Robert Oppenheimer Americký Kolumbus

oval. "Ale to je taká ľahká holandčina," povedal Oppenheimer. Keďže sám hovoril deviatimi jazykmi a čítal v origináli Homéra i Tacita, nemal pocit, že by práve holandčina, zaoberajúca sa fyzikou a matematikou, mohla byť ťažká.Robert Serber, jeden z Oppenheimerových postdoktorandských študentov, napísal: "Oppie, ako ho poznali jeho študenti v Berkeley, bol rýchly, netrpezlivý a mal ostrý jazyk. V začiatkoch svojho pôsobenia na univerzite mal povesť, že študentov terorizuje. Po piatich rokoch skúseností dozrel. Jeho prednáška z kvantovej mechaniky bola inšpiratívnym aj vzdelávacím počinom. Preniesol na svojich študentov pocit krásy logickej štruktúry fyziky a vzrušenia z jej rozvíjania. Takmer každý počul jeho prednášku viackrát a Oppie mal občas problémy s odhováraním študentov, aby nechodili tretí či štvrtý raz."

So svojimi doktorandmi a stážistami sa schádzal každý deň vo svojej pracovni. Bolo to dovedna okolo dvadsať ľudí a každý sa posadil, kde mohol. Oppenheimer sa zaujímal o všetko a diskutoval s každým, ostatní počúvali a pridávali komentáre. Za jedno poobedie takto prebrali elektrodynamiku, kozmické žiarenie, astrofyziku aj jadrovú fyziku. A keď prišla jar, Oppie naložil do auta študentov, kopu kníh a článkov a vydali sa do Pasadeny, kde bývali v lacnej záhradnej chatke.

Na cintoríne hviezd

S doktorandom Georgeom Volkoffom, ruským emigrantom, napísal Oppenheimer tesne pred druhou svetovou vojnou krátky, no veľmi obsažný článok o jednej z najväčších záhad vesmíru. Na začiatku článku bola vzrušujúca otázka: Ako vyzerá cintorín, na ktorom raz musí skončiť každá hviezda, keď vyčerpá jadrové palivo? Môžu mať mŕtve superhusté neutrónové hviezdy neobmedzenú hmotnosť? Alebo existuje hranica, za ktorou už nič nedokáže vzdorovať ohromnému gravitačnému tlaku hmoty? Čo sa stane potom?

Oppenheimer a Volkoff v článku o masívnych neutrónových jadrách z februárového Physical Review v roku 1939 vyrátali, že veľmi hmotné neutrónové hviezdy môže stretnúť osud telies, v ktorých sa zrútil čas i priestor - neskôr dostali názov čierne diery. Autori často citovali sovietskeho fyzika Leva Landaua, ktorý ich na tieto úvahy inšpiroval, a nad ktorým sa v ZSSR začali sťahovať stalinské mraky (aj tak ho však "hviezdna" publicita pred väzením nezachránila). Článok podporil S. Chandrasekhara, ktorý prišiel s podobnou predstavou už skôr, a ešte viac vydesil Einsteina a najmä Eddingtona, ktorý neveril, že by sa príroda mohla správať tak čudne. A z neznámej príčiny Oppenheimer a Volkoff úplne ignorovali dovtedajšie novátorské úvahy extravagantného Franza Zwickyho, priekopníka výskumu neutrónových hviezd.

Keby žil v inom čase, Oppenheimer by hviezdne cintoríny isto preskúmal podrobnejšie. Zrejme by zistil oveľa skôr, že väčšina hviezd, ktoré pri svojom vzniku boli ťažšie ako 20 našich sĺnk, sa na konci života zrúti do čiernej diery. Namiesto hviezdnych cintorínov sa však začali rysovať tie naozajstné. Fyzika sa prakticky zo dňa na deň zmenila na hrozivú zbraň, lebo vývoj v poznávaní "nepriestrelného" atómového jadra zašiel priďaleko. A tak v ten istý deň, čo dostal do rúk telegram Nielsa Bohra so stručným zhrnutím prelomových prác Hahna, Strassmanna, Meitnerovej a Frischa pri štiepení uránu, sadol Oppenheimer za stôl a skúšal narýchlo vyrátať kritickú veľkosť uránu, ktorá by spôsobila výbuch. To ešte nemohol tušiť, že v júli 1945 takýto ničivý pokus uvidí na vlastné oči, a že sa oň rozhodujúcou mierou sám pričiní. A spomenie si pri ňom na úryvok z eposu starých Indov, Bhagavadgíty: "Žiara všemocného, bez hraníc a konca - to tisíc sĺnk, naraz vyšľahnutých..."

Projekt Manhattan

Na jeseň 1942 sa stal Robert Oppenheimer vedeckým šéfom projektu s krycím menom Manhattan, ústredie ktorého bolo v Los Alamos. Voľba generála Grovesa, ktorý mal za úlohu dodať armáde atómovú bombu, bola skutočne najlepšia; nie pre Oppenheimera, ale pre projekt. Uznávaný 37-ročný americký fyzik mal nielen potrebné vedomosti, ale aj dostatok autority a vodcovských ambícií na skrotenie takých es ako John von Neumann, Enrico Fermi, Edward Teller alebo Richard Feynman. Okrem toho mal dar vidieť do duše druhého človeka. Napríklad vychádzajúcu hviezdu fyziky Feynmana si získal tak, že zariadil, aby do nemocnice blízko Los Alamos previezli jeho ťažko chorú manželku, a Feynman ju mohol často navštevovať.

"Projekt narastal do takých rozmerov, že pod vedením kohokoľvek iného by sa asi rozpadol do zmesi sporiacich sa individualít," konštatuje americký historik David Bodanis v knihe E = mc2 (Dokořán, Praha, 2002). Oppenheimer, skvelý vodca, však v záujme veci dokázal manipulovať ľudí veľmi šikovne. Všetky zainteresované skupinky spolupracovali aj pri najťažších problémoch.

Na konci Manhattanu bolo tajomstvo, ktoré vždy túžil spoznať, aj keď nie v takejto podobe. Mal v sebe veľa z naozajstného Kolumba a chcel nové kraje objavovať, nie prispievať k ich ničeniu. Doba mu však lepší výber neponúkla. Projekt svojho života doviedol do úspešného konca. Bol nielen vyčerpávajúci, no najmä nevďačný. "Kým nastal prvý výbuch, 183 cm vysoký Oppenheimer mal už iba 58 kíl. Práca na projekte mu zničila kariéru a urobila z neho v Spojených štátoch takého vydedenca, že by ho boli určite aj zavreli, keby sa pokúsil zverejniť svoje vlastné utajené poznámky." (Bodanis)

Nehovoriac už o tom, čo citlivý básnik Oppeheimer cítil, keď uvidel obrovské ľudské nešťastie, ktoré bomba spôsobila. Predtým sa síce nie príliš hlasno, no predsa len vyjadroval za jej použitie, takže jedinou útechou preňho mohlo byť, že o nasadení atómu proti civilistom nerozhodli vedci, ale vojaci a politici. O to hlasnejšie sa neskôr Oppenheimer postavil proti ešte ničivejšej vodíkovej bombe.