mäso. A chcú naše mozgy. Zombíci.
Nedá sa na nich pozerať inak ako s láskou a postrehnuteľnou iskrou v očiach. Sú síce trochu hlúpi, artikulovať sa ešte poriadne nenaučili, no i tak – aj zombíci sú len ľudia, hoc sa nám už veľmi nepodobajú. Česť výnimkám. V tituloch, v ktorých vystupujú, nemožno čakať inteligentné dialógy či filozofické debaty o zmysle života a smrti. Niekedy si jednoducho chceme vychutnať stupídnu a krvavú zábavu so všetkým, čo k tomu patrí. A to je doména zombíkov, nemŕtvych. Nebudeme sa v tejto óde na smrdiace monštrá venovať filmovým spracovaniam, hoci ich sú desiatky a kultové snímky ako hocičo of the Dead, Bad Taste, Braindead, The Evil Dead máme radi. Stranou ponecháme aj komixy, z ktorých napríklad Walking Dead má svoje neoceniteľné čaro. Necháme si pekne vymyť mozgy virtuálnou apokalypsou.
Úplne prví zombíci nás navštívili na obrazovkách v roku 1984. Buďme úprimní, to je zrejme doba, kedy sa väčšina našich čitateľov na zombíkov svojim slintaním, pokakávaním a nezrozumiteľným jazykom na tieto roztomilé tvory podobala. Na začiatku bol totiž titul Zombie Zombie pre ZX Spectrum. Pokojne mu môžeme vzdať hold, avšak skutočnú exkurziu do sveta nemŕtvych nám predviedla až séria Alone in the Dark. Tá vo svojich začiatkoch (1992), v dobách, kedy sme trojrozmerné hry nielenže nepoznali, ale o nich maximálne tak snívali, sa objavil prvý survival horor. Na vtedajšiu dobu predstavovali polygónové postavičky (a tie polygóny by ste zrátali na svojich prstoch) na predrenderovaných pozadiach to najlepšie, čo výpočtová technika ponúkala. So zombíkmi sa totiž viaže strach. Nie, že by nás prekvapovali svojou umelou inteligenciou, ale je ich, rovnako ako vojakov Sovietskej armády v 2.sv.vojne, mnoho. Viac ako mnoho a nových členov poberajú do svojho fan klubu závratnou rýchlosťou. Alone in the Dark v hlavnej úlohe s Edwardom Carnbym sa odohrávalo na konci 20.rokov, respektíve začiatkoch 30.rokov, minulého storočia a skôr ako početnosťou nás prekvapili atmosférou. Nemŕtvi prichádzali pomaly.
Nedajte sa však oklamať opatrným vstupom na hernú scénu. Svoju silu začali diktovať napríklad aj v kultovom Doomovi. Do svetla reflektorov sa dostali v roku 1996. Automatová strieľačka House of the Dead, v ktorej ste hýbali kurzorom a strieľali po vyskakujúcich nemŕtvych panákoch, ešte neevokovala tú pravú zábavu. S tou prišiel až Resident Evil so svojim prvým dobrodružstvom. Vydavateľ Capcom možno ani nevedel, čo stvoril, avšak predajnosť (do konca februára sa zo série, ktorá sa v Japonsku nazýva Biohazard, predalo 34.5 milióna kusov hier) potvrdila to, čo sme my už dávno vedeli. Zombíkov majú všetci radi. Resident Evil stavil na tradičnú kartu: more zombíkov, ktorých treba vykynožiť. Prvý diel nás preniesol do mestečka Raccoon City, v ktorom sa čosi zvrtlo a z ľudí sa stali kanibali pokojne si mľaskajúci pri prežúvaní žalúdku susedov.
Arkádové strieľanie v House of the Dead * Návšteva nemŕtvych v druhom Resident Evil
Pre sériu je charakteristické striedanie postáv, ktoré sa objavia vo viacerých dieloch, no postupom času sa nám z nemŕtvych stali infikovaní. Pripravovaný piaty diel sprevádzajú ohlasy na rasizmus (odohráva sa v Afrike, kde ako vieme, je obyvateľov čiernej pleti viac než niekde v americkom stredozápade). Nenechajte sa však oklamať číslovkou 5 – ak vezmeme do úvahy všetky herné Resident Evil tituly (čiže i tie, ktoré vyšli exkluzívne pre mobily alebo iné handheldy), dostaneme sa k peknému číslu 17. A séria ešte nekončí. Resident Evil sa do našich sŕdc zapísal prvým skutočne graficky prepracovaným survival hororom, pri ktorom sme si poľahky crkli a zdvihol sa nám žalúdok. V Raccoon City to nebolo takmer živej duše, všade bol neporiadok, zdevastované prostredie a... a samozrejme more mumlajúcich zombíkov. K tomu si pripočítajte veľmi málo munície (takže sme sa niekedy nemohli zdržovať zabíjaním zombíkov, ale sme pred nimi jednoducho zúfalo utekali), strach, aby sa nič nevynorilo spoza rohu a máme pred sebou hru, ktorá nás prinútila premýšľať o zombíkoch jedine v dobrom.
Ponecháme bokom nie príliš podarené kúsky ako Flesh Feast (1998), Typing of the Dead (1999 – inak ojedinelí originál, ktorého hlavná myšlienka bola zhodná s tou z House of the Dead, ale zombíkov ste zabíjali písaním anglických slov, neskôr viet, ktoré mali zombíci na sebe – škola hrou alebo strojopis ľavou zadnou) alebo zopár projektov pre Dreamcast a zastavíme sa až pri Evil Dead sérii. 
Vychádza z filmovej predlohy (len v skratke: 1981, Sam Raimi, Bruce Campbell, Book of the Dead a motorová píla), ale máme ju radi aj napriek tomu, že kvalita nebola príliš vysoká. Fanúšikovia nemŕtvych síce krochkali blahom a za zvuku motorovej píly a rozrezávania zombíkov sa tešili ako malé deti, do širokého vedomia sa hra nedostala. Je to škoda, ale bola by škoda si toto krvavé mecheche nepripomenúť.
Ako šiel čas, na zombíkov sa po(s)tupne zabúdalo – mali sme tu síce konzolového Huntera, mód do Half-Life, Braindead alebo RPG Survival Crisis Z, no kto z vás si na tieto hry pamätá? Nik alebo málokto a tých zopár rúk, ktoré sú hore, ostane nepovšimnutých. V roku 2005 sa začalo blýskať na lepšie časy a bola to teda poriadna búrka – a tá prišla vďaka upršanému Cold Fear. Kontroverzný titul, ktorý sa odohrával na ruskej veľrybárskej lodi a plošine za silnej búrky. Hre sa toho dalo vytýkať mnoho, avšak hráč bažiaci po riadnej dávke strachu, pôsobivej atmosféry a haldy nemŕtvych dostal svoje. Tom Hansen ako člen pobrežnej hliadky nemá okolo seba polonahé devy v bikinách – spoločnosť mu totiž po preskúmaní na oko opustenej lodi začnú robiť nemŕtve potvorky mnohých druhov. Pohľad spoza hrdinu bol zvolený na vtedajšiu dobu zrejme príliš riskantne a jeho spracovanie bolo mierne kostrbaté, paluba lode sa neustále húpala, pršalo, takže ste niekedy ani nevideli, čo je pred vami, no presne o tom to má byť. Príbeh sa postupne rozplietal, hrdina bol infikovaný (a nehovorte, že ste to nečakali) a hlavne sme si to mohli užívať. Ak na tento titul narazíte, určite ho skúste aj napriek dnes už pochybnému spracovaniu.
Pobrežná hliadka a lá Cold Fear * Táto krajina nie je pre starých, ale pre mŕtvych z Fiddler´s Green
Útok zombíkov chcel dotiahnuť do dokonalosti titul založený na paralelnom rozprávaní Romerových príbehov, Land of the Dead: Road to Fiddler´s Green, avšak v mysliach hráčov sa dlho neudržal. Je to rozhodne škoda, milovníkom ponúkal pekelne mnoho zombíkov, nezabudnuteľné scény, krvavú apokalypsu – proste všetko, po čom lačná duša zombíkofila túži. Vynecháme ďalšie módy do úspešných PC projektov a venovať sa radšej budeme odvrátenej strane. Stubbs the Zombie in „Rebel Without a Pulse“ je totiž našou srdcovkou i dnes.
Čím nás tento titul so šialeným názvom zaujal? Viete, vždy to totiž bolo výhradne o tom, že sme hnilých zombíkov museli kosiť, z hlavy sme im robili fašírky, neustále pred nimi bežali a báli sa ich. Nie tak v Stubbs, kde sme sa, a teraz fanfáry, prevtelili práve do jedného zombíkov! Šialený nápad so šialeným love-story príbehom (zombík hľadá svoju starú lásku) vyústila v morbídne likvidovanie všetkého živého. V akčnom sne sme si robili vlastnú zelenú armádu, prdeli sme, hádzali plynové bomby (vyrobené z vlastného žalúdku), hrýzli do hláv nadutých športovcov, naháňali vrieskajúce slečny – paródia ako hrom, ponorená do neskutočne chytľavej hrateľnosti a s vtipnou scénou na každom druhom kroku. Ako však už býva zvykom, prvotina Wideload Games sa príliš nepredávala, ale my na ňu spomíname výhradne v dobrom.
Postupne sa presúvame do nového veku – do veku nádhernej grafiky. A s ňou bezvýhradne súvisí projekt Dead Rising. Poznáte to: reportér plný energie, mesto pod náporom nemŕtvych, v obchodnom dome hŕstka preživších a vláda snažiaca sa všetko ututlať. Lenže ukážte nám hru, v ktorej sa mohlo na obrazovke objaviť naraz 800 zombíkov! V ktorej ste mohli nasadnúť na záhradnú kosačku a trochu preriediť ich rady! V ktorej ste mali 72 hodín na vybláznenie sa v pomerne otvorenom svete! Dead Rising patrí medzi prvé tituly pre Xbox 360, pre ktoré sa oplatilo do konzoly investovať ťažko zarobené peniaze. Bol to až neskutočný masaker spojený s adventúrnou zložkou. Pôvodne bola v pláne PC verzia, tá sa však už zrejme neobjaví, no užijú si aspoň majitelia rodinného Nintenda Wii, pre ktoré sa chystá Dead Rising: Chop Till You Drop. A že na Wii sú len infantilné hry... respektíve boli.
Za domácu úlohu spočítajte počet zombíkov v Dead Rising
V túto zimu sa hneď objavili dve hry, ktoré nám ukázali nie mŕtvych v tej najlepšej kondícii. Keby sme boli detailisti, počítame aj Zaklínača, ale tam hrali len vedľajšiu úlohu a to pri ich skromnosti nemôžeme brať do úvahy. Sci-fi horor Dead Space síce neponúkal nemŕtvych v tradičnej úlohe tackajúcich sa indivíduí, ale nám ľudia zmutovali do nepekných kreatúr. Sci-fi zombíci evolučne podrástli a pre nás bolo dôležité, že nemŕtva atmosféra páchla z hry na sto honov a báli sme sa ako už dávno nie. A naposledy to bolo Left 4 Dead od Valve (len tak na okraj, vydavateľom je EA, rovnako ako v Dead Space, takže veríme, že nám tento nenávidený herný gigant ponúkne ešte nejaké čerstvé mozgy), kvôli ktorému aj vznikol dnešný článok. Zombíkov niekoľko desiatok tisíc, skupina preživších, ktorá sa musí dostať z tohto pekla preč a chudák hráč (prípadne štyria v kooperatívnom režime) musel strieľať ako o dušu. Potešila aj možnosť prevteliť sa v multiplayeri do jedného zo štyroch špeciálne zmutovaných zombíkov, ale naše nadšené reči nájdete v nedávno uvedenej recenzii.
Zombíkov je mnoho a to, že nehrajú vždy hlavnú úlohu ešte neznamená, že si raz za čas neškrtnú aj nejakú bokovku. Navštívili nás mnohokrát a možno ich prítomnosť ani nepostrehnete – hanba vám! Pritom sa nám prihovárali z mnohých úspešných titulov, prípadne známych značiek. Pre osvieženie pamäti len stručný výpis bez zbytočného spomínania: Blood, Carmageddon (vďaka cenzúre, ale aj to sa ráta), Oblivion, Fallout, trilógia Halo („The Flood“ býva často porovnávaná práve so zombíkmi svojim správaním), Half-Life (+módy ako napríklad skvostný They Hunger, BrainBread), Nocturne, Quake, Stalker alebo dokonca mali krátku epizódku v novom Call of Duty (museli ste hru dohrať), Saint´s Row 2 (ako jedna z videohier) či Tony Hawk´s Underground 2.
Nemŕtvi sú proste všade a aj vďaka tomu si vyslúžili rozdelenie do viacerých kategórií, pretože napríklad v každom RPG musí byť nejaká hnilá hlava. Poznáme napríklad Revenantov - viditeľní duchovia alebo alebo znetvorené telá, ktoré povstali z hrobu (nezamieňajte si to s jednou biblickou postavou), terorizujúce živých. Slovíčko „revenant“ pochádza z latinčiny a francúzštiny: revenir predstavuje návrat a vo francúzštine znamená „revenant“ návrat. Viera v Revenantov sa objavila západnej Európe (špeciálne vo Veľkej Británii) počas neskoršieho stredoveku. Rôzne legendy a ľudové umenie (vidíte – pri spomienke na folklór sme zabudli na PS3 Folklore, kde síce zombíci nevystupovali, no mŕtvymi sa to tam riadne hemžilo) rozprávali o návrate kvôli rušeniu pokoja preživších a ich príbuzných. Niektoré prvky majú spoločné s vampírmi. A kdeže nás to Revenanti navštívili? Nesmie chýbať akčné RPG Revenant, zabudnúť nemôžeme na hororový projekt Siren (prvé diely Forbidden Siren na PS2), Eternal Darkness: Sanity´s Requiem, Legacy of Kain: Defiance (prechod spektrálnymi svetmi prezentované Razielovými hrateľnými pasážami), The Witcher, Fire Emblem: The Sacred Stones, Runscape a zhliadnuť ich môžeme aj vo World of Warcraft.
Svoje skromné zastúpenie majú aj voodoo zombíci. Myšlienky nám síce utekajú do New Orleans, avšak Gabriela Knighta necháme na pokoji. Poznáte LeChucka? Nie? Adventúrna séria Monkey Island vám ale niečo vravieť už musí. Hlavná záporná postava, voodoo pirát LeChuck nás neraz rozosmial a patrí medzi hlavných zástancov tohto prúdu. Po boku mu stojí Mike Leroi zo Shadow Mana. Tento dnes neprávom zabudnutý projekt ponúkal skvostnú hrateľnosť doplnenú o zaujímavú zápletku. Hlavný hrdina Mike, postihnutý kliatbou a odsúdený do úlohy akéhosi zombie otroka, sa stal vyvoleným, ktorý mohol cestovať do sveta mŕtvych a aj napriek krvavému masakru chránil ľudstvo pred apokalypsou zo záhrobia.
Okrem spomínaných menších úlohách v RPG projektoch (celý svet Dungeons & Dragons, séria Castlevania, Diablo, WoW, Warcraft III...) nás fantasy zombíci príjemne prekvapili aj v Legend of Zelda, pamätníci nezabudnú na roztopašníkov z Thief: The Dark Project a opomenúť nesmieme ani arkádovú mlátičku MediEvil či podivné stvorenia z Return to Castle Wolfenstein, zmutované svinstvo z Abomination alebo nádherne trhajúce sa telá zo strategickej série Myth a mnohých ďalších.
Mŕtvy vesmír v Dead Space napokon nie je až tak mŕtvy
Keď však už hovoríme o zombíkoch a nemŕtvych, aspoň okľukou si musíme spomenúť aj na duchov. Nie, na Caspera tentoraz myslieť nebudeme, ale čo tak Grim Fandango, séria Silent Hill, Fear, dvojica hier Clive Barker Undying a Jericho alebo vtipný Ghost Master? Príliš živo sa netvária ani múmie (Tomb Raider: The Last Revelation, The Mummy Returns) alebo vampíri (BloodRayne, Buffy, Nosferatu, Blade, Darkstalkers, Vampire Rain, Vampire: The Masquerade), ale takto by sme mohli pokračovať ešte dlho. Zombíci a nemŕtvi sú totiž všade okolo nás.
Môžete ich mumlanie a pach nenávidieť. Môžete sledovanie filmov či hranie zombie hier považovať za tupú zábavu, ale svoje miesto v hrách (a filmoch) rozhodne majú. Máme ich radi, sú to také naše vysnívané domáce zvieratká. Čo vy, máte už svojho zombíka alebo ako vy spomínate na zombie hry?
A na záver máme pre vás malý testík, pomocou ktorého zistíte, či náhodou už zombíkom nie ste.
Zdroj: Undeadgames, Wikipedia, Moby Games, The Adventure Collective, Killer List of Videogames
