Prečo sa usmievame, keď nás niekto fotí? Zdanlivo jednoduchá otázka.
Predsa pretože chceme, aby fotografie zachytili moment, keď sme boli šťastní. Alebo pretože si myslíme, že nás úsmev robí príťažlivejšími.
Ale prečo sa ľudia na starších snímkach tvária vážne? Historici fotografie tvrdia, že úsmev sa na tvárach portrétovaných ľudí začal objavovať až v tridsiatych rokoch minulého storočia. Dovtedy len výnimočne.
Existujú rôzne teórie, prečo to tak bolo. Podľa jednej z nich súvisela ochota usmievať sa s pokrokmi v stomatológii. Ľudia sa odhodlali nechať zvečniť svoj úsmev až vtedy, keď odhalil zdravé zuby. Pravdepodobnejšie však je, že dôvody boli skôr technické.
Snímky sa pôvodne exponovali až niekoľko minút. Portrétované osoby sa dlhú dobu nesmeli pohnúť, čo dávalo ich tváram vážny výraz. Spomenul som si na to, keď som minulý týždeň čítal o novej kamere, ktorej softvér vie „rozpoznať“ v digitálnom obraze smejúcu sa tvár.
Kamera zapnutá „v smejúcom sa režime“ potom automaticky takú snímku urobí a uloží. Netreba žiadneho fotografa, ktorý by kričal: „Povedzte sýr!“ alebo niečo podobné.
Kamera nasníma smejúcich sa ľudí sama. Zaujímavé. Technický pokrok ovplyvňuje to, ako bude tá či oná etapa histórie zaznamenaná. Prelom devätnásteho a dvadsiateho storočia pôsobí na fotografiách seriózne a neveselo. Tej našej dobe zase hrozí, že bude érou smejúcich sa idiotov.
