Izraelskí počítačoví vedci vytvorili softvér, ktorý elegantne skrášľuje fotografické portréty ľudí bez zvyčajného nadmerného skreslenia skutočnosti.
Krása je v oku diváka, hovorí staré príslovie. A čo je to vlastne krása? Ak sa nad tým človek hlbšie zamyslí, veru sa neraz dostáva sa do pomykova, ako údajne Pontský Pilát nad otázkou pravdy.
Krásu skúšali zadefinovať mnohí filozofi - nikto z nich neuspel natoľko, aby umlčal všetkých kritikov. Umelci sa ju aspoň usilujú spodobniť, výtvarne, hudobne i slovne. Určite má princípy, veď väčšina z nás podvedomo dokáže dospieť k záveru, že niečo je krásne, hoci nevieme, ako to robíme.
Napriek tomu všetkému krása predsa len je podchytiteľná rozumovo. Aj prostredníctvom vedy. Možno ju totiž do pomerne značnej miery objektivizovať. Prinajmenšom čo sa týka ľudskej tváre. V tejto súvislosti sa všetko krúti okolo symetrie a optimálnych rozmerov, pomerov i vzdialeností jednotlivých čŕt.
Také veličiny sa už dajú previesť do prísne exaktných vzťahov.
„Krása skutočne nie je iba v oku diváka," hovorí profesor Daniel Cohen-Or z Blavatnikovej školy počítačových vied pri Telavivskej univerzite. „Môžeme ju kvantifikovať matematickými meraniami a pomermi a definovať ako priemerné vzdialenosti čŕt, na ktorých sa väčšina ľudí zhodne, že sú najkrajšie," dodáva.
Daniel Cohen-Or vedie projekt výskumu a vývoja softvérového "stroja na krásu".
Foto: AFTAU
A pokračuje: „Netvrdím, že toho o kráse viem zvlášť veľa. Pre nás je každá fotografia v tomto výskumnom projekte iba súbor čísel."
Cohen-Or s tromi kolegami nedávno predniesol na každoročnej "top" konferencii o počítačovej grafike Siggraph príspevok, v ktorom zhrnul doterajšie výsledky projektu zameraného na prevod kritérií krásy do softvéru.
Členovia tímu naprv urobili prieskum názorov 68 žien a mužov z Izraela a Nemecka vo veku 25- až 40-rokov. Na sedemstupňovej škále mali zaradiť 93 rôznych ženských a mužských tvárí podľa toho, aké im pripadali krásne.
Výsledky putovali do databázy a bádatelia začali systematicky hľadať vzťahy medzi týmito subjektívnymi názormi a 250 meraniami, týkajúcimi sa čŕt tváre. Napríklad pomerov nosu, brady a vzdialenosti od uší k očiam.
Na tomto základe sa zrodil algoritmus, ktorý spracováva digitálne fotografie podľa želateľných prvkov príťažlivosti.
Ukážka práce "zkrášľovacieho" softvéru. V hornom rade sú pôvodné podoby troch dievčín, v dolnom upravené.
Foto: AFTAU
V tejto chvíli asi nejedného čitateľa napadne: Veď to nie je nič nové! Z obálok bulvárnych časopisov na nás každodenne pozerajú tváre celebrít, ktoré po masívnych úpravách štandardným grafickým softvérom pomaly už prestávame spoznávať.
Lenže softvér Cohenovho-Orovho tímu ide na vec oveľa jemnejšie ako štandardný: funguje ako ozajstný „stroj na zkrášlovanie". Pri ním upravených fotografiách ani jeden posudzovateľ nestratil niť s pôvodnou podobou príslušného človeka, ktorého predtým nepoznal.
Horšie je to však s celebritami. Keď softvérom členovia tímu spracovali ich fotografie, napríklad Brigitte Bardottovej a Woody Allena, väčšina posudzovateľov nebola s výsledkami zvlášť spokojná. Najpravdepodobnejším vysvetlením je, že podobu celebrít mali zafixovanú.
Cohen-Or s kolegami teraz pracuje na pridaní tretej dimenzie. Ich softvér sa môže stať vynikajúcim nástrojom plastických chirurgov pri určovaní optimálnej cieľovej podoby pacientov. Určite ho využijú grafici v médiách. A jeho prvky možno dokonca raz zabudujú do svojich high-tech modelov aj výrobcovia fotoaparátov.
Zdroj: Komuniké American Friends of Tel Aviv University zo 6. novembra 2008.
