Od roku 1905 pracoval von Laue ako asistent otca kvantovej teórie Maxa Plancka v berlínskom Ústave teoretickej fyziky. V lete 1906 ho Planck poslal do Zürichu za vtedy ešte málo známym patentovým úradníkom Albertom Einsteinom, ktorý však už publikoval ohromujúce myšlienky. Mali sa stretnúť v čakárni ústavu. Einstein tam bol, no von Laue ho prešiel bez povšimnutia. Pretože vedel o Einsteinových prácach, očakával impozantnú, autoritársku postavu, určite nie nenápadného a neformálne oblečeného mladíka. Keď sa spoznali, mladý úradník daroval o pol roka staršiemu kolegovi cigaru. Keď spolu potom rozprávajúc išli po moste cez rieku Aare, milovník tabaku von Laue, ktorý vedel bezpečne odlíšiť zlú cigaru od kvalitnej, ju hodil do rieky. Samozrejme, počkal si na chvíľu, keď sa Einstein nepozeral. To bol začiatok ich priateľstva.
Max Theodor Felix von Laue sa narodil 9. októbra 1879 v Pfaffendorfe pri Koblenzi. Jeho starý otec mu ako desaťročnému daroval Brehmov Život zvierat. Aj keď sa mu páčili prekrásne ilustrácie, lásku k biológii v ňom nevyvolali. Na gymnáziu v Berlíne si na prvý pohľad zamiloval fyziku, keď počul, že elektrickým prúdom možno z roztoku modrej skalice získať meď. Protestantské gymnázium v Štrasburgu, kam sa s rodinou presťahoval, v ňom vzbudilo lásku k štúdiu jazyka a kultúry starých Grékov. Ako napísal, bez toho by si sotva vybral za svoje životné poslanie čistú vedu. Čítal Helmholzta a Maxwella, obdivoval Boltzmanna, vynikal schopnosťami v matematických a fyzikálnych úvahách, no jednoduché počty mu nešli. Napriek tomu položil základy niekoľkým odborom experimentálnej fyziky. Pri univerzitnom štúdiu uprednostňoval knihy, lebo o napísanom mohol rozmýšľať, čo pri prednáškach nebolo možné. Nobelovu cenu za rok 1914 získal ako tridsaťpäťročný "za základnú teóriu difrakcie röntgenového žiarenia na kryštálovej mriežke". Prispel k rozšíreniu Einsteinovej teórie relativity, venoval sa optike, jadrovej a kvantovej fyzike, po vojne supravodivosti. Cez vojnu zostal v Nemecku, no Hitlerov režim nenávidel. Prednášal na univerzitách v Zürichu, vo Frankfurte nad Mohanom, v Berlíne a po vojne v Göttingene. Napísal veľa kníh, k najznámejším patria Dejiny fyziky, dokončené v poslednom roku 2. svetovej vojny. 24. apríla 1960 ho šťastena opustila. Osemdesiatjedenročný Max von Laue zahynul pri autonehode na služobnej ceste, cieľom ktorej bol inštitút jadrového výskumu, pomenovaný po jeho kolegoch Ottovi Hahnovi a Lise Meitnerovej.
