SME

Brothers in Arms: Hell´s Highway - pekelná diaľnica s krvavou stopou

Na hry z obdobia Druhej svetovej vojny sa môžete pozerať s úplným dešpektom a mávnuť nad každou ďalším vojenským dobrodružstvom rukou, avšak nič to nemení na tom, že ľudia sa stále tohto krvavého konfliktu nenasýtili.

Zatiaľ čo väčšina hráčov už všetky tie vojenské stratégie a strieľačky dvakrát vytrávila. Dnes tu máme pokračovanie Brothers in Arms, a to sa chystá ešte veľký návrat piateho Call of Duty do obrobia WWII. Tentoraz nás čaká výlet do Holandska, pričom zabudnite na návštevu istých fajčiarskych barov (myslené na marihuanu, nie prostitútky - a vlastne aj na tie), budeme bojovať, ako inak, o život.

Séria Brothers in Arms sa vždy snažila tváriť inak než ostatné strieľačky z vlastného pohľadu a treba uznať, že sa jej to i darilo. Prvý diel Road to Hill 30 prekvapil viacerých svojim nie až tak hrdinským zameraním. Isteže, aj tu ste boli hlavnou postavou, no bez svojich kamarátov by ste neprežili. Pod sebou ste mali skupinku vojakov, ktorým ste jednoduchým a intuitívnym spôsobom dávali príkazy typu presuň sa na to a to miesto, spusti kryciu paľbu a podobne. Fungovalo to na výbornú, pretože bez ostatných ste dlho neprežili a kosenie náckov ruka v ruke s ostatnými bolo predsa len zaujímavejšie, odvážnejší by si dovolili tvrdiť, že i taktickejšie. O polroka sa objavilo pokračovanie, ktoré budeme skromne nazývať datadisk v cene plnej hry. Okrem nového príbehu neprinieslo Earned in Blood vlastne nič nové. A to bolo, vážení, krvou ostriekaní, vojaci pred peknými jedným-dvomi-sakra-viac než tromi rokmi. Ten čas beží, že by človek ani nepovedal.


Všetky screenshoty nájdete v galérii hry

Keďže v Gearboxe nelenili, poctení úspechom sa chopili práce s novým nadšením a predstavujú nám Brothers in Arms v next-gen podaní s podtitulom Hell´s Highway. Nenechajte sa zmiasť, ide stále o to isté. Môžete to brať ako klad, radovať sa z trochu náročnejšieho postupu, kde nestačí len presná muška a reflexy šéfreda... tigra, ale je nutné spolupracovať. Znovu musíte trochu pohnúť rozumom a premyslieť si, ako za prekážkou ukrytých protivníkov vyhnať z teplého miestečka. Rozbehnete sa im oproti s jačaním a strieľaním všade naokolo a la Tropic Thunder? Isteže, aj to je riešenie, v tomto prípade však žiaľ neúčinné, pretože odbehnete jeden-dva-sakra-viac než tri kroky to nebudú. Znovu sa budeme musieť spoľahnúť na ostatných – a to môže niekomu aj vadiť. Buď uznáva Rambo štýl alebo to už hral minule a noviniek je oproti predchodcom od oka... mno, pohybuje sa to okolo jednotky až nuly.

Ale povedzme, že predošlé diely nepoznáte a vidíte toho vrieskajúceho panáka na obale s hrou, istotne tušíte, že pôjde o WWII strieľačku, a také vy radi. Potom pozor. Používať budete dokonca i mapu – nie preto, že by ste sa stratili, ale pekne si na ručne kreslenom plániku pozriete, kde ste vy, kde máte kamarátov a kde stoja huncúti nemeckého občianstva. To sa potom poobzeráte okolo seba, jednoduchým a intuitívnym spôsobom (teda ako minule) ukážete kurzorom miestečko za jednou prekážkou a potvrdíte. Tím vojakov sa tam vyberie. Zvolíte druhý tím, ukážete na miestečko iné, ale rovnako výhodne strategicky položené (aby boli chlapci zlatí ukrytí a zároveň videli na nepriateľa a mohli mu posielať olovené pozdravy) a potvrdíte a už tam bežia ako život. Vlastne oni bežia ako o život, pretože vy ich kryjete krycou paľbou, aby sa nepriatelia zamerali na vás ako o dušu páliaceho, respektíve nevystrčili čumák zo svojho úkrytu v momente, kedy vaši borci bežia.

A to je základný princíp, ktorý budete musieť využívať. Ono to dokonca siaha až tak ďaleko, že sa môžete zahrať na generála a dávať príkazy z úkrytu, do boja nemusíte nezasiahnuť! Pri aplikovaní akcie na nepriateľa totiž vaši spolubojovníci spustia paľbu. Ovládať môžete rôzne skupiny, jeden tím je zameraný výhradne na útočenie, iný vie výborne kryť, ten ďalší má poriadne ťažký guľomet a tamten zas drží v ruke bazooku. S tou sa vám teda dajú robiť veci, len treba trochu citu pri presune maximálne trojčlenných tímov, aby ste ich neposlali na smrť a zároveň boli všetci zapojení do akcie. Môžete ich len komandovať a z diaľky všetko sledovať. To by ale nebola taká zábava. Práve v epicentre boja sa totiž štekajú príkazy najlepšie a vy si užijete podmanivú audio stránku práve v tomto prípade. Kričíte príkazy ostatným, okolo hučí paľba, do toho strieľate aj vy a snažíte sa mať všetko pod kontrolou. Trieska to všetko a v nočných hodinách je vhodné hrať so slúchadlami, pretože môžete postarších susedov prebudiť a tí si namýšľajúc, že "sú to znovu", začnú červené handry vyťahovať. Najčastejšie budete využívať jednoduchý systém: kamarátov necháte, nech nepriateľa ostreľujú. Protivník sa zameria na dotieravých kamarátov, vy sa presuniete do lepšej pozície a často nečestne a nešportovo vystrieľate nacistov zozadu ako zajace.

Nie je to fér, ale to vojna nie je v žiadnom prípade. Prípadne tak dajako by mohli znieť slová drsného vojaka. Drsného preto, lebo si Hell´s Highway servítku pred ústa nedáva. Vojaci vykrikujú a v kostole by teda pán farárko nadšený nebol. Do toho strieka krv, pri obzvlášť podarených zásahoch sa záber spomalí, kamera zazoomuje na nepriateľa, ktorého lebku ste rozdrvili a sledujete krvavé divadlo. Alebo po výstrele z bazooky pradiete sťa mača pri pohľade na bezvládne lietajúce telá. Proste ku káve a zákusku nikomu Hell´s Highway nepúšťajte. Surovo naturalistický tón však hre svedčí a spoločne so súbojmi viacerých vojakov dodáva hre obzvlášť pôsobivú dávku atmosféry, ktorá podtrhuje to, že sa o fazuľky vo vojne nehralo.

Okrem skupinového boja si užijete i prechádzanie interiérov osamote, prípadne si zajazdíte v tanku. Obe zložky sú zastúpené v menšine, veľký dôraz na ne kladený nie je. Môžeme sa za to len a len poďakovať, pretože práve tieto zložky sú žiaľ slabšie a žiaľ dokazujú, že v Gearboxe im ide viac boj v exteriéroch. Tankové súboje sú arkádové až na kosť a jednoducho všetko zrovnávate so zemou, pričom si dávate pozor na to, aby ste sa o nič nezasekli. Znovu nás čaká klasická tunelová strieľačka, ktorá má pevne definovaný začiatok, stred aj koniec a pre úspech v misii musíte spraviť presne to, čo si zmysleli vývojári, ísť po jedinej správnej ceste, vojsť do jediných správnych dverí (ostatné sú totiž zatarasené alebo zamknuté) a do diaľky sa môžete maximálne tak pozerať, pretože vás obkolesuje neviditeľná stena či prekážka, ktorú nezvládate preskočiť. A len tak mimochodom, hlavný hrdina, Matt Baker, nevie skákať, iba sa prehupnúť cez vopred vybrané prekážky.

To sa už ladným skokom presúvame k hlavnému hrdinovi. Matta si možno pamätáte z prvého dielu, ale pokým to tak nie je, nevešajte hlavu. Príbeh mal byť na rozdiel od ostatných hrdinských zápletiek (ja-hrdina, ty-nacista, ja-rozbiť-nacista-hubu, bum-bum, ja-hrdina atď.) poprepletaný osobnými motívmi, dokonca mal zahrať na citlivú strunu nezmyselnosti vojny, strácania priateľov, bolestných spomienok a podobne. Bratstvo Neohrozených? Presne tak, zdroj týchto myšlienok je jasný ako to, že počas putovania (a teraz spojler, ale to len pre toho, kto nič podobné nevidel, pretože VŠETKY SITUÁCIE sú predvídateľné) vám zastrelia zelenáča, ktorý sa chcel hrať na hrdinu, že vám zastrelia kamaráta (nečakane a minimálne zozadu a potom ho ešte určite aj znásilnia a pošteklia na chodidlách), že vás ostatní nebudú mať radi, lebo ste nejakí precitlivení, že sa budú viesť drsné reči a vrcholom všetkého je, že na konci uvidíte veselé a optimistické To Be Continued, z čoho má každý recenzent radosť, pretože vám môže povedať, že tak trpké sklamanie zo zápletky, ktorá sa len a len snaží hrať na zaujímavý a podmanivý príbeh, zažil už nie raz. A Hell´s Highway je o tom istom. A dlhé vety už nebudem používať. Ani že.

Isteže, animované scény medzi misiami sú „natočené“ doslova filmovým spôsobom, kamera poskakuje, nikdy nie je statická, zaberá postavy v detailných záberoch, často sledujete len také tliachanie ostatných – videli ste Spielbergovo Bratstvo Neohrozených, viete presne, čo vás čaká. Nie, že (dobre, klamať sa nemá, ale čo už) by to nemalo ten správny efekt, hrdinské správanie v trpkom finále je vrcholom pátosu a chýbala už len v pozadí vejúca americká vlajka. A pri tom tu boli skvelé náznaky momentov, kedy sa už-už podarilo navodiť momenty nepoznané, prípadne spracované tak bravúrne - i to klišé sa dalo odpustiť. Len keby scény z nemocnice neboli zabité tým, že v interiéroch to proste vývojárom nejde až tak dobre ako vonku. Nemáte tam až tak veľký priestor na manévrovanie, je to i odfláknuté po grafickej stránke, ktorá je v tomto prípade príliš strohá. To, že máte nalinkovanú len jedinú cestu, bije taktiež do očí. Ale v nemocnici to bolo výborné, niektoré vyvolané spomienky počas hrania mali ten správny efekt a len slepý hráč si pri prechádzaní opustenej budovy v nočných hodinách nevšimne, koľko utrpenia tu museli ľudia prežiť.

Potom vás vytrhne zo snenia do reality sklamanie. Idete a strieľate, nič iné neriešite. Keď už sa dostanete do správne napätej nálady (ktorá je, opakujeme, vyvolávaná božským ozvučením), nastane strih, idiotská scéna (ja-hrdina, ty...), hrdinský záber na oči hlavného hrdinu a tak ďalej. Dokonca bude Matt aj plakať! Vy s ním nie, na to v Gearboxe ešte nedorástli, aby vedeli adekvátne sprostredkovať emócie tak, aby sme ich prežívali s nimi. Možno je to prejedením z celého konfliktu Druhej svetovej vojny, ktorú už poznáme skrz naskrz. Alebo je to proste tým, že v Gearboxe už varia z toho, čo sme videli a (virtuálne) zažili. Niekto bude možno ohromený príťažlivou atmosférou, no to pôjde výhradne o nováčika v tomto žánri. Osobné pocity sú síce na rozdiel od iných titulov aspoň podávané, avšak nie natoľko prirodzene, aby ste si ich užili ako nikdy predtým.

Príbeh je rozprávaný retrospektívne, len v samom závere sa zahráte na veľkého vodcu (nie toho so smiešnymi fúzikmi), hodíte za hlavu všetky tie problémy, ktoré vás sužovali na začiatku. Operácia Market Garden by mohla byť dobre známa viacerým: pripravenie pokojného postupu Spojencov vďaka získaniu strategických mostov parašutistami v Holandsku veľmi Montgomerymu nevyšlo a vy hráte práve za seržanta jednej jednotky, ktorá mala vyčistiť cestu pred zúfalo trápiacimi sa nacistami. Lenže nemecké jednotky bezradné až tak neboli, ako naši páni skláňajúci sa nad mapou predpokladali a na vás je vyčistiť takzvanú Pekelnú diaľnicu. Presne tak, zahynuli tam tisíce vojakov, preto pekelná.

Pozadie hry, hoc neskromne propagované, môžete považovať za ničím nevynikajúce, dôležitá je však samotná akcia. Tej si užijete hojne a taktiež sa budete utápať v radosti nad zadávaním príkazov. Umelá inteligencia medzi prepracované nepatrí, ale nenarobí ani toľko neplechy, aby ste museli všetko vyriešiť sami. Primárne: vaši vojaci sa výborne kryjú, nemusíte ich vyslovene vodiť za ručičku, zastreliť sa nenechajú. Ak už aj zahynú, pri najbližšom checkpointe ožijú, takže nie ste penalizovaní za to, na čo niekedy nemáte vplyv. Horšie je to už s presnosťou a niekedy budete na chalana s bazookovou tak trochu nadávať. A s radosťou by ste mu jednu pecku strelili do zadku. Ale to sa dá zvládnuť, skúsite iný spôsob. Kryť vás chlapci kryjú, takže sú v pohode. Horšie je to s nepriateľmi. V zúfalých chvíľach, keď vás zbadajú, že sa im plížite za zadkom (určite s nie najlepšími myšlienkami, nech sú akokoľvek úchylné alebo morbídne), zdrhajú niekam inam do bezpečia. To je pekné, to je fajn. Lenže pokým sa na to z lenivosti vykašlete a pokúsite sa ich zneškodniť z diaľky, budú pravidelne vykukovať, oni sa vás obísť nepokúsia. Možno by to ale potom bolo až príliš náročné a frustrujúce. Svoje si však užijete a musíme brať ako klad, že zdravie sa vám automaticky dopĺňa v čase pokoja.

Určite to chcete a musíte čítať, hoci ste to videli všade. Grafika je dobrá, príjemná. Hlavne vonku, kde si užijete radovánky s drevom. Je všeobecne známe, že ukryť sa za drevený plot bola čistá samovražda. Strela drevom prešla a vy ste mali o dierku v tele navyše. Vy to budete využívať pri „náhodou“ vyskytujúcich sa drevených plotoch alebo bedničkách. Bude vás to baviť, len sa za drevené predmety neskrývajte vy. A to je celý prepracovaný a ospevovaný fyzikálny engine. Nič iné priestrelné nie je, teda ak nie je tvorcami vopred nadefinované, že keď ujo s bazookou vystrelí na zlého uja ukrytého vo vežičke kostolu, tá krásne exploduje. Skôr ako o úžasnej grafike sa skôr dá hovoriť o uveriteľnom spracovaní, pretože zamieriť na diaľku je náročné nielen preto, že sa vám hýbe ruka, ale vy vidíte do diaľky rozmazane a pri pohybe chvíľu trvá, než zaostríte na nepriateľa v diaľke. Ten vám zatiaľ zamáva, len škoda, že pri tom drží prostredník vo vzduchu a posiela olovené pohľadnice. A áno, vyzerá to dobre.

Brothers in Arms: Hell´s Highway nie je vôbec zlá hra a dokonca vám ju aj odporučíme, pretože na rozdiel od iných „tupých“ FPSiek sa nemôžete len tak hnať dopredu, ale spolupracujete s ostatnými členmi jednotky. Lenže na druhú stranu si musíme i povzdychnúť. Čakali sme rozhodne omnoho viac. Alebo sme dúfali, že to, čo nám bude nasľubované, bude aspoň spolovice splnené. Nestalo sa tak. Celá zápletka, nech je akokoľvek herne iná, ničím neprekvapí a neponúka toľko emócií, akoby sme možno chceli. Čert to vezmi, nič lepšie po ruke momentálne nie je.

SkryťVypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Tech

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťZatvoriť reklamu