V Yellowstonskom národnom parku na západe USA, pri jazere na východe USA, ktoré preslávil spisovateľ a filozof, a v južnom Nórsku.
Globálne otepľovanie je fakt. Otázne zostávajú pomerné vplyvy jeho jednotlivých možných príčin a najmä ľudských činností. Ale nech už to je akokoľvek, máloktorý odborník dnes pochybuje, že dlhodobé zvýšenie priemernej teploty sa prakticky všade na svete výrazne podpíše na aktuálnej flóre a faune.
Príde to aj na nás
Na jednej strane to nie je nič nové. S klimatickými výkyvmi ráta každé vysvetlenie priebehu evolúcie živých foriem na Zemi.
Na druhej sa zmeny druhového zloženia prírodných organizmov premietnu do ľudskej sféry. Nás, obyvateľov mierneho pásma, zatiaľ z prejavov globálneho otepľovania znepokojujú občasné letné superhorúčavy a už takmer pravidlom sa stávajúce posuvy ročného rozloženia zrážok.
Jednotlivé roky sú odlišné, ale vidno základný trend. Čoskoro však aj my pocítime zmeny miestnej biosféry, nejde „iba" o osud časti drevín v slovenských lesoch, ale aj o príchod prenášačov exotických chorôb.
Ak niekto stále pochybuje, že globálne otepľovanie už záporne pôsobí na organizmy, azda ho presvedčia tieto dôkazy z oblastí, ktoré delia tisíce kilometrov.
Časť Lamarského údolia s riečkou Slough na severe Yellowstonského národného parku je ukážkou terénu, kde bývalo viac jazierok a mokradí.
Foto: Sarah McMenamin
Horúco nielen od gejzírov
Yellowstonský národný park na severozápade amerického štátu Wyoming leží v oblasti pomerne nedávneho vulkanizmu. Presnejšie nad hlbinnými magmatickými zdrojmi tzv. supersopky.
Tento iba nedávno odhalený jav patrí k veľkým hrozbám pre našu civilizáciu a bývalých či potenciálnych supersopiek je po svete viac. Yellowstonská sa našťastie javí ako zoslabnutá a pokojná.
Park je popri samotnej nádhernej horskej prírode známy práve prejavmi geotermálnej činnosti, najmä gejzírmi. Horúco je v ňom však aj inak. Globálne otepľovanie spôsobuje vysychanie tamojších početných jazierok a mokradí.
A čo živočíchy v nich? Doktorandka Sarah McMenaminová zo Stanfordovej univerzity (USA) strávila v parku tri letné sezóny, 2006 až 2008. V úseku ďalej od turistických centier skúmala obojživelníky. Porovnávala terajší stav so závermi výskumu jazierok v 90. rokoch minulého storočia.
Sarah McMenaminová v jednej z mokradí Yellowstonského národného parku.
Foto: Yu-Jun Lee
Kolaps jazierok
Zamerala sa na 42 jazierok, ktoré skúmali v rokoch 1992 a 1993. Vtedy všetky obývali obojživelníky. Našla už iba 38 jazierok, kde boli v lete aspoň zvyšky vody.
Vysychajúce jazierka ležia pri rieke Lamar v Lamarovom údolí na severe parku. Ryby v nich ani predtým nežili a tak bývali ideálne pre znášanie vajíčok obojživelníkov. Ich vajíčka totiž majú želatínový obal a mimo vlhkého prostredia neprežijú, pričom ich tam okrem rýb významnejšie likviduje máloktorý tvor.
McMenaminová so svoju školiteľkou Elizabeth McHadlyovou navštívili 31 z 38 dosiaľ jestvujúcich jazierok a dôkladne zmapovali situáciu obojživelníkov. (Ostatné jazierka boli v lete neprístupné pre ochranu hniezdiacich vtákov.) McHadlyová robieva v Yellowstonskom parku výskumy od roku 1981 a preto si veľmi dobre pamätala letnú hojnosť vody v dnes už vyschnutých, alebo zmenšených lamarských jazierkach.
Yellowstonská salamandra druhu Ambystoma tigrinum.
Foto: Sarah McMenamin
Kolaps aj ich obyvateľov
Zistili katastrofický úpadok obojživelníkov. V aspoň jednej z troch výskumných sezón obývali obojživelníky už iba 21 jazierok. A aj tam ich početné stavy prudko klesli.
Jazierka v lete dopĺňala spodná voda, ktorá v konečnom dôsledku pochádzala z topenia snehu a ľadu. No hladina spodnej vody v Yellowstone neprestajne klesá.
Bádateľky našli jasnú súvislosť so záznamami o rastúcej teplote a klesajúcich zrážkach, hladine spodnej vody i prietoku v rieke Lamar za posledných sto rokov. Problémom je aj skoršie vysychanie sezónnych mokradí okolo jazierok, životného prostredia dospelých obojživelníkov, lebo sneh sa na jar topí prv.
Vedkyne na vlastné oči videli zánik štyroch spoločenstiev obojživelníkov vyschnutím jazierok za iba niekoľko dní! Zostalo množstvo vyschnutých telíčok. Larvy nestihli prejsť metamorfózou, dospelí odsťahovať sa k väčšiemu jazierka vedľa, či migrovať ďalej.
Ak k takým úbytkom údajne neohrozených obojživelníkov dochádza v najstaršej, prísne chránenej prírodnej rezervácii sveta, niečo to už naznačuje o rýchlom tempe klimatickej zmeny a jej vážnych ekosystémových dôsledkoch.
Yellowstonská žaba, skokan druhu Rana luteiventris.
Foto: Lauren Palumbi
Kvetiny od lesného jazera
Tak ako sú zo zvierat na otepľovanie zvlášť citlivé obojživelníky, rôzne dopadá aj na rôzne rastliny. Členovia tímu Charlesa Davisa z Harvardovej univerzity využili dlhodobé záznamy o flóre, rastúcej okolo Waldenského jazera pri meste Concord v štáte Massachusetts na východe USA.
Aj denníky známeho spisovateľa a filozofa Henrya Davida Thoreaua z rokov 1851 až 1858. Pri jazere býval a usiloval sa prežiť v najskromnejších podmienkach a prácou vlastných rúk. Inšpirovalo ho to k napísaniu knihy Walden, v ktorej sa dotýka mnohých spoločenských motívov, rezonujúcich dodnes.
Ukázalo sa, že niektoré rastliny v lesoch, ktorými sa pred poldruha storočím prechádzal Thoreau, odvtedy urýchlili čas kvitnutia až o tri týždne, čím reagovali na skorší príchod jarného oteplenia. Iné však byť také pružné nedokázali. Otepľovanie si vybralo daň na dvoch tretinách rastlín, o ktorých písal Thoreau - buď ich úplným zmiznutím od Waldenu (27 percent), alebo strmým úpadkom populácií (36 percent). Vrátane obľúbených druhov ľalií, orchideí, fialiek, ruží, drieňov, iskerníkov a mäty. Sú medzi nimi aj blízki príbuzní tých, ktoré otepľovanie zvládajú. Od Thoreauovho pobytu stúpla priemerná ročná teplota v oblasti Concordu o 2,4 stupňa Celzia.
Táto astra druhu Aster novae-angliae sa pri jazere Walden nedokázala časom kvitnutia prispôsobiť otepľovaniu a jej tamojšie populácie prudko upadajú.
Foto: K. Cerrudo
To isté platí o druhu Castilleja coccinea.
Foto: K. Cerrudo
Lumíky sú veľmi dôležitou zložkou potravinovej pyramídy v severských oblastiach.
Foto: Don Reid/Wildlife Conservation Society
Vyrušený lumík sa odvážne postavil ľudskej votrelkyni.
Foto: Erika Leslie
Smrtonosný mäkký sneh
O lumíkoch, malých severských hlodavcoch, sa ľudovo hovorí, že pri premnožení masovo páchajú samovraždy skokmi z útesov do mora. Nie je to pravda.
Skáču aj do vody, ale aby odplávali za lepšou obživou a občas sa pri tom vzhľadom na vysilenie z predchádzajúceho hladovania skutočne utopia. Početné stavy lumíkov vždy podliehali veľkým výkyvom, na ktorých sa podieľali viaceré faktory, aj klimatické. Ktoré presne, o tom sa vedci sporia.
Nils Stenseth z univerzity v Oslo s kolegami teraz preukázal nesporný záporný vplyv globálneho otepľovania a sprievodnej vyššej vlhkosti na lumíky pestré (Lemmus lemmus) a iné živočíchy v ekosystémoch južného Nórska. Lumíky trávia dlhú zimu pod snehom, kde využívajú zložitú sieť tunelov a dutín na rozhraní pôdy a snehovej pokrývky. Je tam teplo a nájdu si dosť potravy v podobe machu.
Oteplenie však zmenilo charakter snehovej pokrývky. Buď pri opakovanom topení a mrznutí priľne k zemi a vytvorí súvislý ľadový podklad snehu, čím lumíkom zamedzí cestu k machu a ani nevzniknú chodby a dutiny ako ich útočištia, alebo ich pri topení zalieva.
V obidvoch prípadoch lumíky hromadne umierajú. Následne vyvedú menej mláďat, alebo dokonca nijaké. Úbytok lumíkov samozrejme decimuje stavy ich predátorov, ako polárnych líšok a snežných sov. Premnoženia lumíkov sa ešte v nedávnej minulosti opakovali vždy po troch až piatich rokoch. Od roku 1994 však v južnom Nórsku nepozorovali ani jedno.
Hlavné zdroje: Proceedings of the National Academy of Sciences USA Early Edition z 27. októbra 2008; Nature zo 6. novembra 2008.
