denú klasickú, tzv. nukleárnu rodinu. V druhom zasa matka s bábätkom a dvomi väčšími deťmi.
Žili v eneolite teda záverečnej fáze mladšej kamennej doby, respektíve v medenej dobe. Kultúrne patrili k tzv. ľudu so šnúrovou keramikou, zdobenou odtlačkami skrútených šnúr do vlhkej hliny.
Areál tejto kultúry siahal od rieky Moskva v Rusku až po švajčiarske jazerá a od južnej Škandinávie až po Karpaty. Archeológovia v nej rozpoznávajú viac skupín. Konkrétne v oblasti riek Labe a Sály vyplýva z množstva hrobov vtedajšie husté osídlenie.
Cintorín nad riekou
Štyri hroby objavili v roku 2005 pri vykopávkach na štrkosprašovej terase priamo nad riekou Sálou v Eulau v nemeckej spolkovej krajine Sasko-Anhaltsko, ako súčasť väčšieho cintorína.
V blízkom okolí sa našiel slávny „nebeský disk" z Nebry - asi 3600 rokov starý bronzový disk so zlatými vlievanými symbolmi Slnka, Mesiaca a hviezd a pozícií pri slnovratoch, priraďovaný únětickej kultúre. Objavili ho v roku 1999.
Eulauské hroby sú však oveľa skoršieho dáta ako tento disk. Datované boli do doby pred 4600 rokmi. V štyroch bolo pochovaných celkom trinásť ľudí. Kostry sa nezachovali rovnako dobre, no všetky dostatočne na to, aby bolo zreteľne vidno, že patrili buď deťom do 10 rokov, alebo dospelým najpravdepodobnejšie nad 30 rokov. Ani jedna však dospievajúcim či mladým dospelým. 
Mapa s polohou Eulau a červenofialovo vyznačeným areálom kultúry ľudu so šnúrovou keramikou.
Ilustrácia: PNAS
Vražedný vpád
Stopy na piatich kostrách ukazujú, že títo ľudia zahynuli násilnou smrťou. Kamenný hrot šípu v bedrovom stavci, rozbité lebky, obranné zranenia na predlaktiach a záprstných častiach rúk, akoby obete chceli odvrátiť údery zbraní, asi kamenných sekier.
Vpád krutých nepriateľov tiež vysvetľuje neprítomnosť spomenutých vekových kategórií - mladí ušli, alebo ich nepriatelia zajali a odviedli. Zachránení členovia komunity sa po odchode votrelcov vrátili a mŕtvych starostlivo pochovali.
Pochovávajúci totiž dôverne poznali rodinné a sociálne vzťahy obetí. Dokonca ich pochovali na ľud so šnúrovou keramikou nezvyčajne - dvojice dospelého a dieťaťa tvárou k sebe, niekedy aj s prepletenými rukami, zjavný náznak najbližšieho príbuzenstva.
Táto kultúra pochovávala tak, že muži ležali skrčení na pravom boku hlavou k západu, ženy na ľavom hlavou k východu, teda obe pohlavia tvárou k juhu. Na druhej strane v nej boli časté spoločné hroby, mnohokrát však ako dodatočné pohreby.
V bedrovom stavci ženy z hrobu číslo 90 zostal uviaznutý pazúrikový hrot šípu.
Foto: PNAS
Názorným dokladom smrtnosného násilia útočníkov sú fraktúry na lebke ženy z hrobu číslo 98.
Foto: PNAS
Kto ležal v ktorom hrobe
Tri zo štyroch hrobov obklopovali prstencové priehlbiny s priemerom asi šesť metrov. Nad hrobmi boli zrejme pôvodne navŕšené malé pahorky.
Ako záhrobné dary dostali muži a chlapci kamenné sekery, ženy a dievčatá pazúrikové nástroje alebo ozdobné prívesky zo zvieracích zubov. Zdá sa, že pohreby sprevádzali zvieracie obety, aby mŕtvi mali jedlo na cestu do záhrobia.
Dva hroby obsahujú po štyroch osobách: číslo 99 ženu vo veku 35 - 50 rokov, muža vo veku 40 - 60 rokov a dve deti vo veku 4 - 5 a 8 - 9 rokov; číslo 98 ženu vo veku 30 - 38 rokov a tri deti vo veku 0,5 - 1, 4 - 5 a 7 - 9 rokov. Hrob číslo 93 tri kostry, muža vo veku 25 - 40 rokov a dvoch detí vo veku 4 - 5 a 5 - 6 rokov. Napokon hrob číslo 90 kostry dvoch ľudí, ženy vo veku 25 - 35 rokov a dieťaťa vo veku 4 - 5 rokov. Čiže 85 percent obetí tvorili ženy a deti. Podrobnosti a datovanie hrobov ukazujú, že obete boli pochované súbežne, po jednej tragédii.
Príbuzenské genetické testy
Spôsobom pohrebu naznačované úzke príbuzenstvo ľudí v hroboch priviedlo desaťčlenný nemecko-britský tím Wolfganga Haaka z Univerzity Johannesa Gutenberga v Mohuči a Adelaidskej univerzity (Austrália) k rozhodnutiu, že skúsia preveriť rodinné vzťahy obetí genetickou analýzou. Jednak mitochondriálnej DNA (mtDNA) pri určení materskej väzby, jednak DNA chromozómu Y pri určení otcovskej a napokon viacerých tzv. dvojrodičovských lokusov DNA na určenie potenciálnej príbuznosti. Vzorky DNA sa im podarilo odobrať z kostí 12 obetí.
Ukázalo sa, že okrem priameho vzťahu matky s dieťaťom sú obete v štyroch hroboch po materskej línii vcelku nepríbuzné.
Najstaršia známa rodina
Najkvalitnejšie vzorky umožňujúce presné závery vedci získali z kostí obetí v hroboch číslo 99 a číslo 98. V prvom prípade mtDNA potvrdila vzťah matka - dieťa u ženy a dvoch chlapcov, DNA chromozómu Y zasa vzťah otec - dieťa u muža a chlapcov.
Tieto štyri obete boli klasická, tzv. nukleárna rodina. Najstaršia, akú dosiaľ potvrdila analýza DNA. Polohy muža a ženy v hrobe zodpovedajú zvykom ľudu so šnúrovou keramikou, pri deťoch sa pochovávajúci od úzusu odchýlili a uložili ich každé tvárou k rodičovi - mladšie k matke, staršie k otcovi. Snaha zvýrazniť ich rodinný vzťah prevážila nad kultúrnym vplyvom. Zväzok rodičov a detí v smrti odrážal zväzok v živote.
Hrob číslo 99 s kostrami a plastickou rekonštrukciou tiel obetí. Vpravo hore je žena, vľavo hore muž, dole tvárou k nim obaja synčekovia, pri matke mladší, pri otcovi starší.
Foto: PNAS
Rodinné i sociálno-kultúrne súvislosti
V hrobe číslo 98 mtDNA ukázala, že dve odrastené detské obeti, starší chlapec a mladšie dievča, boli súrodenci, alebo aspoň blízko spriaznení po materskej línii.
Žena, ktorá s nimi ležala v hrobe však nebola ich matka. Napokon to naznačuje poloha ich kostier. Riadi sa úzusom, ani jedno z týchto detí neleží tvárou k žene. Podľa všetkého to bola buď ich príbuzná z otcovej strany, najpravdepodobnejšie teta alebo nevlastná matka.
Chlapec je pochovaný ako dospelý muž so záhrobným darom v podobe kamennej sekery. V súvislosti s iniciačným rítom? Predstavoval titulárnu hlavu domácnosti (otec zahynul skôr)?
Kostra bábätka sa nezachovala dobre, vzorky DNA nebolo možné odobrať. Ležalo na pravom boku, čo by poukazovalo na chlapca, ale tvárou k žene, takže opäť mohol prevážiť vzťah matka-dieťa bez ohľadu na pohlavie, podľa istých znakov to skutočne bolo dievčatko.
Hrob číslo 98 s kostrami a plastickou rekonštrukciou tiel obetí. Vpravo dole je žena, pod ňou podľa všetkého jej bábätko, asi dievčatko, vľavo hore sú pri sebe staršie deti, očividne súrodenci, nižšie starší chlapec, vyššie mladšie dievča (jej synovec a neter?, nevlastné deti?).
Foto: PNAS
Odkiaľ boli ženy?
Vychádzajúc zo základnej nepríbuznosti skupiny obetí po materskej línii (okrem vzťahov matka - dieťa), vedci určili pomery izotopov stroncia-87 a stroncia-86 v zuboch obetí.
Tieto pomery sú špecifické pre rôzne miesta a tak sa dá odvodiť, kto sa kde narodil a vyrástol, a ako migroval. Deti podľa očakávania v Eulau a zjavne patrili do jednej komunity.
Ženy sa od nich oproti tomu hodnotou pomeru líšili. Jeden z dvoch analyzovaných mužov mal stronciový pomer rovnaký ako deti, druhý medzi hodnotami detí a žien.
Stronciové pomery detí a mužov sa dobre zhodovali s miestnym prostredím. Ženy museli vyrásť inde. To poukazuje na zvyk hľadať si nevesty v cudzích komunitách pre zachovanie genetického zdravia rodiny a na ich odchody za manželmi.
Odkiaľ presne ženy boli, zatiaľ nevedno, najbližšia oblasť s podobným stronciovým pomerom leží v pohorí Harz asi 60 kilometrov severozápadne od Eulau.
Dojímavý pohľad na umeleckú rekonštrukciu podoby rodiny pochovanej v hrobe číslo 99.
Ilustrácia: PNAS
Celkovo nové genetické poznatky o obetiach pochovaných v eulauských hroboch ukazujú, že ľud so šnúrovou keramikou v pohrebných zvyklostiach vrcholne uznával vzťahy rodič - dieťa a nukleárnu rodinu.
Zábery obetí v týchto hroboch nám opätovne pripomínajú, že prehistória veru nebola nijaká rajská pohoda. Eulau vtedy ležalo v oblasti s bohatými zdrojmi, lákajúcej votrelcov. Napokon tak to vždy bolo aj v staršej a novej histórii.
Hlavný zdroj: Proceedings of the National Academy of Sciences USA Early Edition (online) zo 17. novembra 2008, článok je zaradený do čísla časopisu, ktoré vyjde 25. novembra 2008.
