i ho zhotoviť vysoký hodnostár v 8. storočí p. n. l.
Ide o masív z čadiča s plochou čelnou stenou, zaobleným horným okrajom a zúženou dolnou časťou pre zapustenie do dlážky, čiže stélu. Meria 90 centimetrov na výšku a 60 na šírku, hmotnosť má 320 kilogramov.
Našla sa pri vykopávkach v Zincirli blízko mesta Islahiye v tureckej provincii Gaziantep pri sýrskych hraniciach, na mieste starovekého mesta Sam´al. Dnes je to iba kopa zasypaných zrúcanín, ale bývalo metropolou bohatého horského kráľovstva.
Z područia Chetitov k akej-takej nezávislosti
Sam´al a jeho okolie v pohorí Antitaurus stáročia tvorili súčasť Chetitskej ríše, ktorej jadro a hlavné mesto Chattušaš sa nachádzali v strednom Turecku. Počas tejto éry do oblasti preniklo obyvateľstvo indoeurópskeho pôvodu (samotní Chetiti boli Indoeurópania).
Po zániku Chetitskej ríše v 12. storočí p. n. l. v širšej oblasti ešte pretrvávali menšie následnícke úplne či sčasti chetitské štáty. V Sam´ale znovu začalo dominovať domáce obyvateľstvo semitského pôvodu. Mesto sa síce postupne ocitlo v istej podriadenosti voči Asýrskej ríši, no od 10. do 7. storočia p. n. l. bolo metropolou rovnomenného kráľovstva.
Očividne prosperovalo. Stopy z tej éry sa pritom zachovali pomerne neporušené, alebo aspoň neporušenejšie ako inde, lebo na troskách Sam´alu nevyrástlo nijaké ďalšie mesto.
Po zániku Asýrskej ríše v 7. storočí p. n. l. zaniklo aj kráľovstvo a mesto Sam´al. Obyvatelia miesto opustili. Prví tam koncom 19. a začiatkom 20. storočia robili vykopávky archeológovia z Nemeckej orientálnej spoločnosti. Zistili, že mesto obklopovali mohutné hradby z kameňov a tehál. V ich obvode našli stopy brán a palácov. V najväčších palácoch, zjavne kráľovských, figurálne reliéfy a nápisy. Prevažne v indoeurópskej lúvijčine, ktorou sa hovorilo severne od mesta. Nálezy dnes možno vidieť v múzeách v Istanbule a Berlíne.
Túto geomagnetickú mapu vytvorili David Schloen a Ari Fink (pozri text), ktorí ju skombinovali s náčrtom podoby mesta Sam´al v knihe slávneho nemeckého archeológa Roberta Koldeweya (1855 - 1925). Také mapy, zostavované na základe meraní magnetometrom, umožňujú ľahšie odhaliť stavby skryté pod zemou, takže sa využívajú pri plánovaní postupu vykopávok.
Ilustrácia: D. Schloen, A. Fink/R. Koldewey/The New York Times
Po Nemcoch Američania
Ďalšie vykopávky v meste Sam´al začali až v roku 2006 archeológovia z Orientálnej spoločnosti pri Chicagskej univerzite (USA). Zamerali sa na priestor ďalej od ústrednej pevnosti, ktorú prednostne skúmali Nemci. Na mieste trávia každý rok dva mesiace. Šéfom vykopávok je David Schloen.
Tento rok zafungovalo „do tretice všetko dobré". V júli totiž narazili na veľké obydlie vo vonkajšej časti mesta, ďalej od kráľovských palácov. A v ňom na zaoblený okraj kameňa, na ktorom bolo vidno prvý riadok akéhosi nápisu.
Ukázalo sa, že je to horná časť stély, ktorá stála v rohu pri stene neveľkej štvorcovej miestnosti. Ako sa vynárali riadky nápisu, Schloen s doktorandom Ariom Finkom z Telavivskej univerzity okamžite rozpoznávali v písme použitom na stéle, odvodenom z fénického, semitské slová.
Hoci išlo o dosiaľ neznámy miestny západosemitský dialekt, bol príbuzný aramejčine a hebrejčine, takže vedci dokázali nápis prečítať. Hneď si tiež všimli meno sam´alského kráľa, známe už z nápisov objavených nemeckými archeológmi, ktorý vládol v 8. storočí p. n. l.
Nápis mal celkovo trinásť riadkov a po odkrytí celej stély americkí bádatelia urobili hrubý preklad (pozri nižšie). Vľavo od nápisu bol reliéf bradatého muža v čiapke so strapcom a lemovanom plášti. Sedí v kresle a dvíha času vína a (asi) kačacie stehno pred stolom plným jedál.
Črepy podobných leštených kamenných misiek, aké sú na reliéfe, sa našli aj na dlážke miestnosti pred stélou, aj zvyšky potravín. Reliéf podľa dobového zvyku v širšej blízkovýchodnej oblasti (a prakticky všade na svete) vyzýval pozostalých k spomienke na pred- i posmrtný život predmetnej osoby a k obetám jedla a nápojov.
Doktorandi Virginia Rimmerová a Benjamin Thomas z Chicagskej univerzity nad práve objavenou sam´alskou stélou.
Foto: University of Chicago
Slová a duša v kameni
Preklad nápisu doplnil a upresnil špecialista na blízkovýchodné jazyky a civilizácie Dennis Pardee z Chicagskej univerzity: „Ja, Kuttamuwa, služobník [kráľa] Panamuwu, som ešte za svojho života dozeral na zhotovenie tejto mne určenej stély. Umiestnil som ju do komory večnosti [?] a založil konanie hostín v tejto komore: býka pre [boha hromu] Hadáda, ... barana pre [boha slnka] Šamaša, ... a barana pre moju dušu, ktorá je v tejto stéle, ... "
Obe mená uvedené v nápise sú očividne indoeurópskeho pôvodu, ale nápis je v semitskom jazyku, čo názorne dokladá vtedajšie miešanie kultúr v Sam´ale", ktorého obyvatelia hovorili okrem lúvijčiny západosemitčinou.
Nezvyčajná pre túto oblasť je tiež predstava, že by duša mohla byť oddelená od tela a pretrvávala samostatne v kameni pamätníka, zobrazujúceho mŕtveho a zachytávajúceho jeho slová. Čosi také bolo absolútne neprijateľné pre tradičné semitské myslenie, vrátane myslenia Izraelitov zachyteného v Starom zákone.
Semiti preto aj vylučovali pohreb kremáciou a mŕtvych pochovávali, lebo dušu stotožňovalo s kosťami, ktoré, ako v starom Izraeli, po rozklade mäkkých tkanív ukladali do takzvaných kostných schránok, zväčša z kameňa.
Kuttamuwa sa však podľa všetkého naopak nechal spopolniť. V samotnom Sam´ale sa nenašli nijaké stopy po hroboch. No viacero znakov na sídlach zo železnej doby v susedstve mesta a kráľovstva poukazuje na spaľovanie mŕtvych v dobovom indoeurópskom štýle.
Šéf vykopávok David Schloen (vľavo) a jeho zástupca Ari Fink.
Foto: Sandra Schloen
Polovičná staroegyptská paralela
Novoobjavený nápis predstavuje najstarší známy doklad, že miestni obyvatelia v predstavách o posmrtnom živote prijímali oddelenie duše od tela: z kostí sa podľa nich očividne mohla presúvať do predmetov ako stéla či náhrobný kameň.
Stopy dvoch pecí na pečenie chleba v komore so stélou naznačujú, že sa zrejme nachádzala v obytnom dome samotného Kuttamuwu a išlo o prestavanú kuchyňu. V takomto svätostánku či kaplnke predka, čo pripomína východoázijské zvyky, sa asi schádzala rodina, priatelia a známi, aby pred obrazom Kuttamuwu na stéle konali obetné hostiny. Komora ani v najmenšom nenaznačuje, že by išlo o hrobku, obsahujúcu telesné pozostatky v tej či onej podobe.
Egyptológ Joseph Wegner z Pennsylvánskej univerzity (USA) konštatoval, že obety mŕtvym boli na Blízkom východe (napokon aj inde) bežné, najbližšiu paralelu s pojmovým oddeľovaním duše od tela však ponúka Egypt. Práve podľa jeho starovekých obyvateľov mala ľudská entita niekoľko oddelených zložiek. Po smrti opúšťala telo jednak nesmrteľná životná sila alebo duch ka, jednak duša ba, spojená s osobnými vlastnosťami mŕtveho. Egypťania však, ako sa zdá na rozdiel od obyvateľov Sam´alu, kládli veľký dôraz aj na samotné telo, ktoré sa - aspoň bohatí - usilovali zachovať mumifikáciou a uložením do hojne vybavených hrobiek. Egypt bol navyše v tom čase rozdrobený a slabý a v oblasti sotva mal akýkoľvek výraznejší, čo len kultúrny vplyv.
Americké vykopávky v Sam´ale, financované prevažne súkromnou nadáciou Neubauer Family Foundation z Chicaga, majú pokračovať ešte najmenej sedem rokov.
Hlavné zdroje: Komuniké University of Chicago z 18. novembra 2008; The New York Times z 18. novembra 2008.
