Slovenský hit uvádza iný spôsob psej obrany. No robia to aj odmietaním úlohy, ak nadobudli pocit, že sa s nimi zaobchádza nespravodlivo. Pocit? Nie je to obyčajný antropomorfizmus, nepatričné prenášanie výsostne ľudskej kategórie na zviera? Nový pokus rakúskych výskumníkov správania zvierat však sotva možno vysvetliť inak.
V časopise Proceedings of the National Academy of Sciences USA to tvrdí Friederike Rangeová z Viedenskej univerzity s tromi kolegami. Na jednej strane ju výsledky zvlášť neprekvapili - veď psa má aj doma a zažila s ním už mnohé prekvapivé veci. Vyňuchať dokáže všeličo, prečo nie aj nespravodlivosť?
Na druhej strane je nepochybne určitý rozdiel medzi chovateľskými zážitkami a prísne kontrolovaným vedeckým pokusom.
Zvieratá a férovosť
Odpor proti nespravodlivosti je neoddeliteľnou súčasťou evolúcie ľudskej spolupráce. Definuje sa ako nesúhlas s nerovnakou odmenou za rovnaký výkon, alebo s odmenou za nízky či nulový výkon.
Ľudia súbežne vyhodnocujú vlastné náklady a výnosy voči nákladom a výnosom iných. Reakcia na nespravodlivé odmeňovanie zvyšuje zdatnosť jedinca. (Nechajme bokom žalostný fakt, že od vzniku civilizácie v čoraz zložitejšej spoločnosti vznikajú a fungujú skupiny, ktoré šíria a posilňujú nespravodlivosť ako svoj záujem.) Deje sa to najmä v tzv. dyádach, vzťahov dvoch osôb, ale logicky presahuje do záujmov tretích osôb. Vedci to donedávna považovali za unikátne ľudské.
Prišli však pokusy s inými primátmi. S opicami malpami hnedými a tamarínmi pinčími a ľudoopmi šimpanzami učenlivými. Malpy a šimpanzy menili niečo za niečo, tamaríny aj spolupracovali. V prírode však nespolupracujú iba primáty - spoločne lovia i vychovávajú mláďatá napríklad vlky, psy hyenovité, mangusty a kunovité šelmičky surikaty. Spolupracujú tiež psy domáce, jednotlivo s ľuďmi, ale v špecifických situáciách aj skupinovo medzi sebou (lovecké svorky, pastierske a strážne psy). Majú teda aj ony vyvinutý zmysel pre odpor voči nespravodlivosti?
Nie je nad experiment
Psy si počas dlhého spolužitia s nami vypestovali citlivosť na vnímanie ľuďmi priamo i podvedomo vydávaných podnetov a - ako to môže potvrdiť každý chovateľ „s praxou" - zvládajú vzťahy v rodine i vzťahy ľudí k iným psom a ďalším zvieratám. Vedci naplánovali jednoduchý pokus. Vyskúšajú vždy v dvojiciach psy, ako jeden zareaguje na nespravodlivú odmenu druhého vo vzťahu k jeho vlastnej činnosti. A porovnajú to s kontrolou, keď bude pes čeliť rovnakej situácii sám.
Friederika Rangeová a jej kolegovia to konzultovali s Fransom de Waalom z Emoryovej univerzity v Atlante (USA), známym odborníkom na správanie primátov, ktorý robil pokusy s opicami. Každý pes mal na požiadanie podať labku, ako ho to naučil chovateľ. Za podanie mal dostať chutné sústo.
Alebo nedostať. „Najpikantnejšia" situácia bola, keď bádatelia náhodne vybranému psovi z dvojice dali príkaz, aby podal labku, ale odmenili druhého. Na pokuse sa celkovo zúčastnilo 43 zvierat z 12 rôznych rás, najviac borderkólií, z toho dva psy boli miešance. Výsledky pokusu však nezáviseli ani na rase, ani na pohlaví psov.
Základné usporiadanie pokusu.
Foto: Friederike Range
Štyri sociálne a dve sólo situácie
V pilotných sondážach väčšina psov prestala podávať labku, keď za to 15- až 20-krát nedostali odmenu. Na prvej časti pokusu sa zúčastnilo 29 psov.
Vedec stál pred dvojicou psov a k jednému naťahoval ruku spolu s príkazom „Podaj labku!", vyhýbal sa však očnému kontaktu. Za psami stál chovateľ. Išlo o štyri situácie s dvomi typmi odmien: chutnejšou (údenina) a menej chutnou (čierny chlieb).
Pri prvej skúške, rovnosti, dostali pes aj jeho partner menej chutnú odmenu. Pri druhej skúške, nerovnakej kvality, pes dostal menej chutnú odmenu ako partner. Pri tretej skúške, nespravodlivého odmeňovania, pes nedostal nič, kým partner menej chutnú odmenu. A napokon pri štvrtej skúške, vynaloženého úsilia, obidva psy dostali menej chutnú odmenu, ale partner nemusel podať labku.
Každú skúšku tvorila séria 30 príkazov podať labku v prítomnosti partnera (alebo menej, až kým pes neodmietol pokračovať). Ako kontrola poslúžil režim s tými istými psami bez partnerov, v dvoch fázach.
Najprv sa posudzovalo, či psi podajú 30-krát labku neznámej osobe, ak za každé splnenie príkazu dostanú menej chutnú odmenu. Potom prišla samotná kontrola - ako dlho bude pes podávať labku, keď za to nič nedostane, čo vlastne dopĺňalo výsledky z pilotných sondáží. Polovicu psov takto vedci skúmali sólo pred výskumom v dvojiciach a polovicu po ňom.
Ako to dopadlo
Psy sa od seba líšili počtom podaní labky v štyroch skúškach. V tretej prestávali skôr ako v prvej. Druhá a štvrtá sa od prvej počtom podaní zvlášť nelíšili. Bolo treba zistiť, či psy vždy odmietnu podať labku, ak za to nič nedostanú, nehľadiac na to, či vedľa nich bol alebo nebol partner, ktorý odmenu dostal. Ukázalo sa, že kľúčová vždy bola prítomnosť odmeňovaného partnera. Neodmeňované psy vtedy prestali podávať labku oveľa skôr.
Azda keď boli samé, neodmeňovanie si „vysvetili" (človek tu voľky-nevoľky používa výrazy, ktoré zaváňajú antropomorfizmom, aspoň v úvozovkách) tým, že vedec na to asi má dôvod, a podávali labku aj tak, ale keď partneri dostávali odmenu a ony nie, vedcov „nič neospravedlňovalo" a pes im podávať labku prestal.
Vedci zaznamenávali popri počte pokračujúcich podaní aj správanie a výzor neodmeňovaného psa - váhanie, zívanie, olizovanie sa či škrabanie sa a odvracanie pohľadu od partnera i vedca signalizovalo, že pes sa cíti nepríjemne a je v strese. Po desiatich neúspešných príkazoch sériu ukončili. Najčastejšie museli príkaz opakovať v tretej skúške. V tomto sa najviac líšila tiež od kontrolnej fázy s jednotlivými psami bez prítomnosti partnera. Aj mierou stresu u psa.
Bordekólia na príkaz bádateľky podáva labku...
Foto: Friederike Range
...lenže odmenu za to dostáva druhý pes...
Foto: Friederike Range
...a tak to borderkólia napokon rieši bojkotom ďalších príkazov.
Foto: Friederike Range
Čo z toho vyplýva?
Psy boli oveľa menej ochotné podávať labku a stresovanejšie, keď nedostali nič, kým ich partner bol odmenený, ako keď nedostali nič v neprítomnosti partnera. Boli teda citlivejšie na nerovnosť odmeňovania ako na rozdielnu kvalitu odmien či rozdielne úsilie, keď ony museli pre odmenu podať labku a partneri nie.
Aby vedci definitívne vylúčili, že zvieratá pri tretej skúške reagovali na samotnú prítomnosť partnera a nie na fakt, že partner dostal potravu, skúmali 14 ďalších psov v dvoch dodatočných sociálnych situáciách, teda dvojice psov.
V prvej situácii nedostalo odmenu za podanie labky ani jedno zviera, v druhej nedostal nič skúmaný pes, kým partner dostal menej chutnú odmenu, čo zodpovedalo tretej skúške. Série boli dlhé ako v hlavnej časti pokusu a vedci v zornom poli zvierat presúvali potravu. V druhej situácii psy prestali podávať labku skôr. A kým prestali, pred každým podaním oveľa dlhšie váhali splniť príkaz, častejšie sa pozerali na partnera a vyzerali stresovanejšie. Čiže: psy naozaj reagovali na fakt, že partner dostal potravu, kým ony nie, a nielen proste na prítomnosť či neprítomnosť partnera. Predstavuje to prvé dôkazy citlivosti na nespravodlivé odmeňovanie u ne-primáta.
Psy verzus primáty
Menšia či minimálna až nulová citlivosť psov na rozdielnu kvalitu odmeny, respektíve úsilie potrebné na jej získanie, kontrastuje s výsledkami obdobných primátích pokusov. Primáty výrazne reagujú na kvalitu potravy, menej kvalitná ich frustruje. Všetci chovatelia potvrdili, že ich miláčikovia dobre rozpoznávajú údeninu od chleba a že ich prvá z týchto odmien viac motivuje, no psy jednotlivo i v prítomnosti partnera ďalej podávali labku aj za chlieb, hoci pred sebou videli údeninu. Zjavne pre nich bola dôležitejšia odmena ako taká, než jej kvalita.
Môže to vyplývať z výcviku - „vedia", že nakoniec dostanú aj kvalitnejšiu odmenu. Alebo je v pozadí evolučné vysvetlenie: ohľady na kvalitu odmeny a mieru vlastného i cudzieho úsilia vyplývajú z „psychológie" diktovanej vyššou mierou spolupráce primátov. Tá vyžaduje vnímať vzťah medzi vzťahmi. Najmä porovnať vzťah medzi vlastným úsilím a odmenou so vzťahom úsilia a odmeny partnera.
Podľa doterajších poznatkov to popri človeku dokážu iba šimpanzy, menej paviány. Psom azda chýbajú potrebné poznávacie schopnosti mozgu a ich citlivosť na odmeňovanie či neodmeňovanie zodpovedá predchádzajúcemu stupňu evolúcie týchto schopností.
Od primátov sa líšia aj spôsobom rozpoznávania nespravodlivosti odmeňovania. Na rozdiel od nich nikdy neodmietli ponúkanú potravu, nestálo im to za prejav nesúhlasu s lepšou odmenou partnera. Prekáža im znevýhodňujúca nespravodlivosť a nie zvýhodňujúca, ktorá toľko trápi aj nás ľudí. Je všeobecný odpor voči nespravodlivosti odmeňovania iba znakom primátov a zdomácnených zvierat ako psov, alebo všetkých sociálnych zvierat?
Vyvinul sa viackrát nezávisle, alebo raz dávno v minulosti a v rôznych evolučných líniách je stále zložitejší, takže sú jeho nositelia pri stykoch s inými jedincami toho istého druhu čoraz citlivejší na pomer nákladov a výnosov?
Tak či onak, psov podľa tohto pokusu zjavná nespravodlivosť odmeňovania privádza k bojkotovaniu príkazov.
Hlavný zdroj: Proceedings of the National Academy of Sciences USA Early Edition z 8. decembra 2008.
