Merania európskych satelitov ukázali, že tento rok síce ozónu nad Antarktídou ubudlo viac ako vlani, ale zasa menej ako v roku 2006.
Vyjadrené v konkrétnych číslach, plocha s ochudobnenou vrstvou ozónu nad juhopolárnou oblasťou aktuálne dosiahla približne 27 miliónov štvorcových kilometrov. V roku 2007 to bolo približne 25 miliónov kilometrov štvorcových.
Nuž a rok 2006 bol v tomto ohľade dosiaľ rekordný - ozónová diera nad Antarktídou dosiahla plochu približne 29 miliónov štvorcových kilometrov, čo je zhruba rozloha Severnej Ameriky.
Čo to je
Ozónová diera je stenčenie vrstvy trojatómovej varianty kyslíkovej molekuly v atmosfére Zeme. Ozónová vrstva leží približne 25 kilometrov nad povrchom. Chráni nás pred väčšou časťou biologicky škodlivého ultrafialového žiarenia Slnka, ktoré by mohlo spôsobiť rakovinu kože a poškodiť zrak.
De facto ako slnečné okuliare s účinným filtrom. Kým nebolo v atmosfére dosť kyslíka a teda aj ozónu, život nemohol opustiť vodu, ktorá ho chránila.
Najvýraznejšia ozónová diera sa každoročne vyskytuje nad oblasťou južného pólu, hoci sa pozoruje aj okolo severného.
Ide o sezónny jav. Podieľajú sa na ňom dva hlavné faktory. Jednak nástup mimoriadne nízkyhc teplôt vo vyšších pásmach ovzdušia, jednak vzdušný obsah špecifických látok, ktoré ničia ozón. Príkladmi sú chlór a bróm uvoľnené pri ľudských činnostiach.
Najznámejšími zdrojovými produktami sú chlorofluórouhlíky, ktoré slúžili v chladiarenstve a klimatizačných systémoch. Dnes sú vo väčšine krajín zakázané v súlade s tzv. Montrealským protokolom z roku 1987. Predtým uvoľnené CFC však zotrvávajú v ovzduší. Hoci podľa nedávno uverejnených meraní ich vzdušný obsah klesá, potrvá ešte najmenej niekoľko desaťročí, kým sa odbúrajú a situácia normalizuje.
Aktivácia chlóru a rozsah ozónovej diery začiatkom septembra v rokoch 2007 a 2008. Vľavo je aktivovaný chlór, farebná škála je v miliardtinách obsahu. V strede denná chemická zmena ozónu, farebná škála opäť v miliardtinách obsahu. A vpravo celková hustota ozónu vo vzdušnom stĺpci, farebná škála v DU (definícia pozri nižšie).
Ilustrácia: DLR.
Čo určuje veľkosť ozónovej diery
Veľkosť ozónovej diery závisí od počasia, takže býva každý rok iná. Počas zimy na južnej pologuli (teda nášho leta) je atmosféra nad Antarktídou odrezaná od výmeny vzdušných más s okolitou strednou atmosférou prevládajúcimi vetrami.
Označujú sa ako tzv. polárny vír, pre ktorý sú príznačné veľmi nízke teploty, čím vznikajú stratosférické oblaky. Práve v nich sa ničí najviac ozónu. V septembri či októbri prichádza v Antarktíde južná jar. Výsledkom je kombinácia intenzívnejšieho slnečného žiarenia so stratosférickými oblakmi, ktorá vedie k uvoľňovaniu vysoko reaktívnych chlórových radikálov. Tie rozbíjajú ozón. Jedna molekula chlóru až tisíce molekúl ozónu.
Posledné tri roky
V roku 2007 bol polárny vír menej koncentrický a pokrýval väčšiu plochu - ničenie ozónu sa začalo skoro, diera vznikala od prvých dní septembra, čo zodpovedalo priemeru rokov 1995 - 2006.
V roku 2008 bol však polárny vír koncentrickejší. Ničenie ozónu sa preto začalo asi o týždeň neskôr. Chemické zloženie polárnej atmosféry bolo v oboch rokoch rovnaké. Rok 2008 sa však líšil mierne nižšími atmosférickými teplotami.
Polárny vír pretrval dlhšie a tak vznikla väčšia ozónová diera ako vlani - celkove jedna z najväčších dosiaľ pozorovaných. Tohtoročný minimálny obsah ozónu je však stále 20 percent nad minimom zaznamenaným v rekordnom roku 2006.
Septembrové priemerné celkové hodnoty ozónu za posledných 14 rokov získané na základe meraní detektorov na palubách satelitov. Farebná škála je v DU (definícia pozri nižšie).
Ilustrácia: DLR.
Číselne je to 120 voči 100 Dobsonovým jednotkám (DU), ktoré vyjadrujú hrúbku ozónovej vrstvy vo vzdušnom stĺpci nad miestom merania.
Jedna DU zodpovedá hrúbke ozónovej vrstvy 10 milióntin metra pri bežných hodnotách teploty a tlaku, t.j. asi 27-triliónom molekúl ozónu na štvorcový centimeter.
DU je pomenovaná po britskom fyzikovi a meteorológovi Gordonovi Dobsonovi (1889-1976) z Oxfordskej univerzity, ktorý ako prvý meral atmosférický obsah ozónu vlastnoručne zkonštruovaným prístrojom. O ozónovej diere sa začína hovoriť pod 220 DU.
Stále však nie je dostatočne jasné, podľa akých znakov by sa dal predpovedať začiatok celkovej obnovy ozónovej vrstvy. Zatiaľ to prekrývajú spomenuté medziročné zmeny teploty a režimu pohybov vzdušných más. To isté v značnej miere platí aj o uzatváraní sa ozónových dier.
Najmä keď v súvislosti s globálnym otepľovaním treba očakávať hlbšie zmeny atmosférických pomerov. A popravde dosiaľ celkom nerozumieme ani prírodným procesom, ktoré sa môžu podielať na premenlivosti ozónovej vrstvy, či už pozemským, alebo vesmírnym.
Merania detektorov ozónu na palubách európskych satelitov Envisat, ERS-2 a MetOp analyzoval a najnovšiu bilanciu zostavil Julian Meyer-Arnek z Nemeckého aerokozmického strediska (DLR) s kolegami.
Hlavný zdroj: ESA News zo 7. októbra 2008.
