BRATISLAVA. O fosíliách tvora nazvaného Tiktaalik roseae sme prvý raz písali v roku 2006 v deň oznámenia ich objavu v časopise Nature. Dokonale zapadajú medzi fosílie tvora Panderichthys rhombolepsis, ktorý sa našiel v Lotyšsku a mal stále ešte bližšie k rybám (nedávno sa práve uňho zistilo, že prvé známe prsty sa vyvinuli takým tvorom) a tvora Acanthostega gunnari z východného Grónska, ktorý už mal bližšie k obojživelníkom. Všetky tieto tvory žili v druhej polovici prvohorného útvaru devón, ktorý preklenoval obdobie pred 416 až 359 miliónmi rokov.
Fosílie Tiktaalika sa našli na arktickom ostrove Ellesmere vyše tisíc kilometrov za polárnym kruhom v kanadskom Nunavute, ktorý majú v samospráve domorodí Inuiti (Eskymáci).
Jeho meno, teda rodová časť, po inuitsky značí „veľká ryba z plytkej vody“, druhové (roseae) vyjadruje vďačnosť za sponzorovanie výskumu. Nunavut v devóne žil oveľa južnejšie a mal subtropickú klímu.
Od nôh k hlave
Paleontológovia sa pri Tiktaalikovi tešia obrovskej výhode, vôbec nie častej: našlo sa z neho viacero exemplárov. A tak neľutovali dlhé mesiace puntičkárskej práce, keď ich vyberali z horniny. Odmenou boli spoľahlivejšie závery.
Prvotný výskum fosílií Tiktaalika sa sústreďoval predovšetkým na končatiny tohto tvora, ktoré ukazujú na už pomerne pokročilú fázu prechodu od plutiev k nohám. Vďaka nim si vyslúžil označenie rybonožec (fishpod).
Tiktaalik bol dlhý až okolo 2,7 metra, mal sploštené telo i sploštenú krokodíliu hlavu s ostrými zubami. Je kombináciou rybích znakov ako šupín, plutiev a primitívnej čeľuste, a znakov štvornožca na lebke, krku, rebrách a najmä končatinách. Teraz sa objaviteľský tím zameral na časť kostry hlavovej časti tela, predtým skrytú v hornine.
Tiktaalik je najstarší tvor v známom fosílnom zázname, ktorý má krk. Preparácia odhalila nové podrobnosti kostí lebkovej a ústnej dutiny, zvlášť podnebia, a žiabrového oblúka.
V slede evolučných štádií, ktorého stred tvorí Tiktaalik, sa napríklad nápadne zmenšoval strmienok, ktorý pri prarybách koordinoval pohyby lebky počas kŕmenia sa a dýchania. V prípade ich potomkov cicavcov – a nás – je to však drobná kôstka stredného ucha s dôležitou úlohou v sluchovom ústrojenstve.
Celkovo z toho vychádza, že anatomický prechod k suchozemským štvornožcom trval dlhšie, ako sa predpokladalo. A skutočne zahŕňal adaptácie, ktoré sa potomkom hlbokovodných rýb sprvoti vyvinuli pre život v plytkej vode.
Kľúčové plytčiny
Tieto adaptácie vedci pôvodne považovali za znak už plne suchozemského spôsobu života. Vôbec nešlo iba o končatiny, rovnako dôležitá bola väčšia pohyblivosť hlavy. Umožnil ju vývoj krku stratou kostí, ktoré pôvodne kryli žiabre: na plytčine, kde sa tvory končatinami opierali o dno, sa už nemohli pružne otáčať celým telom ako ryby s prakticky voľným pohybom v troch rozmeroch.
Unikátna mozaika
Zmenšovanie strmienka tiež dokladá čoraz menšiu závislosť od dýchania žiabrami a teda vývoj pľúc. Podrobnosti všeobecne pevnejšie stavanej kostry hlavy, najmä jej sploštenie a predĺženie ňufáka, potvrdzujú štatút Tiktaalika ako unikátnej mozaiky znakov a učebnicového prechodného článku medzi rybami a obojživelníkmi.
V dnešnom čísle časopisu Nature o tom napísal tím Neila Shubina z Chicagskej univerzity a Fieldovho múzea v tom istom meste a Teda Daeschlera z Akadémie prírodných vied vo Filadelfii, najstaršej prírodovednej výskumnej inštitúcie a múzea v Amerike, založenej v roku 1812. Neil Shubin nedávno vydal aj knihu pre verejnosť Vaša vnútorná ryba: cesta históriou ľudského tela dlhá 3,5 miliardy rokov.
