BRATISLAVA. Pre dnešné korytnačky je charakteristický obojstranný pancier. Horná (chrbtová) časť korytnačky sa volá carapex, spodná (brušná) plastron. Na bokoch ich spája kostný môstik.
Zvieratá pri ohrození vtiahnu hlavu i končatiny dovnútra cez otvory, ktoré využíva svalstvo aj na dýchacie pohyby, ktoré inak obmedzuje pancier. Nie vždy ich však pancier ochráni, pretože dôvtipné predátory ho vedia rozbiť; napríklad dravé vtáky púšťajú korytnačky z výšky na kamene.
Z dlhodobého hľadiska a v rámci celého druhu sa pancier zjavne oplatí. Korytnačky totiž ako jediné z takto vybavených druhohorných tvorov prežili až dodnes.
Daň za ochranu
Hmotný pancier má, samozrejme, aj nevýhody – korytnačky sú povestné pomalosťou pohybu.
Končatiny majú krátke a silné. Vodným korytnačkám sa premenili takmer na plutvy, suchozemské na nich majú pazúry. Iným typickým znakom korytnačiek sú zahnuté čeľuste bez zubov, pripomínajúce vtáčí zobák.
Korytnačky dnes tvoria veľmi pestrú skupinu živočíchov. V suchozemskom i vodnom prostredí ich žije asi tristo druhov. Všetky zosobňujú jednu základnú anatómiu, no výrazne sa líšia tvarom, veľkosťou a hmotnosťou tela.
Veľkosť sa pohybuje od necelých desiatich centimetrov po vyše 1,3 metra (v prípade suchozemských) a vyše dvoch metrov v prípade vodných. Hmotnosť sa pohybuje od približne 100 gramov po 300 kilogramov pri suchozemských a 860 kilogramov pri vodných.
Najväčšia známa korytnačka, aká kedy žila, obývala moria v závere druhohôr a merala 4,6 metra.
Číňania našli poklad
Paleontológovia sa teraz tešia z mimoriadne cenného nálezu, ktorý vysvetľuje mnoho z dosiaľ nejasného pôvodu korytnačej anatómie.
Pri meste Jüan-ling v provincii Kuej-čou v juhozápadnej Číne sa vlani podarilo objaviť až tri veľmi dobre zachovalé a takmer úplné fosílie dosiaľ najstaršej známej korytnačky. Žila pred približne 220 miliónmi rokov v druhohornom triase.
Zhodou okolností práve v triase sa z jašterov archosaurov vyformovali viaceré evolučne významné línie, najmä dinosaury a tiež prvé cicavce. Tie sa však mohli naplno rozvinúť až v treťohorách, keď v závere druhohôr vymreli veľké dinosaury.
Vedci novoobjaveného predka všetkých korytnačiek nazvali Odontochelys semitestacea, čo latinsky znamená „ozubená korytnačka s polovičným pancierom“.
Chýbajúci článok
Meno zahŕňa hlavné znaky tvora. Pancier nemá vyvinutý na chrbtovej časti. Práve takýto tvor sa už dlho hľadal, pretože tvorí prechodný článok.
Doteraz známe prakorytnačky už mali úplný pancier, čo neumožňovalo závery o vývoji tohto erbového znaku korytnačiek. Platilo to aj pre doterajšieho vekového rekordéra, druh Proganochelys quenstedti. Našiel sa v Nemecku a žil koncom triasu pred 204 až 206 miliónmi rokov.
Odontochelys semitestacea nebol zvlášť veľký tvor, na dĺžku meral iba okolo 40 centimetrov. Jasne však potvrdzuje predbežné názory, že pancier vznikol rozširovaním a zrastaním rebier a chrbtice.
Druhohorný Odontochelys už mal úplnú brušnú časť (plastron) pri nedovyvinutej hornej chrbtovej časti.
Naznačuje to, že prvé korytnačky boli vodné. Pri pohybe vo vode boli obzvlášť zraniteľné odspodu, zatiaľ čo život na súši vyžadoval skôr ochranu zhora.
V dnešnom čísle časopisu Nature unikátny nález popísal Čun Li z Ústavu paleontológie stavovcov a paleoantropológie Čínskej akadémie vied v Pekingu so štyrmi kolegami z Číny, Kanady a USA.
Odontochelys nebol zvlášť veľký tvor, na dĺžku meral iba okolo 40 centimetrov. Jasne potvrdzuje predbežné názory, že pancier vznikol rozširovaním a zrastaním rebier a chrbtice.
Umelecká rekonštrukcia najstaršej známej korytnačky, ktorá žila pred 220 miliónmi rokov. ILUSTRÁCIA – MARLENE DONNELL |
