RÍM.
„V prvom storočí nášho letopočtu tu v šiestich kobkách nazhromaždili tri- až štyritisíc tiel," poskladaných jedno na druhom, väčšinou chrbtom k sebe, ale niekedy aj bruchom k sebe, často s hlavou pri nohách druhého, popisuje nález Philippe Blanchard, archeológ z francúzskeho Štátneho ústavu pre archeologický výskum (INRAP).
Omnoho zaujímavejšie je však to, že "telá tu boli ukladané po desiatkach zároveň, čo svedčí o nenormálnej úmrtnosti, o nejakej zvláštnej udalosti", poznamenáva Dominique Castex, antropológ z francúzskeho Štátneho ústredia pre vedecký výskum (CNRS). O žiadnej prírodnej katastrofe z toho obdobia však nie sú žiadne informácie.
Pri päte mauzólea, ktoré dal okolo roku 320 postaviť cisár Konštantín I. pre svoju matku Helenu, sa po schodisku schádza dole do katakomb, jedných zo šesťdesiatich, ktoré sú v Ríme. Asi desať metrov hlboko je labyrint chodieb dlhých 4,5 kilometra a vytesaných v tufe.
Po celej dĺžke stien tohto len veľmi sporo osvetleného labyrintu a v malých sálach vyzdobených freskami sa v polovici 3. storočia skrývalo až 11-tisíc tiel.
V tom čase to pre kresťanské katakomby nebolo nič zvláštne. Avšak všedná udalosť, porucha v kanalizácii, celkom zmenila význam týchto galérií: pri prácach archeológovia objavili za freskou predstavujúcou dve ľudské tváre so svätožiarou skalné dutiny s hromadami tiel.
Ak tieto telá zhromaždili za freskou so svätožiarami, priviedlo to archeológov na myšlienku, že tu sú uložené pozostatky kresťanských mučeníkov. Analýzy však podľa Dominiqua Castexeho nepreukázali, že by na kostiach boli stopy po zranení. Preto archeológovia usudzujú, že by skôr mohlo ísť o obete epidémie. K tomu ich vedie tá skutočnosť, že tu bolo uložených toľko tiel naraz.
Archeológovia uvoľňujú kosti uložené vo vrstvách na sebe, aby zistili, ktoré patria k sebe. Telá spočívajú na doskách a vrstvy sú ešte oddelené hlinou.
V najväčších kobkách, v ktorých sa teraz báda a v ktorých v každej môže byť až 1500 tiel, sa núkajú ďalšie pozoruhodné detaily: tváre boli pokryté sadrou, čo privádza archeológov k myšlienke, že mŕtvi mohli mať posmrtné masky.
"Je divné, že telá boli takto upravené, ak išlo o epidémiu," poznamenáva Philippe Blanchard.
Pri kostrách ostatne podľa Dominiqua Castexe našli len veľmi málo šperkov (pár náušníc, prsteň, ihlice), zatiaľ čo v tom čase mŕtvi väčšinou pochovávali aj so svojimi osobnými vecami.
Niekoľko zvyškov textílie, jantár a zlaté vlákna sú len skromnými dokladmi, ktoré by mohli svedčiť o tom, kto bol pochovaný v týchto priestoroch, pravdepodobne starých nádržiach na vodu používaných v čase núdze.
Pred kostrovými pozostatkami v malom laboratóriu zriadenom v blízkom kláštore Dominique Castex hovorí, že prvé rozbory ešte neumožnili určiť, aká choroba týchto ľudí mohla postihnúť: mor, čierne kiahne, týfus?
Práve teraz sa analyzuje jeden zub. Prinesie snáď odpoveď na záhadu týchto podivných kostier?
