Trpia ľudia v modernej spoločnosti nedostatkom spánku? Britský vedec Jim Horne analyzoval veľa vedeckých štúdií a sám jednu rozsiahlu urobil. Zistil, že ospalosť je skôr modernou poverou ako problémom, ktorým sa treba vážne zaoberať.
BRATISLAVA. Vy máte hodinky, my máme čas, hlása nápis na jednom africkom letisku, poukazujúc na rozdiely medzi rôznymi typmi spoločností.
Naša západná z tejto ironickej konfrontácie vychádza ako uponáhľanejšia, stresovanejšia, nervóznejšia – a ospalejšia. To však nie je nič nové.
Už v roku 1894 časopis British Medical Journal varoval, že uponáhľaný moderný život vedie k epidémii nespavosti.
Kedysi sa spalo dlhšie, hovorí starý mýtus
„Tvrdím, že väčšina ľudí dnes spí presne toľko, koľko potrebuje,“ napísal v časopise New Scientist britský odborník na spánok Jim Horne z Loughboroughskej univerzity.
Stačí, keď naše podmienky na spánok porovnáme s tými, ktoré mal priemerný robotník pred 150 rokmi. Drel 14 hodín denne šesť dní v týždni, potom sa vrátil do svojho studeného, hlučného a vlhkého domova, kde zdieľal posteľ nielen so zvyškom rodiny, ale aj s blchami či plošticami.
Porovnanie, samozrejme, neznamená, že nedostatok spánku v modernej spoločnosti neexistuje. Zostáva aj individuálnym problémom, no Horne je presvedčený, že v priemere sme na tom ešte nikdy neboli so spánkom tak dobre ako teraz.
V uplynulých štyridsiatich rokoch robili vedci niekoľko veľkých štúdií o tom, koľko ľudia v skutočnosti spia. Výsledky ukazovali, že zdraví dospelí touto činnosťou strávia 7 až 7,5 hodiny denne.
Dobre známy „fakt“, že ľudia kedysi spali približne deväť hodín, nie je podľa Horna nič iné ako takmer storočný mýtus.
Pochádza z výskumu vedcov Stanfordskej univerzity v Kalifornii. V roku 1913 skutočne zistili, že priemerný čas strávený v noci v posteli je v priemere deväť hodín, nešlo však o dospelých, ale o deväť- až 17-ročných, pričom deti a mladí ľudia spia približne rovnako dlho aj v súčasnosti.
Hornovo zistenie je súčasne pozoruhodným námetom pre sociológov na tému, ako sa šíri fáma.
Spíme, lebo si to môžeme dovoliť
Podpora rozšíreného mýtu o rastúcej epidémii spánkového dlhu zrejme pochádza aj zo štúdií vedcov, ktorí účastníkov zavrú do tichých, tlmene osvetlených miestností a povedia im, aby zavreli oči, upokojili sa a pokúsili sa zaspať.
Také testy tvrdia, že odhalili vysokú potrebu spánku (učene sa tomu hovorí spánková deprivácia), no v skutočnosti túto „potrebu“ v každodennom živote ľudia prakticky nepociťujú.
Horne sa nazdáva, že spánok je pre nás ťažké odlíšiť od iných pôžitkov. Skúsme sami sebe odpovedať na otázku, či chceme väčší byt, dom, rýchlejšie auto, viac peňazí alebo voľného času. Ak máme byť úprimní, sotva povieme nie, a podobne je to aj so spánkom.
Preto si ho radi užívame aj v situácii, keď ho organizmus nepotrebuje. Napríklad cez víkendy. Máme v tom blízko trebárs k mačkám, koňom či kozám. Výskumy ukázali, že doma zavreté zvieratá spia oveľa viac než tie, čo žijú v prírode.
Prevažne mýtom je podľa Horna aj často zdôrazňované spojenie nedostatku spánku s niektorými závažnými metabolickými chorobami, ako je cukrovka či obezita. Napríklad pri cukrovke sa toto riziko týka iba piatich percent populácie, aj to v situácii, keď ľudia sústavne spali menej ako päť hodín denne. A aj v tom prípade podľa Horna možno riziko odstrániť polhodinovým cvičením raz za týždeň.
Chcieť nie je to isté ako potrebovať
Skutočným testom našej potreby spať by mohli byť výsledky rozsiahleho výskumu Hornovho britského tímu, ktorého sa zúčastnilo 11-tisíc ľudí. Polovica z nich tvrdila, že majú spánkový deficit približne 25 minút, okolo 20 percent pociťovalo cez deň nadmernú ospalosť.
Vedci im potom dali dotazník, v ktorom sa pýtali: ak by ste mali cez deň hodinu času navyše, čomu by ste ju najradšej venovali? Alternatívami bol šport alebo cvičenie, stretávanie sa s ľuďmi, čítanie, odpočinok, pozeranie televízie alebo počúvanie rozhlasu, práca, spánok a ostatné činnosti. Pozoruhodné je, že iba hŕstka ľudí chcela využiť prebytočnú hodinu na spánok.
„Vyzerá to, že chcieť viac spať nie je to isté ako naozaj potrebovať viac spánku,“ píše Horne. „Ak ľudia dostanú na výber, s radosťou sa vzdajú spánku v prospech iných voľnočasových činností.“
Propagácia mýtu o chronicky spánkovo deprivovanej spoločnosti je nielen vedecky neudržateľná, no pridáva ďalší druh nepodloženého strachu o vlastné zdravie, píše Horne. Namiesto toho, aby sme zbytočne zháňali pilulky na spanie a zvyšovali tak množstvo času stráveného v posteli, mali by sme sa podľa neho snažiť o produktívnejšiu činnosť.
