Ape Trust of Iowa/Perry van Duijnhoven
No výhodou je kombinácia s výskumom orangutanov v zajatí, ktoré už zďaleka nemusí znamenať iba klietky, ako ukazuje tento mladý jedinec "na prechádzke" v jesennom lese v Iowe, ktorý tvorí súčasť výskumného strediska.
Foto: Great Ape Trust of Iowa
Od hvízdania k hvízdacej reči - iba ľudskej?
Hvízdanie je v kontexte výskumu pôvodu reči významné aj tým, že ním možno ľahko a pre vycvičené ucho aj zreteľne prenášať pomerne zložité informácie. Nielen zapískať na iného človeka, psa či taxík, alebo „prehrať" si obľúbenú melódiu.
Jestvujú dokonca hvízdacie reči. Najznámejšia je azda tá Guančov, pôvodných obyvateľov Kanárskych ostrovov. No etnológovia ich doložili na mnohých ďalších miestach sveta. Vo francúzskych Pyrenejách a v Európe ešte v Grécku, z Ázie v Turecku, Nepále a Barme, z Južnej Ameriky v Bolívii, Brazílii, zo Severnej Ameriky v Mexiku a na Aljaške, vo viacerých krajinách západnej a južnej Afriky a napokon na Novej Guinei a v Oceánii.
Otázkou pre vedecké pokusy teraz je: Do akej miery by mohli zvládnuť hvízdavú reč ľudoopy? Posunkovú a dorozumievanie pomocou symbolov si špeciálne cvičené jedince osvojili veľmi dobre.
Hlavné zdroje: Primates z decembra 2008; Komuniké Great Apes Trust of Iowa z 11. decembra 2008
