zu.
Národný park Cuyahoga Valley (Cuyahogské údolie) leží na severovýchode amerického štátu Ohio, asi v polceste medzi mestami Cleveland a Akron. Aspoň z rozprávania príbuzných či známych ho poznajú aj viacerí ľudia u nás - v Ohiu, najmä v prvom zo spomenutých miest, totiž žije jednu z najpočetnejších komunít občanov slovenského pôvodu v USA. Územie parku nie je veľmi veľké ani na slovenské pomery, lebo má rozlohu iba 132 štvorcových kilometrov. Na druhej strane sa v ňom práve preto pomerne ľahko robia výskumy.
Cuyahogský národný park tvorí prevažne husto zalesnená časť údolia rovnomennej rieky.
Foto: ER Microsensors
Kedy regulovať vysokú zver?
Do jedného výskumu, ktorý priniesol zvlášť zaujímavé výsledky, sa pustila doktorandka Katherine Greenwaldová z Ohijskej štátnej univerzity v Columbuse. Reagoval na terajší trend vo viacerých štátoch USA umelo regulovať stavy vysokej zveri v národných parkoch a na iných chránených územiach.
Vedkyňa chcela s kolegami preveriť hlavný argument, že vysoká zver konzumáciou rastlín uberá potravu menším živočíchom.
(Na druhej strane sa nedá pochybovať o ďalšom argumente pre reguláciu - premnožená vysoká zver, ktorú neregulujú prirodzení nepriatelia, ohryzom poškodzuje mladé i staršie stromy. Lenže od akej hustoty populácie je už premnožená?)
Lane jeleníka bielochvostého.
Foto: Steve Baskauf/Vanderbilt University
Dvanásť a dvanásť
V cuyahogskom parku aktuálne žije až 4600 kusov jeleníkov bielochvostých (Odocoileus virginianus, túto vysokú poľovníci doviezli a chovajú aj na Slovensku).
To je hustá populácia, čo pri značnej premenlivosti krajiny ponúka ideálne výskumné prostredie. Bádatelia zriadili dvanásť ohradených výskumných plôch, kam vysoká zver nemohla a teda nespásala rastliny a dvanásť kontrolných, kam mala voľný prístup.
Ohradená a kontrolná plocha vždy ležali vedľa seba v ekosystémovo podobnom úseku s rovnakým typom pôdy a spádom terénu, pričom bádatelia do nich nahádzali štvorcové dosky, hrajúce úlohu úkrytov, aké vyhľadávajú salamandry, slimáky a iná drobná háveď.
Prekvapenie spod dosiek
Samotný výskum spočíval v opakovanom rátaní počtu stavovcov a bezstavovcov pod týmito doskami. V roku 2004 sa odohrávalo každé tri až štyri týždne od mája do decembra, počas nasledujúceho roka raz mesačne od mája do septembra. Bádatelia presne zaznamenávali počet hadov, salamandier, dážďoviek, slimákov, pavúkov, mravcov, chrobákov a iných bezstavovcov.
Druhovú pestrosť porovnávali medzi výskumnými plochami a potom s ďalšími oblasťami parku. Očakávali trebárs, že na častú prítomnosť vysokej zveri by mali byť osobitne citlivé salamandry, lebo na takých miestach je silne obmedzené množstvo nízkej lesnej vegetácie. Zistili ale pravý opak - mnohé malé živočíchy vrátane salamandier uprednostňovali miesta spásané vysokou zverou. (Hoci iných, najmä drobných bezstavovcov, bolo rovnako na ohradených i neohradených výskumných plochách.)
Salamandier bolo na spásaných plochách trikrát viac, hadov až päťapolkrát. Z drobných živočíchov napríklad slimákov o 11 percent viac a celková rozmanitosť článkonožcov bola na spásaných výskumných plochách o 14 percent vyššia ako na nespásaných.
Katherine Greenwaldová so salamandrou druhu Cryptobranchus alleganiensis, čo je veľká severoamerická salamandra, ktorá dosahuje hmotnosť až dva kilogramy, tretia najväčšia vodná salamandra na svete.
Foto: The Ohio State University
Čím to je?
Katherine Greenwaldová zistenia vysvetlila celkom prirodzene: vysoká síce sčasti spása prízemnú vegetáciu, no svojím trusom celkovo zúrodňuje pôdu. Niektorým rastlinám to prospieva zvlášť výrazne a tie potom priťahujú pestrejšiu paletu druhov hmyzu a iných bezstavovcov.
Nuž a za tými sa sťahujú salamandry a za nimi zasa ich predátory, hady. Aj keď malé živočíchy na neohradených plochách asi vyhľadávali úkryty pod doskami o čosi častejšie ako na ohradených (tam sa mohli skryť aj v hustej vegetácii), predsa len záver je jednoznačný: pri rozhodnutiach o umelých zásahoch do populácií zvierat na chránených územiach (a koniec koncov v lesoch všeobecne) treba oveľa dôkladnejšie, ako dosiaľ bývalo zvykom, uvážiť všetky možné súvislosti.
Katherine Greenwaldová pri výskume.
Foto: The Ohio State University
Umelá regulácia vysokej zveri neraz ovplyvní rastliny či menšie živočíchy ako salamandry spôsobmi, ktoré nie sú dobré preskúmané, málokto ich očakával, alebo si ich dokonca zatiaľ ani nevieme predstaviť. Vždy je preto lepšie, keď populačné pomery na chránenom území prirodzene vyvažuje dostatočná prítomnosť šeliem (a dravcov, ktoré lovia mláďatá). V cuyahogskom národnom parku však už z väčších šeliem žijú iba kojoty a líšky. V tomto ohľade má väčšina slovenských, najmä vysokohorských, národných parkov voči Ohiu - zatiaľ - výhodu.
Katherine Greenwaldová výskum opísala s univerzitným bádateľom Thomasom Waiteom a pracovníčkou národného parku Lise Petitovou v časopise Journal of Wildlife Management.
Zdroje: Journal of Wildlife Management z augusta 2008; Komuniké Ohio State University z 20. októbra 2008.
