Opýtal sa vrátnika, kde prednáša profesor Planck. Odpoveď znela: "Na druhom poschodí. Ale vy, mladý pán, tam radšej ani nechoďte, tomu by ste vôbec nerozumeli."
Nie je isté, či sa všetko odohralo práve takto. S istotou však môžeme povedať, že skromný elegantný mladý pán so smutnými očami a vysokým čelom už vtedy patril k najlepším fyzikom, akí sa kedy v Nemecku narodili. A o jedenásť rokov po príhode s vrátnikom mu bude súdené postaviť fyziku z nôh na hlavu.Max Planck nemal šťastie na učiteľov. Učil sa síce u vtedajších velikánov fyziky Heinricha Helmholtza a Gustava Kirchhoffa, no keďže si na dizertačnú prácu nevybral "ich" tému, prvý ju ani neotvoril a druhému sa nepáčila. Iný vedec, chemik Adolf von Bayer, mu pri obhajobe povedal, že považuje teoretickú fyziku za zbytočnú. Iný examinátor, Philipp von Jolly, mu už dávnejšie vysvetlil, že fyzike by sa nemal venovať, lebo všetko je vyskúmané. Skúsil navštíviť Rudolfa Clausia, ktorý ho na dizertáciu inšpiroval, no ten ho neprijal.
Planckova konštanta
Dosť na to, aby mladý fyzik začal pochybovať o sebe aj o svete. Nesmel by to však byť Max Planck. Keď už sa raz do niečoho zahryzol, tak ľahko sa nevzdal. To bola jeho prvá konštanta. Lákalo ho, že základné fyzikálne zákony pôsobia absolútne nezávisle od vedomia človeka a úplne univerzálne. Rozhodol sa, že zasvätí život hľadaniu takýchto večných, nemenných zákonitostí. A jednu, ktorá prevrátila fyziku hore nohami, našiel sám. Dokonca takú, že sa sám nemohol zmieriť s myšlienkou, že neviditeľný svet by mohol fungovať tak čudne.
Pri skúmaní absolútne čierneho telesa totiž zistil, že nevyžaruje energiu súvislo, ale v "balíčkoch", kvantách, čo podstatne mení naše vnímanie fyzikálnych dejov. Prečo na to neprišli jeho slávni predchodcovia? Pretože kvantovanie neprebieha v pozorovateľnom svete, ale v mikrosvete. Na prienik doň bolo treba zaviesť novú konštantu, ktorú vtedy jej autor označil ako prírodnú, no dnes ju oprávnene nazývame Planckovou. Spolu s inou konštantou - rýchlosťou svetla vo vákuu - zohrala rozhodujúcu úlohu pri formulovaní fyzikálnych teórií dvadsiateho storočia, nech už sa na nich podieľali Niels Bohr, Erwin Schrödinger, Werner Heisenberg alebo Albert Einstein.
Einsteinov "tútor"
Planck mal dar rozlíšiť hlavné od nepodstatného. Ako redaktor časopisu Annalen der Physik si veľmi rýchlo uvedomil význam Einsteinových prelomových prác z roku 1905 a zverejnil ich bez zvyčajného recenzného riadenia, čo bola neslýchaná vec. Podstatne tak urýchlil ich publikáciu. V neskoršom liste Einsteinovi napísal: "Kým zástancovia princípu relativity tvoria iba takú skromnú hŕstku ako teraz, je dvojnásobne dôležité, aby sa medzi sebou zhodli."
Pre Einsteina, ktorý do vedy iba vstupoval, bola Planckova podpora životne dôležitá. Jeho sestra Maja po dvadsiatich rokoch spomínala: "Po dlhom čakaní dostal (Einstein) prvé znamenie, že niekto jeho prácu vôbec čítal. Radosť bola o to väčšia, že uznanie prišlo od jedného z najväčších súčasných fyzikov. V tom okamihu znamenal Planckov záujem o mladého fyzika v morálnom ohľade nekonečne veľa."
Bol to Planck, kto sa prihovoril za Einsteina, aby získal profesúru na pražskej univerzite a neskôr v Berlíne, a kto hájil teóriu relativity aj v časoch, keď ju napádali ako "neárijskú". A bol to Einstein, kto v mene americkej Akadémie vied na Planckovom pohrebe povedal: "Ten, kto mal to šťastie, že mohol darovať ľudstvu veľkú tvorivú myšlienku, nepotrebuje, aby ho nasledovníci oslavovali. Dostalo sa mu vyššieho ocenenia jeho vlastným činom."
Hitlera nepresvedčil
Planck, ktorý mal životné heslo "Vydržať a pracovať", odmietol utiecť pred Hitlerom. Aj keď sa mu nechcel postaviť verejne, opatrne sa snažil zabrániť aspoň perzekúcii fyzikov židovského pôvodu. S týmto cieľom Hitlera navštívil, no neúspešne. "Na komunikáciu s takými ľuďmi neexistuje nijaký jazyk," konštatoval.
Počas druhej svetovej vojny sa venoval najmä filozofii. V roku 1943 odišiel z Berlína na vidiek, práve včas, aby sa zachránil pred spojeneckými bombami, ktorým padol za obeť nielen jeho dom, ale aj korešpondencia a vedecké denníky. Pred koncom vojny navštívil Hitlera ešte raz, aby sa pokúsil zachrániť syna Erwina, odsúdeného na smrť za prípravu atentátu na vodcu. Vodca bol opäť neoblomný.
Záchranca akadémie
Zlomený a chorý Planck sa po vojne ocitol v sovietskej okupačnej zóne. Zachránil ho americký astronóm Gerard Kuiper, po ktorom je dnes pomenovaný pás asteroidov a komét za obežnou dráhou Pluta. Vtedy bol členom skupiny Alsos, ktorá pátrala po nemeckých vedcoch zapojených do vývoja atómovej bomby. Kuiper Plancka previezol do Göttingenu, kde býval u svojej netere. Zo Švédska mu posielala potravinové balíčky Lise Meitnerová, jeho bývalá berlínska spolupracovníčka.
V Göttingene bolo po vojne vedenie Spoločnosti cisára Vilhelma, teda nemeckej akadémie vied. Keďže veľa vedcov zahynulo a zvyšní sa kompromitovali spoluprácou s nacistami, Planck prijal dočasne úlohu prezidenta. Neskôr ju po návrate z internácie prebral Otto Hahn.
Spojenci chceli spoločnosť rozpustiť. Chorý Planck sa vydal v máji 1946 do Veľkej Británie, aby tam bojoval za jej záchranu. Na Britov statočnosť starého muža zapôsobila a navrhli, aby sa zdiskreditovaná vedecká inštitúcia premenovala na Spoločnosť Maxa Plancka na podporu vedy. Založili ju v Göttingene 26. februára 1948.
