Načo je nám náboženstvo?

BRATISLAVA. Pascal Boyer pôsobí na Washingtonovej univerzite v St. Louis, vyučuje psychológiu a antropológiu. Najznámejší je názorom, že spiritualita a náboženské myslenie vyplývajú zo stavby a fungovania nášho mozgu, ktorý k nim prirodzene vedie našu morálku a spoločenské vzťahy.

Hlavným Boyerovým dielom je kniha Religion Explained: The Evolutionary Origins of Religious Thought (Vysvetlenie náboženstva: evolučný pôvod náboženského myslenia) z roku 2001.

Pre časopis Nature napísal úvodnú esej série o tom, čo nás robí ľuďmi. Redakcia ako motto zdôraznila nápis, okolo ktorého v starogréckych Delfách museli prejsť návštevníci veštkyne Pýtie: „Poznaj seba samého!“

Obavy na všetkých stranách

Keď sa spája evolúcia s náboženstvom, vyvoláva to u veriacich obavy z podkopávania viery. Ostatní sa zas boja, že náboženstvo ako evolučné dedičstvo získa „pečať“ nevyhnutnosti.

Mnohí, vrátane väčšiny vedcov, problém ignorujú, lebo ignorujú celé náboženstvo. Neobjektívne.

Náboženstvo je s nami od úsvitu Homo sapiens, kultúry a najmä civilizácie založenej na produkcii potravín. Je dôležitým prvkom všetkých ľudských spoločností v známych dejinách.

Náboženstvo patrí k prirodzeným dôsledkom toho, aký máme mozog. Tento názor nehľadá gény náboženského myslenia, neakademizuje o evolučných scenároch. Predkladá hypotézy s testovateľnými predpoveďami, v náboženstve vidí iba uplatnenú prirodzenú ľudskú schopnosť.

Pokusy ukázali, že ľudia si zväčša uvedomujú iba časť náboženských myšlienok, diktujúcich konanie. Ďalšie mlčky predpokladajú v podvedomí. Napríklad ľudskú podobu nadprirodzených bytostí, ibaže s fyzickými superschopnosťami, alebo nadprirodzenú psychiku, ktorá má črty ľudskej: vnímanie, pamäť, uvažovanie aj motívy.

Neraz to odporuje článkom viery. No kým tie sa medzikultúrne líšia, povedomie o nadprirodzených bytostiach je všade blízke.

Ľudská pamäť totiž najlepšie uchováva kombináciu v reálnom svete nemožných fyzických schopností (prechádzanie stenami) s výsostne ľudskými znakmi psychiky (vnemy, myšlienky, zámery).

Imaginárne kontakty

Dôležité sú „sociálne vzťahy“ s nadprirodzenými bytosťami. Ľudia ich od detstva nadväzujú a udržiavajú s fyzicky neprítomnými, ktorí zostávajú súčasťou spoločenských hierarchií a koalícií. Deti i starší ľudia s vymyslenými postavami, imaginárnymi priateľmi, zosnulými príbuznými, neviditeľnými hrdinami a vysnívanými partnermi.

Zlepšuje to reálne sociálne schopnosti, ktorými vynikáme. Odtiaľ je blízko k predstavám duchov, mŕtvych predkov a bohov. Nevidno ich a nie sú hmatateľní, no sú sociálne zapojení. Vo väčšine kultúr aspoň niektorým nadprirodzeným bytostiam záleží na morálke ľudí a „vynucujú ju“.

Ochrana a prevencia

Rituály osvetľuje vývoj detí i dospelých. Dominujú predstavy o potrebe očistiť sa, nebezpečenstve a ochrane pred znečistením, symbolickej či reálnej.

Náš mozog má viaceré siete pre bezpečnosť a prevenciu rizík. Náboženstvo ich aktivuje a precvičuje poukazmi na striehnucich démonov. Vštepuje intuitívne dodržiavanie zásad.

Pomohlo budovať a udržiavať veľké koalície nepríbuzných jedincov, civilizačne nevyhnutné. Ľudia si museli vybudovať vzájomnú dôveru a kritériá spoľahlivosti, založené na minulých skutkoch a znakoch, ktoré sa ťažko falšujú.

Vôľu prijať spoločenskú normu ukazuje aj verejné prijatie konkrétnej viery, hlásajúcej bez dôkazov veci, ktoré iné náboženské skupiny považujú za pomýlené.

Odkiaľ sa vzalo?

Je náboženstvo adaptácia? Vedľajší produkt evolúcie človeka? Podľa Boyera je to nová vlastnosť našich štandardných poznávacích schopností. Náboženstvo ich využíva tak, ako slúžia iným sféram, ale produkuje superpodnety, výraznejšie ako reálne, čím pripomína umenie.

Náboženstvo nemá unikátnu doménu v mysli. Presvedčuje integráciou rituálu, morálky, metafyziky a spoločenskej identity do ucelenej doktríny a praxe. V ľudskej mysli zostávajú oddelené.

Na prirodzenosti náboženstva sa podieľa veľa poznávacích sietí. To spochybňuje dva princípy väčšiny náboženstiev: že sa ich viera líši od ostatných („bludných“) a že vznikla mimoriadnymi udalosťami či zásahom nadprirodzených bytostí.

Náboženské myslenie je pre naše poznávacie systémy cestou najmenšieho odporu.

Neviera v nadprirodzeno je, naopak, do značnej miery výsledkom postupu proti našim prirodzeným poznávacím sklonom.

Dobro pre iných – na náš účet

Náboženstvá podľa koncepcie náboženskej prosociálnosti podporujú konanie, ktoré prospieva iným ľuďom, hoci konajúcemu prináša náklady.

Prosociálnosť výslovne prikazujú posvätné texty všetkých veľkých náboženstiev. Úlohu náboženstva v kultúrnom posilňovaní súdržnosti a spolupráce v skupinách zdôrazňujú i sociálne vedy. Má však temnú stránku, lebo vnútroskupinové posilnenie neraz vedie k antagonizmu navonok a konfliktom s inými skupinami.

Je prosociálnosť daná?

Vnútroskupinovú prosociálnosť náboženstva berieme ako danú. Poznáme ju zo života a na vzťah sebadeklarovaného náboženského založenia a prosociálnosti poukazujú aj prieskumy verejnej mienky, vrátane sociologickejšie orientovaných. Čo na to prísne vedecké pozorovania?

Odhalili, že väzba spirituality na skutočné prosociálne správanie je najzjavnejšia, ak ľuďom záleží na povesti. Umelé vyvolanie náboženského myslenia v skupine anonymných cudzincov znížilo klamanie a zvýšilo altruizmus.

Zbožnosť a dôvera

So zbožnosťou stúpa medziľudská dôvera. Kultúrna prítomnosť božských bytostí, zaujímajúcich sa o morálku ľudí, všade odráža početnosť skupiny. Kde už morálku neustráži rodina a klan, lebo je priveľa priamo nepríbuzných členov skupiny, pomôže „dohľad zhora“. Zvyšuje tiež šancu cudzích členov na slušné zaobchádzanie.

Britský spisovateľ Brian Aldiss (1925) vložil hrdinom svojho sci-fi románu Nonstop do úst pozdrav: „Priestor pre tvoje ego!“ Odpovedalo sa: „Na tvoj účet!“ Či už zámerne, alebo nie, Aldiss vystihol základ zladeného spoločenského života i prosociálnosti náboženstva.

V magazíne Science zhrnuli vznik a evolúciu prosociálnosti náboženstva Ara Norenzayan a Azim Shariff z Univerzity Britskej Kolumbie vo Vancouveri.

(urb)