"Na tomto pľaci sme za nepredstaviteľné peniaze zhromaždili najväčšiu zbierku pojašencov, akú kto kedy videl," povedal v roku 1944 generál Leslie Groves, vojenský šéf projektu Manhattan v Los Alamos. Jedným z pojašencov, ktorý dostal dokonca osobného strážcu, bol Enrico Fermi.Inú verziu rovnakej udalosti, ktorá viedla k vytvoreniu atómovej bomby, opísala oficiálna správa takto: "Koncom roku 1944 sa na náhornej planine v Novom Mexiku zišla celá galéria vedeckých hviezd." Fermi patril k najžiarivejším.
Úplne normálny?
Sám Fermi mal proti verzii generála Grovesa len jednu drobnú výhradu a manželke Laure povedal: "Ja som výnimka. Som úplne normálny."
Nuž, tak celkom normálny Fermi nebol. Inak by si nezískal povesť neomylného fyzika, ktorý má zázračnú schopnosť ísť priamo na podstatu problému a opísať ju jednoducho. Jeho pedagogický talent sa prejavil už na gymnaziálnych a univerzitných štúdiách v Pise, keď učiteľov doučoval teóriu relativity. Jeden z nich, riaditeľ fyzikálneho laboratória Luigi Puccianti, mu povedal: "Myslíš jasne, a ja vždy rozumiem tomu, čo vysvetľuješ." Aj vďaka tejto schopnosti prednášal Fermi na univerzite už v 22 rokoch.
V čase projektu Manhattan mal za sebou nielen kopy preštudovanej literatúry o fyzike a matematike a vlastnú učebnicu fyziky, ale aj geniálne nenápadný nápad, ako spomaliť rýchle neutróny a umožniť tak reťazovú reakciu v jadrách rádioaktívnych prvkov. Pomalé neutróny totiž zasiahnu jadro presnejšie ako rýchle, asi tak ako pomalá golfová loptička padne do jamky, zatiaľ čo rýchla ju preletí. Najmä za svoje priekopnícke experimenty na tomto poli získal Nobelovu cenu.
Neskôr sa stal šéfom tímu fyzikov, ktorý 2. decembra 1942 spustil v Chicagu prvý jadrový reaktor. Na jeho zapojení do utajovaných prác riadených armádou mal nepochybne podiel aj list Alberta Einsteina iniciovaný Leom Szilardom a Eugene Wignerom. Nemecký fyzik v ňom upozornil F. D.
Roosevelta na účinok reťazovej reakcie, ktorá by mohla uvoľniť obrovské množstvo energie. Odvolával sa na práce Fermiho a Szilarda.
Postele, mravce a mimozemšťania
Fermi, veľmi metodický človek, uprednostňoval rozum pred emóciami, funkciu pred estetikou, čísla pred slovami. Vedecké články čítal iba do okamihu, než pochopil ich jadro, potom si urobil svoj výpočet a porovnal ho s výsledkom. Okľuky neznášal, miloval poriadok a jednoduchosť.
Nie vždy mu to prinášalo ocenenie. Keď na strednej škole dostal úlohu na tému Čo všetko sa robí zo železa, napísal: "Zo železa sa robia niektoré postele." Učiteľ v tom zbadal príznak citovej nedostatočnosti a začal pochybovať o jeho inteligencii.
Jeho manželka Laura o nej nepochybovala nikdy. "Mal neuveriteľnú schopnosť nájsť odpoveď na akúkoľvek otázku, nech už ju položil ktokoľvek alebo on sám," napísala. Napríklad keď sa raz s "kardinálom" Rasettim, pápež predsa musel mať aj kardinála, prechádzali v okolí Ríma, zrazu sa zastavil a ukázal na obyčajného mravca. "Koľko mozgových buniek pracuje na stavbe mraveniska? Myslíte, že spotrebuje viac alebo menej energie než ľudský, pokiaľ ide o jednotku mozgovej hmoty?" A hneď vytiahol z vrecka logaritmické pravítko, bez ktorého neurobil ani krok.
Dokázal však geniálne rátať aj z hlavy. Svojich študentov privádzal do zúfalstva nečakanými otázkami typu "Koľko zrniek piesku je na všetkých plážach sveta?" alebo "Koľko ladičov klavírov žije v New Yorku?" Tieto otázky, napodiv, mali logické odpovede. Chcel tak študentov naučiť, aby používali vlastnú hlavu.
Azda najslávnejšia Fermiho otázka, dnes známa ako Fermiho paradox, znie: Kde teda dočerta všetci sú? Týka sa prípadnej existencie mimozemských civilizácií a súčasne obsahuje aj najlogickejšiu odpoveď: Keby existovali, už by tu museli byť.
Experimentátor aj teoretik
Fermi bol azda posledný veľký experimentátor a teoretik v jednej osobe. Svedectvo o tom podala opäť Laura: "Vždy, keď nebol v dohľade nejaký zaujímavý pokus, Enrico sa stiahol do pracovne a teoretické výpočty sa iba tak hromadili. Doma vyzeral, že sa stále čímsi zaoberá, rodinu nebral na vedomie, okraje novín sa plnili nezrozumiteľnými poznámkami. Keď som sa ponúkla, že mu zoženiem čistý blok, odmietol, lebo vraj nerobí nič dôležité. Keď dostal nápad, ako niečo experimentálne overiť, papiere okamžite opustil a ocitol sa v laboratóriu. Na výpočtoch sa usadzoval prach."
Ani pápež nie je neomylný. Ešte v Taliansku počas jednej krutej zimy chcela Laura dvojité okná, aby zabránili prenikaniu studeného vzduchu, v izbe bolo občas iba osem stupňov. Fermi podľa svojho zvyku efektivitu investície najskôr vedecky zvážil. Výpočet ukázal, že vzhľadom na množstvo vzduchu, ktoré môže cez okná preniknúť, bude vplyv nových okien bezvýznamný. Laura získala jeho povolenie kúpiť okná až o niekoľko mesiacov, keď Fermi svoje výpočty prekontroloval a zistil, že sa pomýlil v desatinnej čiarke.
"Jeho prvý krikľavý omyl ma mal poučiť, že neomylnosť nemá na tejto zemi miesto," napísala Laura. Napriek tomu sa stal práve Fermi jej symbolom.
Hlavné pramene: Laura Fermi: Atomy v rodině. Práce, Praha 1975. Stephen Webb: Kde tedy všichni jsou? Paseka, Praha, 2007.
Príbeh Wignerovej fľaše
Aj fľaše vína majú svoje osudy, a tento je jedným z najpozoruhodnejších. Keď 2. decembra 1942 riadil Enrico Fermi v Chicagu spustenie prvého jadrového reaktora, mladý fyzik Eugene Wigner ukrýval za chrbtom fľašu Chianti. Fermi sa narodil v Taliansku, Chianti tiež. Keď sa pokus podaril, všetci si vínom pripili. Z papierových pohárikov, bez slov. Potom sa členovia odvážnej skupinky, ktorí v ten deň tvorili históriu, podpísali na jej slamený obal. Prázdna fľaša sa dostala do rúk iného mladého fyzika Ala Wattemberga. V nasledujúcich rokoch ju bral so sebou na všetky cesty. Keď sa blížila oslava desiateho výročia spustenia reaktora v Chicagu, Wattemberg sľúbil, že príde. Nakoniec však nemohol, a tak fľašu poslal poštou a poistil ju na tisíc dolárov, čo bolo vtedy oveľa viac ako dnes. Noviny o tom priniesli senzačnú správu. O niekoľko mesiacov dostal Fermi ďalší dar debnu fliaš, tentoraz naplnených až po okraj pravým Chianti. Vývozca svetoznámej talianskej špeciality tak chcel fyzikovi poďakovať za bezplatnú reklamu.
Vizitka vedca
Enrico Fermi bol najvšestrannejším fyzikom 20. storočia. Narodil sa 29. septembra 1901 v Ríme v rodine štátneho úradníka. V mladosti rád chodieval na rímske Campo dei Fiori so sochou Giordana Bruna, kde zháňal knihy o matematike a fyzike. Jeho prvým teoretickým príspevkom bola analýza elementárnych častíc, ktoré dnes nazývame fermióny. Hrajú kľúčovú rolu napríklad v chápaní tepelnej vodivosti kovov alebo stability hviezd typu bieleho trpaslíka. Potom teoreticky potvrdil existenciu malej neutrálnej častice, neutrína, s existenciou ktorej prišiel Wolfgang Pauli; objavili ju až dva roky po Fermiho smrti.
V roku 1938 získal Nobelovu cenu za priekopnícke práce pri spomaľovaní neutrónov, ktoré mali veľmi významné aplikácie v jadrovej fyzike. Po návšteve Štokholmu odcestovala Fermiho rodina do New Yorku, aby sa vyhla sankciám Mussoliniho fašistického režimu (jeho manželka Laura bola Židovka). Po prípravných prácach na Kolumbijskej univerzite uskutočnil Fermiho tím prvú riadenú jadrovú reakciu v utajenom laboratóriu pod západnou tribúnou štadióna Chicagskej univerzity. Reaktor tvorili bloky obohateného uránu dovedna šesť ton rozmiestnených medzi grafitovými tehlami. Tuha spomalila neutróny a umožnila udržať reťazovú reakciu.
Keď sa zrodil projekt Manhattan, Fermi so svojou hlbokou znalosťou jadrovej fyziky bol jeho čelným predstaviteľom. V Los Alamos riadil oddelenie F (Fermi) a zhromaždil okolo seba iných vynikajúcich fyzikov, napríklad Herberta Andersona alebo Edwarda Tellera. Pri prvom pokusnom jadrovom výbuchu (15. júla 1945 v Alamogordo) okolo seba rozsypal kúsky papiera. Zmeral, kam spadli, a pretože poznal vzdialenosť od centra, odhadol silu explózie.
Ešte aj na smrteľnej posteli (rakovina žalúdka) odhadoval tok výživy počítaním kvapiek a meraním ich frekvencie na stopkách. Zomrel 29. novembra 1954 v Chicagu.
