Americkí vedci našli na nevadských kameňoch odtlačky nôh pravekého živočícha, ktoré majú 570 miliónov rokov. Sú o 30 miliónov rokov staršie ako doterajší rekord. Patria zrejme stonožke alebo červovi s končatinami.
Najnovšie dávne geologické obdobie
Stopy sú nenápadné. Ide o dve paralelné línie asi dva milimetre širokých priehlbín. Pochádzajú z ediakaránskeho obdobia pozemskej fauny, nazvaného podľa Ediakarských vrchov vo Flindersovom pohorí severne od metropoly Južnej Austrálie Adelaide.
Obdobie oficiálne definovali až v roku 2004, ako prvé nové geologické po 120 rokoch. (Alternatívne sa predtým nazývalo vendiánske). Predstavuje záver proterozoika, veľmi dlhej éry, ktorá predchádzala prvohorám. Preklenuje doby pred 635 až 542 miliónmi rokov.
Po ňom prišla tzv. kambrická explózia mnohobunkových životných foriem, keď sa pomerne náhle objavili okrem iných aj všetky dodnes jestvujúce základné plány živočíšneho tela.
Začalo sa fanerozoikum, ktoré stále trvá. Fosílie ediakaránskych životných foriem sú pomerne vzácne - organizmy vtedy ešte očividne nemali tvrdé časti tela, ktoré sa lepšie zachovávajú.
Aký pestrý už bol ediakaránsky život?
Vedci sa preto nezhodujú, aký pestrý vlastne ediakaránsky život bol. Z genetických analýz vyplýva, že väčšina línií dnešných organizmov má hlbšie evolučné korene, ako „iba" po kambrium. Uvádzajú sa tak doby pred 800 miliónmi, jednou miliardou, ba ešte viacerými rokmi.
Lenže pred ediakaránskym obdobím Zem podľa mnohých príznakov postihli mimoriadne silné doby ľadové, možno sa zaľadnila po trópy, ak nie až po rovník (hypotéza „Zeme ako snehovej gule"). To mohlo zahladiť stopy väčšiny fosílií.
Bližšie k pravde však asi bude názor o neskoršej evolúcii tvrdých častí tela, čo záviselo na geochémii oceánov a atmosféry. Pre ediakaránske obdobie sa všeobecne ráta s jednoduchými mnohobunkovcami. Zložitejšie organizmy ako mäkké koraly, článkonožce a ploskavce (ploché červy) boli vecou názoru.
Preto objav najstarších známych stôp potešil. Posilnili náznaky už o vtedajšej existencii nôh a chôdze.
Nevadská šťastná náhoda
Došlo k nemu už v roku 2000 v horách pri mestečku Goldfield na západe amerického štátu Nevada. Dvaja členovia vedeckého tímu tam úplnou náhodou narazili na výstup hornín, ktorý vyzeral ako hranica medzi kambriom a proterozoikom. Preto sa zastavili, že ho bližšie preskúmajú.
Doslova si sadli a začali obracať okolo ležiace kamene. A po necelej hodine mali v rukách prevratný objav - odtlačky najstarších známych krokov.
Kameň kedysi musel tvoriť súčasť morského dna, zrejme mäkký sediment. Tvor po ňom stúpal zľahka, nohy sa mu zabárali málo a stopy tak boli plytké. Bádatelia ich zbadali až vtedy, keď na kameň zasvietilo pod malým uhlom slnko a v priehlbinách vznikli ostré tiene. Hneď ich napadlo, že stopy zanechal článkonožec ako stonožka alebo červ s končatinami. Mohol mať asi centimeter široké telo a zdalo sa im, že veľa nôh, ktoré pripomínali ostne.
Najstaršie známe stopy kráčajúceho živočícha.
Foto: Kevin Fitzsimons/Ohio State University
Kde sa už stopy našli a možno ešte nájdu
Podobné stopy nôh sa našli jednak v Kanade v horninách spred 520 miliónov rokov, jednak v južnej Číne v horninách spred 540 miliónov rokov. Nevadské sú zatiaľ najstaršie. Nie sú to však zrejme najstaršie stopy živočíchov absolútne.
Tento primát môže patriť chodbičkám a ryhovým stopám pohybu červovitých mnohobunkovcov z Austrálie a Indie, starým azda až vyše 1,5 miliardy rokov. Západná časť Nevady, kde sa stopy nôh našli, bola pred 570 miliónmi rokov plytkým morom a zachovaniu sedimentu so stopami azda pomohli mikrobiálne povlaky, ktoré spevnili jeho zrnká.
Nech už stopy zanechala stonožka alebo červ s nohami, najlepšia by bola fosília. Preto sa vedci na nevadské nálezisko ešte vrátia. Podobné objavy by sa však mohli uskutočniť aj v Rusku pri Bielom mori, v Južnej Austrálii, na Newfoundlande vo východnej Kanade alebo v Namíbii, čo je všetko ediakaránska sféra.
Šéf objaviteľského tímu s cenným nálezom.
Foto: Kevin Fitzsimons/Ohio State University
Objav najstarších stôp nôh a chôdze oznámil na nedávnej konferencii Americkej geologickej spoločnosti v texaskom Houstone tím Lorena Babcocka z Ohijskej štátnej univerzity v Columbuse.
Hlavný zdroj: Komuniké Ohio State University z 5. októbra 2008.
