;) |
Dojná krava
Možno sa to zdá len nám, ale Activision po spojení sa s Vivendi hravo prebral štafetu obávaného vydávania ďalších a ďalších pokračovaní za každú cenu po Electronic Arts. Bez urážky, práve toto vyčítali svojej konkurencii a sami idú cez mŕtvoly presne týmto spôsobom. Ak to chcete počuť na plnú hubu: Call of Duty: World at War je brak. Úplne zbytočný, vsádzajúci len na známe meno, avšak prázdny a bolestne unavujúci. Keď vedľa seba postavíte predošlý, čiže štvrtý diel a novinku World at War, vidíte síce hry, v ktorých sa strieľa, ktoré bežia na rovnakom engine (a ten rok na World at War z grafickej stránky občas už jednoducho poznať je), majú takmer totožnú schému multiplayeru, ale zážitkom ide o odlišné hry.
Všetky screenshoty nájdete v galérii hry
To, že Treyarch spravil z tretieho dielu Call of Duty frašku, PC-čkári neveria, pretože ich niekto z Activisionu od tohto slabého dielu uchránil a vydania sa dočkal len na next-gen konzolách. Tentoraz je tomu inak a môžete byť poctení, pretože teraz si najslabší diel Call of Duty môžete vychutnať do sýta.
Hrdina a geroj
Znovu sa vrátime do Druhej svetovej vojny, pričom sa páni a dámy z Treyarchu rozhodli, že to spravia podobne ako frajeri z Infinity Ward: dve striedajúce sa hlavné postavy, pričom jedna z nich na konci akože zomrie, no ona nezomrie, chodíte uzavretými koridormi smerom vpred a nikam inam, do toho pridali štipku svojho umenia v neustále respawnujúcich sa nepriateľoch, pokým neprekročíte čarovnú (a neviditeľnú) hranicu a celé to zamiešali tým, že Druhá svetová jednoducho bola krvavá a bolo tam 60 miliónov obetí, zabrnkajú na americkú strunu hrdinstva a hej hou, môžeme ísť pokojne spať. Propagovaná americká kampaň, v ktorej bojujete proti japonským panáčikom je zúfalo obyčajná, ruská kampaň mierne vystupuje - ale čoskoro je zadupaná do zeme používaním starých dobrých mestských lokácií, barikád a miliónov mŕtvych.
Dovolenka v Pacifiku
Ale pozrieme sa na to trochu bližšie. Americký hrdina začína svoje rozprávanie neskutočne zaujímavo, pohlcujúco, neskutočne naturalisticky – a klamať by sa nemalo, všakže. To, že nápad na začiatok je celkom dobrý ešte totiž neznamená, že nám ho niekto zaujímavo aj podá. A presne to je problém Treyarchu. Sú možno príliš nadšení, majú nápady, avšak ich spracovanie je tak umelé, že to bije do očí po pár sekundách. Takže vám nejaký Japonec podreže kamaráta pri vypočúvaní a vy sediac na stoličke vidíte, že podobný osud čaká aj vás, keď tu zrazu príde záchrana, oslobodia vás a vy sa musíte vybrať vykosiť celý ostrov. Čakali sme aspoň mierne prvky (aj keď len okopírované) z Vietcongu. Ha, čakať môžeme na autobus alebo vlak. Zakrádanie džungľou je tým istým ako pochodovaním v uliciach mesta, len vám v pohybe nebránia budovy a rôzne naukladané objekty, ale „sakra hustý les“ a stromčeky. Žiadne pasce, prekvapivé útoky sú prekvapivé po prvýkrát, kedy si poviete, že fajn, ale keď z akýchsi krabíc vyskočia japončíci zas a znovu, príliš vás to nedostane. Podobne je to s ukrytými snipermi na stromoch. Vyzerá to hlúpo, aj keď to je založené na realite, oni v korunách paliem čupia rovnako ako na zemi, takže... a je to len o problém pre vás navyše, pretože ich musíte hľadať trochu vyššie, než ostatných.
Takže aj v džungli zabíjate kopec nepriateľov. Omieľané zaujímavé prvky ako hranie sa na mŕtvych, ktoré Japonci praktizovali, zažijete presne raz – a to v preview popisovanej úvodnej úrovni. Potom to budú znovu stupídni nepriatelia, ktorí sú tak hlúpi, že si nezaslúžia žiť svoj krátky virtuálny život. Tak beháte a kosíte spoločne s ďalšími americkými „madafaka bojz“, ste drsní, ste hustí a proste to musí všetko popadať. Chválili sa ďalej vraj úžasným plameňometom, ktorý môžeme pokojne považovať za najneužitočnejšiu zbraň celej hry. Krátky dosah z nej robí adepta pre miláčika všetkých samovrahov, ale to zistíte sami a radšej túto príťaž okamžite vymeníte za inú zbraň. Prepady v rákosí sú fajn, ale keďže sú umelo naskriptované, buď si poviete, že to ujde na priemernú akciu alebo pri opakovaní sa budete diviť, prečo to vlastne hráte, skripty vás obmedzujú a keby to vývojári spravili ako nudný film, aspoň by sme nenadávali.
Na Berlín!
Treyarch to jednoducho nedokáže – nevie vytvoriť na obrazovke pôsobivú atmosféru, ktorá by vás vtiahla do deja aj dlhšie než na pár minút, kedy sa blysnú podarenou scénou no za rohom vás hneď uspia. Ruská kampaň začína scénou z Bratstva Neohrozených (aspoň sa mi tak marí – ak je to z iného vojnového filmu, nekameňujte ma): ležíte medzi mŕtvymi telami vo vyschnutej fontáne, hliadkujúci nacisti chladne strieľajú preživších po masakri a vy prežijete, pomôže vám starší veterán, no keďže je zranený, musíte strieľať sniperkou vy. Čert vezmi za hlavu, že neskôr už kosí všetkých ako o dušu, je to celkom príjemné už len preto, že sa hrateľnosť aspoň na chvíľu zmení od inak monotónneho zbytku. Ostreľovanie je doplnené o behy vo vybuchujúcich domoch, ak do vás nacisti pália cez okná – nie, nemá cenu sa im postaviť na odpor, musíte proste bežať dopredu, tam vybuchne granát, potom sa zosype stena a vy sa tomu vyhýbate, celé to vyzerá na prvé zahranie napínavo a dokonca sa bavíte. Toto sa podarilo a keď absolvujete kratučkú exkurziu vo dvojici a uniknete smrti, nastane znovu kosenie a mordovanie v starom štýle.
Virtuálna celebrita
Dobre, veď ani to by nemuselo byť zlé, fungovalo to v nejednej inej hre, tak prečo nie tu? Viete, prečo to všetko vyzerá príliš umelo, naškrobene a do hry sa ťažko dostanete. Okrem dobre známych naskriptovaných scén sa totiž všetko točí okolo vás. Vy ste ten, kto musí zneškodniť všetky tanky. Vy ste ten, kto musí položiť výbušniny k artilériám. Vy ste ten, na koho sa zameriavajú nepriateľskí vojaci. Vy ste ten, koho vaši nebránia. A patetický záver so zástavou radšej nespomíname. Ostatní sú neschopní na akúkoľvek inú činnosť, takže sa vždy čaká, kým vy pôjdete vpred a nejako prekročíte neviditeľnú hranicu, aby sa ostatní pohli, nepriatelia začali ustupovať a podobne. Skutočne to je tak: ak ste v dobrom úkryte, nemusíte hru zastavovať a pokojne nechajte panákov, nech sa zabíjajú medzi sebou a choďte si spraviť kávu: neustále sa respawnujú, sú neschopní a tí nepriateľskí si vás niekedy vôbec nevšímajú, hoci do nich šťucháte prstom. Zato tí respawnujúci bežia okamžite k vám, hoci o vás vôbec, ale vôbec nemohli vedieť. Umelá demencia v priamom prenose. A nie je to vtipné.
Show me your pefect body
Čo sa teda podarilo? Kampaň je dostatočne krátka na to, aby ste tak po šiestich hodinách mali toto nutné zlo za sebou. Vďaka za to. Druhá vec, ktorá sa podarila, sú paradoxne časti, ktoré v iných akčných tituloch príliš zábavné nie sú. Jazda tankom v ruskej kampani má svoje čaro, hoci ide o arkádu ako Brno. Alebo ako Londýn. A potom tu je úroveň situovaná do bombardéru, v ktorom sa presúvate medzi palebnými pozíciami a guľometmi musíte zničiť nepriateľskí konvoj, trochu si zastrieľate na lietadlá a je to proste niečo celkom zábavné. Horšie však je, že ak by sme si mali spomenúť na iné zaujímavé momenty, bolo by to veľmi náročné. Nie je to spôsobené senilitou, lež pohlcujúcich chvíľ a zapamätateľných scén je minimum. Možno tak záverečný boj v divadle – ale to len možno z dôvodu, že išlo o záverečnú časť hry. Zatiaľ čo v iných tituloch sa nachádzajú momenty, o ktorých sa vieme dlho baviť pri pive, World at War je na podobné spomienky totálne prázdny titul.
Ako už bolo spomenuté, World at War beží na engine predchodcu. Grafické spracovanie je stále dostačujúce, rozhodne však už nie omračujúce. Do zeme zadupávajú príjemnú grafickú stránku pomerne otrepané lokácie. Je síce príjemné, ak sa džungľa sfarbí do modrých odtieňov pri nečakanom výpade Japoncov (to je presne ten moment, keď sa hrajú na mŕtvych), ale zažijete ho raz a potom tu máme už len klasické cestovanie po zničenom meste, cestovanie po exteriéroch, extrémne otrasných podzemných tuneloch a podobne. Znechutenie nehrozí, len si jednotlivé miesta nezapamätáte, nezaložíte si ich do hlavy ako napríklad známu deštrukčnú scénu zo štvrtého dielu v miestnosti s mnohými počítačmi. Áno, to bol masaker, to bola super scéne a čo máme tu? Možno až záverečná pasáž, ktorá sa snaží držať epického klišé, pretože sa odohráva vo veľkom divadle a vojakov je na scéne skutočne mnoho. Spracovanie je proste v rámci možností umelé, už mnohokrát videné. Audio zložka sa spolieha, podobne ako v minulých dieloch, na streľbu počas súbojov, ktorá sa snaží navodiť dojem skutočnej bitky. Striedanie s tichými pasážami, kedy musíte spraviť niekoľko krokov, aby sa znovu spustila rachotiaci hukot zbraní, sa nám taktiež začína prejedať. Aspoňže ostatné postavičky nie sú tiché a kriku si užijete dosť. Hudba – tam sa nedá polemizovať: hollywoodsky štandard, ktorý by bol výborný, keby neznel iba výhradne po akcii alebo v jej samom závere.
Cez kopirák
Čo je vlastne teda na World at War dobré, kvôli čomu sa oplatí investovať do hry? Pokým stále trpíte závislosťou na konfliktoch z Druhej svetovej vojny – a takých sa nájde skutočne viac než si dokážete predstaviť – je to jasné. Nové Call of Duty vás poteší. Tí ostatní sa môžu uchýliť k multiplayeru. Ten je spracovaný na úrovni a keby nebolo predošlého dielu, asi by sme ho vynášali do nebies. Obrovské množstvo módov, systém odmien založený na získavaní skúseností počas súbojov, levelovanie, celkom zaujímavé mapy: to všetko je vynikajúce, lenže aj napriek tomu je multiplayer štvorky navštevovaný omnoho viac ako v World at War. Možno je to konfliktom, ktorý je zasadený do notoricky známeho prostredia. Možno je to zbraňami, ktoré nepôsobia výrazne a nemáte dojem z ich sily a schopnosti zabíjať jedným výstrelom. Multiplayer tu však je a pokým nepoznáte podporu viacerých hráčov z predchodcu, istotne budete nadšený vyladeným a fungujúcim systémom, ktorý vás motivuje a ženie ďalej.
Dopijeme, dofajčíme
Vyniesť výsledný ortieľ nad Call of Duty: World at War nie je nič zložité, avšak bolí to. Treyarch znovu raz dokázali znížiť kvalitu celej série o pekných pár bodov. Tam, kde sme sa minule neskutočne bavili pri naskriptovaných scénach, teraz plačeme a zaspávame nudou. Nemá to potrebná spád, pripadá nám to akoby bez duše – ste na strelnici, tak to všetko vyzabíjajte. To je všetko: žiadne napätie, žiadny strach pri plazení sa v hustej tráve s tankom idúcim azda meter od vás (pamätáte sa na to?) – proste tuctová strieľačka, ktorej jediným kladom je multiplayer. Jeho systém je okopírovaný od predchodcu, mapy spoznáte z kampane, ale hrá sa to nadpriemerne. Sklamanie? Ani nie, nečakali sme nič prekvapujúce, keďže za rok sa toho veľa stihnúť nedá. Call of Duty sa týmto dielom oficiálne stalo sériou, ktorá vsádza výhradne na značku a nie kvalitu.
