produkujú kyslík, žijú dlhšie ako my - tiež bez potlesku. Sú rovnako užitočné ako mnoho iného bez toho, aby sa tým niekto nadchýnal, alebo aby o tom hovoril. Geniálne sa rodí ticho a za zatvorenými dverami a dostáva sa do života tak prirodzene, že to ani nezbadáme," povedal svojim študentom.
Pred niekoľkými rokmi Slovensko s napätím sledovalo osud dvoch dievčatiek z Krásnohorskej Dlhej Lúky Lucky a Andrejky Tóthových. Najviac sa z ich príchodu z nemocnice tešila ich päťročná sestrička Melita. Deti sa vždy tešia, keď pribudne domov nový súrodenec. Keď prídu naraz dve sestry, je radosť ešte väčšia. Mama Lucky a Andrejky mala však ešte jeden dôvod byť šťastná. Dcérky sa narodili ako siamské dvojčatá zrastené v panvovej oblasti a bol to profesor Jaroslav Siman, kto ich operoval. Vďaka nemu si pani Tóthová priviezla domov dve dievčatká. O pár rokov tieto dievčatká osobne darovali krojované bábiky pápežovi Jánovi Pavlovi II. pri jeho návšteve Slovenska. Chvalabohu, operácia sa vydarila.
Bohužiaľ
"Kdesi, na ktoromsi úseku uponáhľaného ľudského života, povie osud, alebo príroda, alebo niekto... stop. Musíš sa zastaviť. Niekedy na chvíľu, niekedy na dlhšie a niekedy definitívne. Príroda je pritom krutá a nevyberá si. Dieťa alebo dospelý, muž alebo žena, bezdomovec alebo štátnik, lekár alebo nelekár, chudobný alebo bohatý, dobrý alebo zlý - každý, hocikedy. Pre prírodu je každý nahý a rovnocenný." Tieto slová vyriekol profesor Siman vo svojej prednáške 19. júna 2003 v aule Univerzity Komenského. Prednáška mala názov Očami chirurga.
Keď sa zhruba pred rokom narodili siamské dvojčatá Miško a Marek, chceli sme počuť názor profesora Simana ako najväčšej kapacity, aký osud ich čaká. Zavolali sme na ústredňu nemocnice na Kramároch, prepojili nás a v telefóne sa ozvalo: "Siman". Zdvihol to osobne. V časoch, keď každého zatĺkajú sekretárky, keď všetci žiadajú poslať otázky mailom a trvajú na autorizácii, ochotne na všetko odpovedal. Kolegovia z iných médií sa čudovali, že taký významný profesor a tak jednoducho sme sa s ním spojili. Najvzácnejší ľudia sa však nerobia dôležití. Preto tí, čo profesora osobne poznali, dnes spomínajú nielen na jeho odborné kvality, ale aj na jeho ľudskosť. O stave Miška a Mareka ešte nemohol veľa vedieť, napriek tomu povedal: "Bohužiaľ, bolo to donosené. Nemôžem vám iné povedať, len, že bohužiaľ." Hoci tieto slová zneli z úst lekára možno kruto, profesor zrejme vedel, prečo ich vyslovil. Miško a Marek operáciu neprežili. Keď sa ho potom novinári pýtali na pocity po prehranom boji lekárov o záchranu ich života, povedal: "A máte šancu uvažovať inak? My sme tu na to, aby sme bez ohľadu na to, ako to dopadne, dali šancu."
Profesor Siman je zakladateľom kardiochirurgie vrodených chýb ako samostatného odboru. Študentom hovoril aj o tom, že ruky chirurga museli a musia byť ľudské. Musia byť vytrénované do remeselnej zručnosti. Bolo by však omylom domnievať sa, že chirurgiou hýbu ruky. "Ruky sú len viac alebo menej poslušným nástrojom. Úžasne jemným, ktorý dokáže ovládať ďalší nástroj." Rozhodujúcim orgánom je podľa neho pre chirurga mozog. "Jeho schopnosť myslieť, uvažovať, analyzovať a tvoriť. Urobiť si dokonalú analýzu, aby výsledok syntézy znamenal optimum pre pacienta. Hovorí sa aj, že dobrý chirurg sa nehodnotí podľa toho čo operuje, ale čo neoperuje."
Takto to vidia moje oči
Profesor Siman považoval ľudský život za jedinečný. "Pre chirurga je to ten život, ktorý pacient chce. So všetkým, čo mu jeho choroba prináša. On sa s tým dokáže vyrovnať aj s našou pomocou, ale dokáže. Je tu, a ráno pre neho opäť vyjde slnko. Je tu, a opäť môže vidieť tých, ktorí mu dali život, tých, ktorým dal život a tých, ktorí ho životom sprevádzali. Je tu aj napriek utrpeniu, ktoré mu choroba pripravila. Plánuje a teší sa, že jeho utrpenie sa môže skončiť a on bude ten život žiť ďalej. Tento život pozemský, aj ak je hlboko veriaci, lebo ten si fyzicky budoval a chce ho žiť dovtedy, kým bude vnímať, že žije. Povinnosťou lekára, chirurga, je urobiť, čo dokáže jeho ruka a jeho hlava, aby to tak bolo, aby ten majestát života bol najvyšším majestátom. To by mal mať chirurg pred očami vždy a stále. V každej situácii, v každej podobe a v každej minúte. Vždy, keď položí alebo chce položiť ruku na pacienta. Oči chirurga by mali byť očami, v ktorých by pacient vždy videl nádej, že s pomocou božou bude žiť. Práve takto to vidia moje oči, oči až príliš skúseného chirurga," zakončil profesor Siman svoju prednášku. Iris Kopcsayová © SME
l 1945 - 1953 - Gymnázium Brezno
l 1954 - 1960 - Lekárska fakulta, Univerzita Komenského, Bratislava
l 1960 - Anatomický ústav LF UK, odborný asistent
l 1962 - 1974 - Klinika detskej chirurgie, odborný asistent
l 1974 - 1991 - Inštitút pre ďalšie vzdelávanie lekárov a farmaceutov (ILF)
l od 1991 - Klinika detskej chirurgie
l od 1995 - prednosta kliniky
l 1979 - 1991 - Ústav kardiovaskulárnych chorôb - v rámci ILF
l 1991 - Centrum kardiochirurgie pre Slovensko, zakladateľ
l 1997 - menovaný za univerzitného profesora, chirurgia
