;) |
Pokračovanie, ktoré má byť hitom tohtoročnej zimy a má presvedčiť fanúšikov shooterov, aby si mohli spokojne odfukovať pri epických bojov. Vo svojej podstate to Resistance 2, pokračovanie príbehu, ktoré vyvrcholí posledným, tretím dielom, aj plní, avšak s dodatkom, že na Playstation 3 nemajú exkluzívne akčné strieľačky príliš veľkú konkurenciu. Dlho pripravované Killzone 2 (v redakcii už máme preview verziu, počkajte si však až na začiatok decembra, kedy padne embargo) bolo odsunuté na jar budúceho roku, takže má vlastne Resistance 2 voľnú cestu k úspechu. Na jednej strane pravda, na druhej mierne rozpačitý pohľad. Nie, že by nám Resistance 2 nešmakovalo alebo by sme boli vyslovene sklamaní, rozhodne však hre chýba niečo, čím sa môže pochváliť konkurencia na inej platforme. Resistance 2 je totiž len klasická akčná strieľačka, ktorá si za svoje vzala krédo: väčšie, ešte väčšie a najväčšie, no kampaň je až na niektoré svetlé momenty obyčajnou akciou. Ešteže tu je multiplayer.
Všetky screenshoty nájdete v galérii hry
Sovietsky Zväz, domov nepriateľskej návštevy
Príbeh Resistance 2 pokračuje tam, kde skončil prvý diel. Po páde meteoritu na území Sovietskeho Zväzu sa mimozemská rasa Chimera začala rozširovať smerom k Európe a jej postup nedokázali zastaviť ani v Európe, ani vo Veľkej Británii, čiže prostredí, ktoré poznáme z jednotky. Nathan Hale, člen špeciálnej jednotky americkej armády vyslanej na pomoc Starému kontinentu, bol na začiatku svojej misie nakazený nebezpečným mimozemským vírusom, avšak na rozdiel od iných ľudí to nevyústilo do krutej konverzie a smrti. Nathan získal špeciálne schopnosti, ktoré mu prepožičali väčšiu silu, postupne obnovujúce zdravie (a tu poďakujeme, pretože životy sa vám doplňujú priebežne ako napríklad v Call of Duty a nie po dielikoch ako tomu bolo v pôvodnom Resistance) a drsný pohľad, pri ktorom slečny omdlievajú. Hrdina na pohľadanie.
Chimeru sa ľudstvu podariť nezastavilo. Vyspelá civilizácia bola nad sily vojnou zmietaného obyvateľstva. Dej sa odohráva v 50.rokoch minulého storočia, takže žiadne technologické vymoženosti v boji o život čakať nemožno. Chimera postupuje stále ďalej a vy sa presúvate cez Island k brehom Severnej Ameriky, aby ste inváziu zastavili. Otvorený koniec napovedá, že tak jednoduché to nebude. To však zistíte aj sami po príchode na americký kontinent, ktorý napriek vedomiu, že Európa padla, nečakal až tak brutálny atak. Do toho si primiešame genetické pokusy, obrovské monštrá, hlasy v Nathanovej hlave, ktoré mu hovoria, že je ich a máme tu klasiku: boj o prežitie v zdevastovanom prostredí. Prvé úrovne navodzujú podobné pocity ako v nepodarenom Turning Point: Fall of Liberty, ktoré chcelo priniesť alternatívny konflikt taktiež na pôdu Severnej Ameriky. A dopadlo to hrozne.
Welcome to United States of America
Ako člen špeciálnej jednotky SRPA, v ktorej sú zastúpení vojaci, ktorí aj po infikovaní stále bojujú za ľudí, sa musíte pokúsiť zastaviť postup Chimery. Aké prosté. Avšak o to ťažšie uskutočniteľné. Resistance 2 sa dá popísať ako kombinácia Halo, Gears of War a Half-Life 2 - nech si tvorcovia hovoria čo chcú, ide o do očí bijúcu kombináciu týchto projektov. Z každého si berie kúsok, ale v konečnom dôsledku máme pred sebou klasickú tunelovú strieľačku z vlastného pohľadu. Systém hry je založený na tradičnom systéme idem a strieľam. Nie, že by to vadilo, nemôžete však od hry čakať nič viac. Žiadne RPG prvky, žiadne vozidlá, do ktorých by ste mohli sadnúť. Idete vyhradenou trasou (ktorá môže byť tu širšia, tam ide zas o úzky koridor, no stále kráčate iba jednou cestou - to, že môžete zopár stromov obísť z jednej alebo druhej strany, za voľnosť považovať nebudeme), nepriatelia podľa skriptov vyskakujú vždy z tých istých miest a keď to všetko pozabíjate, môžete ísť ďalej, kde vás zas čaká miesto, odkiaľ vybehnú ďalší protivníci, vy ich zneškodníte, nasleduje checkpoint a stále dokola.
Nejde o žiadne prekvapenie, podobne to fungovalo a funguje v Gears of War (a pokračovaní), nebolo nám to proti srsti ani v Call of Duty 4, tak prečo to nemá tie správne grády? Zápletka, nech sa snaží akokoľvek tlačiť na city a propagovať epickosť, dopláca na otrepané princípy. Nathan Hale je hrdina, takže protivníci, hlavne vyšší o približne sto hláv, sústreďujú paľbu výhradne na neho. Vaši pomocníci sú mierne povedané na drogách a hopsajú ako zajačiky na zelenej lúke. Efektívnosť ich streľby síce nie je nulová, ale plazí sa niekde pri dne. Epickosť vnímate hlavne v momentoch, kedy kráčate po rozborenom Chicagu, vidíte výbuchy v San Franciscu a oblohu posiatu gigantickými vesmírnymi loďami. Všade panuje beznádej a panika, no zo samotného konceptu hrania necítite pokoru a smútok.
Všetko, čo mám rád
Grafické spracovanie sa oproti predchodcovi vyšvihlo zo šedých a hnedých farieb do pestrej palety, čo berieme rozhodne ako plus. Keď budete v tichosti našľapovať a počúvať každý zvuk v hustom lese, doslova poskočíte pri vyrútení sa monštra, pripomínajúce chameleóny a adrenalín vám stúpne. Táto potvorka je totiž neviditeľná a vnímate ju len vďaka dupotu, kriku a mierne roztraseného obrazu v miestach, kadiaľ beží. A jednou ranou vás dá dole. Alebo sa naučíte nenávidieť vodu, kde ako hladné žraloky plávajú podivne zmutované monštrá, ktoré vás vycítia a okamžite idú po vás. Nástup 50.rokov v americkom prostredí je úchvatný, pretože všetko pripomína staršie filmy: masívne vozidlá, dobová hudba, typické reštaurácie – a všetko to je ľudoprázdne, nikde nevidíte ani živú nohu. Ak nerátame tie nepriateľské, ktorých býva neúrekom.
Zavítate do provinčného mestečka, z ktorého si Chimera spravila rodisko nových adeptov. Zakuklené ľudské schránky pulzujú a vy pri nich idete pomaly, zo strachu sa otáčate, aby na vás nevyskočilo zakuklené monštrum. Ak sa tak stane, vezmite jed na to, že vám ruku na pozdrav nedajú. A nebude ich päť, ale niekoľko desiatok. Kosenie „zombíkov“ má obrovské grády, pretože ich je nielen mnoho, ale často sú napumpované adrenalínom vďaka momentu prekvapenia a často sa vyrútia z tmavých kútov. Sú to jatky nápadne pripomínajúce Votrelcov skrížených so zombie horormi. Skvelé zážitky mať pri hraní jednoznačne budete, zapamätáte si toho mnoho, pričom finálny úder zasadzujú obrovské monštrá.
Tie sú nielenže skutočne obrovské, a tie záverečné obrovitánskejšie než obrovské a bijete ich po hlave peknú chvíľu, ale musíte zmeniť taktiku, ktorá doposiaľ pozostávala len v behu smerom dopredu. Zapotíte sa, vystrieľate mnoho munície a bossovia si vyžadujú obzvlášť obozretný prístup. Či už pôjde o boj z úvodu, ktorý sa odohráva na kývajúcom sa móle proti „mierne prerastenej“ chobotnici či čo to bolo alebo s gigantickým Leviathanom. Ten, akoby sa nechumelilo, cupitá po uliciach. A má výšku mrakodrapov, takže ich borí a vy neveríte tomu, že toto monštrum môžete upižlať tou gumipuškou (karabína, pulzné pušky, brokovnica, skvelý magnum, sniperka alebo raketomet – všetko má dva módy streľby). Ale podarí sa to. Do jedného musíte len pustiť toľko olova, že by ste to na fúriku domov neodniesli, záverečného bossa zas v pravidelných intervaloch zasahujete na správne miesta.
Ako na horskej dráhe
Potom si však uvedomíte, že celé to je zúfalo unavujúce. Aj keď budete prekvapení pohľadom na zdevastované mestá a gigantické monštrá si užijete, nečakane vás dobehne pocit, ktorý pripomenie zúfalosť celého konceptu. Nepriateľov je len niekoľko druhov a chvalabohu sú odlišní vlastnosťami. Stále ich je poskromne a je úplne jedno, či mierite na hlavu tradičnému „pešiakovi“ alebo strieľate po lietajúcich a agresívnych sondách. Prípadne sa snažíte uniknúť pred masívnou horou tkaniva s fakt obrovským plameňometom či raketometom. Po chvíli to prestane baviť a ani momenty dezilúzie z úpadku ľudskej rasy vás z toho nevytrhnú. Idem vpred, zastrieľam si, frustrujúco si odpľujem a idem ďalej. Tam, kde napríklad Gears of War dalo vyniknúť možnosti (a zároveň nutnosti) skrývania sa, je Resistance 2 koridorom, kde proste musíte byť rýchlejší a presnejší než protivníci. Ukrývanie a vystrkovanie sa spoza prekážok sa nekoná, hoc si to situácia mnohokrát žiada. Preto sú súboje po polovici hry náročnejšie, neraz vám neostane nič iné, len sa namemorovať, kedy odkiaľ a kto vybehne, koho musíte dostať ako prvého, kam musíte bežať, aby ste sa nedostali pod priamu paľbu a podobne.
Tieto momenty začnú uspávať, dokonca niekedy nudiť. To však až do chvíle, keď ich zvládnete, dovtedy to je frustrujúce reštartovanie danej pasáže. K tomu sa pridávajú aj nezmyselné pasáže skákania. Keď budete hopsať po ponorených automobiloch, odsúdite tieto vložky do hry aj vy. Unikanie pred stúpajúcou hladinou vody, a teda pred istou smrťou, pretože tie mršky agresívne vo vode vás dostanú akoby sa nechumelilo, by bolo fajn. Lenže sa musíte naučiť najkratšiu trasu a bez omylu napredovať dopredu, nezastaviť sa ani na chvíľu. Jedna chyba sa rovná smrti. Napätie zo zaujímavého momentu je degradované na skúšanie a bezchybný pochod. Hrateľnosti to nepridáva. Doplnenie o lineárnosť celého konceptu, ktorý je tak zúfalý, že aj rozmanitosť prostredia prestanete vnímať. Ak netušíte, kde na vás číha smrť, nemáte sa kam ukryť a vraciate sa na poslednú uloženú pozíciu. Vytiahnuť z „prúseru“ by to mohli hromadné bitky. Všetko by to aj možno fungovalo, ale neschopnosť ostatných spolubojovníkov bije do očí. Väčšinu musíte, ako hrdina, vystrieľať vy a pokým to nespravíte, nejdete ďalej. Druhou možnosťou je najprv niekam dobehnúť (inak je záplava nepriateľov nekonečná), potom zostreliť niečo hovädsky obrovské, znovu niekam bežať a tak ďalej. Hlavnú úlohu hráte vy. Vaši spolubojovníci sú len podivne sa pohybujúce trojrozmerné objekty.
Potom aj zaujímavé momenty ako únik pred rojom agresívnych „asi včiel“ má skôr frustrujúci podtón. Vaša eskadra hynie, vy si to však nemáte šancu vnímať, nemôžete sa zastavovať, pretože naskriptovaná trasa je daná tak, aby ste tu bežali, tam sa zastavili a pálili, znovu bežali a takto pokračujete na každom druhom rohu. Spolupráca a ponorenie sa do konfliktu tak púšťa do popredia hrdinský efekt a nutnosť plniť presne to, čo vám dovolia vývojári. A nijak inak. Potom už aj súboje začnú nudiť, pretože totožný koncept (ešte raz a naposledy: prídem do novej lokácie, vybehnú nepriatelia, ja ich musím zostreliť a potom je ticho kľud a pokojne idem do lokácie novej, kde sa to všetko opakuje a panáci vyskakujú z tých istých miest). Priestor na manévrovanie je zatlačený do pozadia a cítite sa ako v tuctovej strieľačke. Dokonca ani neveríte, že ste pred chvíľou postupovali tmavými priestormi a keď na vás niečo z kúta vybaflo, skoro ste pustili do gatí. Neveríte, že to je len niekoľko minút, čo to malo neskutočné grády. Ako na horskej dráhe.
Beznádej v priamom prenose
O spracovaní už slovko padlo. Je to všetko pestrejšie a to berieme ako klad. Vyzerá to vskutku vynikajúco. Tmavé priestory sú skutočne ponuré a keď sa pozriete do slnka a presvitajúce lúče cez zničené budovy či koruny stromov vás oslepia, budete ako v siedmom nebi. Alebo skôr pekle, pretože na kochanie tu čas nemáte. Next-gen efekty zvládajú svoju technickú funkciu skvele, len je otázne či to dvíha atmosféru do výšin alebo snaha ostane len snahou a všetko to bude pôsobiť skôr umelo. Podobne ako v hrateľnosti aj tu narazíte na momenty, ktoré sú síce nádherné na obrázkoch, ale priamo v chode vás až tak nepohltia. Okolie žije len pri súbojoch, neskôr si uvedomíte absenciu akéhokoľvek fyzikálneh modelu. Vozidlá síce po zásahoch z obrovského raketometu lietajú, ale to je málo. Ostatné veci sú buď naskriptované. Inak ničím na ploche nepohnete, cez niektoré objekty proste prechádzate alebo vás nepustia ďalej. Interakcia s prostredím veru nie je silnou stránkou hry. Boje potom cítiť len podľa toho, že sa tam strieľa, ale okolo seba necítite ohromujúcu silu výbuchov, pretože tie sa hlásia len tým, že ich počujete alebo červenajúcou obrazovkou. Nič okolo vás nelieta, nič sa nerúca, nemáte možnosť sa skrývať a rozmýšľať, čo sakra teraz spravíte.
Je to pekné, to áno, ale nie je to ohromujúce. Architektúra dokope k uznanlivému pohľadu len v momentoch, kedy si to zmysleli tvorcovia a ide o statické úkazy. Prázdne ulice mesta sú fajn. V momente, kedy sa v nich objavia desiatky zombíkov, nehádžete flintu do žita, ale dojem padá z okamihom zistenia, že sa na scéne nič iné nehýbe. Ani vlastné nohy si nevidíte, dvere máte otvorené len jedny a násilne vyraziť sa dajú len tie, ktoré vám dovolia vývojári. Len preto, že všetky ostatné sú zatvorené a niektorým smerom sa predsa pokračovať musí. Epickosť totiž nemôže byť vyvolaná len tým, že v pozadí horí mesto a tamten domček nemá strechu. Chce to navodenie pocitu, že teraz dostanete na držku, pretože na druhej strane ich je veľa alebo je len jeden, za to k ceste k vám zničí všetko, čo dostane pod ruku. Takže áno, má to next-gen grafiku a všetky tie nádherné efekty a slnko doslova páli, karosérie aut sa lesknú a keby tam behali zajace, bobky nechávajú za sebou, no chýba tomu ten skutočne podmanivý obraz deštrukcie, pesimizmu, beznádeje a malosti ľudskej rasy proti svinstvu, ktoré ich chce vyhubiť.
Zvukové efekty sa držia v nadpriemernom hodnotení. Keď znie zúrivá streľba, ste na bojisku, kde sa páli ako o dušu. Keď sa potichu zakrádate, vŕzga pod vašimi nohami podlaha. Keď sa zo sály kina na vás vyrútia zombíci, poriadne dupocú a hučia. A limit viet začínaných slovíčkom keď sme úspešne vyčerpali. Znie to tak ako má, podobne je na tom aj hollywoodska muzika. Orchestrálna hudba sa ozýva hlavne v momentoch, kedy si máte uvedomiť, že ste práve dokončili veľkú pasáž, ale žiaľ mlčí v častiach, kde by malo byť napätie postupe vygradované.
Sám doma... a ďalších 59 podobných šťastlivcov
Singleplayerová kampaň pozostávajúca zo siedmych rozsiahlych úrovní (a kratučkého prológu, ktorý slúži ako tutoriál) má svoje klady, avšak aj viditeľné zápory. Zvládnete ju za desať hodín. Niekedy to pôjde ľahko, inokedy frustrujúco rozhadzujete rukami, nadávate na skripty a lineárnosť, ale napokon to pretrpíte. Vrchol blaženosti to nie je a keby sme mali Resistance 2 hodnotiť výhradne podľa príbehu, asi by to nedopadlo veľmi dobre. Taká príjemná šestka a kúsok k tomu, ale inak nič prekvapujúce. Ako však už tvorcovia avizovali, sily sa rozhodli vrhnúť do multiplayeru, ktorý masívne podporili. Skutočne masívne, pretože v kompetetívne hranie ponúka možnosť hrania až 60 akcie chtivých ostrostrelcov v jednom momente. Tí sú rozdelení do niekoľkých tímov, každý z nich má úlohu, ktorú má splniť na obrovskom bojisku a márujú sa navzájom a práve toto môže vyzerať skutočne masívne. Hra v období testovania review verzie ešte nebola na trhu, preto sa k nemu ešte neskôr vrátime, ale z predošlých prezentácií je 5 tuctov hráčov niečím až neskutočne príťažlivým. Je to gigantické, je to obrovské a konečne to nevyzerá ako piknik zopár muškatierov s flintami, ale máme pred sebou boj postavený na niekoľkých desiatkach hráčov.
Výrazne však zaujal kooperatívny režim, ktorého sa môžu zúčastniť až ôsmi hráči. Rozdelia si úlohy a povolania a hajde na jednu z máp inšpirovaných kampaňou. Povolania sú dôležité. Na výber je medik, ktorý streľbou vysáva z nepriateľov body života. V tomto móde máte totiž zdravie definované ako tradičný stĺpček, z ktorého ubúda, ak vás niektorá z potvoriek masíruje a mláti po hlave. Špeciálne komando je akýmsi stredom medzi útočnou silou a pohybom, pričom ako jediný má muníciu na rozdávanie. Nakoniec tu máme tank, svalnatého vojaka s rotačným guľometom. Ide dopredu a strieľa, nepriatelia padajú ako autá na zasnežených cestách. Síce je zoznam pomerne skromný, no zároveň dokonale funkčný. Musíte sa navzájom dopĺňať, kooperovať a je to samozrejme zábava. Výrazným motivačným prvkom je získavanie skúsenosti, ktoré neskôr pretavíte nielen v zvýšenie levelu vybraného povolania, ale odomykania nových zbraní či účinnejšieho brnenia. Funguje to vynikajúco, kým sa dostanete nahor, nejakú chvíľu to potrvá. Neznamená to, že po pár dňoch budú na bojisku pobehovať nesmrteľní borci, vylepšenia tu síce sú, nie sú však až tak markantné, aby menili výrazne hrateľnosť samotnú. Už teraz môžeme multiplayer považovať za hlavného ťahúňa hry, ktorý spustí masívny záujem o túto položku.
Kapurkový
Resistance 2 nie je strieľačkou, ktorá by bola vyslovene zlá alebo nezaujímavá. Majitelia PS3 ju istotne nemôžu prehliadať. Ak zanecháme bokom prestrelky fanboyov jednotlivých platforiem, môžeme brať Resistance 2 ako jeden z tohtoročných hitov na PS3 – ako by dopadla pri multiplatformovom vývoji, je úplne bezpredmetné. Multiplayer bude ťahúňom, na to vezmite jed. Sklamala nás však kampaň, ktorá je v niektorých momentoch pôsobivá a o pár minút ďalej sa utápate v monotónnosti a obyčajnosti. Záverečný verdikt preto nemôže byť iný ako: kvôli multiplayeru do toho rozhodne choďte, ak však plánujete zábavu výhradne osamote, stojí to za veľké zváženie, pretože tu Resistance 2 pred konkurenciou príliš nevyniká. Nablýskaným (a úchvatným, úžasným) pozlátkom sa proste zlákať nedáme. Chýbala nám tam atmosféra. Číslo v hodnotení preto môže skresľovať.
