SME

Pjotr Kapica: Ruský krokodíl

Bol najmilším žiakom Ernesta Rutherforda. Urobil desiatky pozoruhodných experimentov a publikoval stovky vedeckých prác, v ktorých posunul hranice ľudského poznania.

Okrem toho posunul aj iné hranice - hranice ľudského svedomia a občianskej odvahy. V časoch, keď bolo najmúdrejšie starať sa iba o seba, písal listy popredným sovietskym činiteľom vrátane Stalina. Doslova s nasadením vlastného života tak zachraňoval svojich zatknutých kolegov.Pjotr Kapica, ktorého vyslala jeho porevolučná vlasť, aby zbieral skúsenosti v kapitalistickej cudzine, zostal trinásť rokov (1921 - 1934) v cambridgeskom Cavendishovom laboratóriu s Ernestom Rutherfordom. Lepšiu školu jadrovej fyziky si ani nemohol želať. No Kapicu, muža s obrovskou postavou a ešte väčšou predstavivosťou, zaujímali najmä také oblasti, kde sa pracovalo s veľmi vysokými energiami a napätím, s plazmou, elektrickým oblúkom a magnetizmom, alebo naopak s veľmi nízkymi teplotami. Tam, blízko absolútnej nuly, urobil aj svoj najväčší objav.

Zistil, že maximálne schladené hélium, ktoré je inak celkom obyčajným plynom, sa dostane do veľmi zvláštneho stavu a získa neuveriteľne zaujímavé vlastnosti vrátane supratekutosti (vytečie trebárs z nádoby, v ktorej niet na dne nijakej diery, lebo sa úspešne kĺže hore po jej stenách). Bol to objav, ktorý poskytol materiál na rozmýšľanie a získavanie Nobelových cien ďalším vedcom (Landau, Bardeen, Cooper, Schrieffer), zatiaľ čo samotného Kapicu ocenili v Štokholme takmer polstoročie po jeho prvom objave v tejto sfére.

Britský krokodíl

Zručný experimentátor Rutherford, ktorý bol takmer o štvrťstoročie starší než Kapica, vraj najviac obdivoval jeho takmer fanatickú túžbu tvoriť a žiť "na doraz", rýchlosť a neúnavnosť, s akou pracoval, tvrdohlavosť, s ktorou hľadal vlastnú cestu. Kapica, ktorý pre zaujímavý pokus dokázal niekoľko nocí nespať, sa rýchlo stal jeho obľúbencom. Už o štyri roky mu robil zástupcu. V roku 1933 získal vďaka peniazom, ktoré Kráľovskej spoločnosti venoval chemik a priemyselník L. Mond, vlastné laboratórium.

Okrem radosti z experimentovania oboch veľkých fyzikov spájalo to, že keď sa do niečoho zahryzli, korisť už nepustili. Nie náhodou Kapica, keď raz vysvetľoval kresbu takého neanglického zvieraťa, akým je krokodíl na stene britského laboratória, povedal: "Krokodíl je ako veda, lebo tá tiež nemôže obrátiť hlavu dozadu. Musí ísť stále dopredu a všetko drviť svojimi čeľusťami." Pri týchto slovách však nepochybne myslel najmä na svojho učiteľa. Mal totiž prezývku Krokodíl, a vraj to vedelo celé Cavendishovo laboratórium - okrem Rutherforda.

Raz však musel ustúpiť aj britský krokodíl. V roku 1934 sa Kapica nevrátil z jednej z pravidelných návštev ZSSR. Znamenalo to preňho tragédiu. Z nového laboratória sa dostal do situácie, keď musel znovu začínať od nuly. Zrazu nebolo najväčším problémom tekuté hélium, ale tečúca voda. Márne písal Rutherford do Moskvy, že veda je medzinárodná a nepatrí teda nijakej krajine, že bude oveľa lepšie, keď sa Kapica vráti a začne znovu robiť, veď jeho výsledky môžu využiť všetci. Sovietska moc sa už rozhodla, že pre "svojho" Kapicu vybuduje celý ústav.

Neskôr sa tak naozaj stalo a Kapicu, ktorý nechal v Anglicku manželku a dvoch synov, vymenovali za riaditeľa moskovského Ústavu fyzikálnych problémov. Rutherford tak súcitil so svojím priateľom, že súhlasil, aby sovietska vláda kúpila kompletné Mondovo laboratórium a odviezla ho do Moskvy. Neskôr sa za ním vrátila aj manželka a deti.

Listy Stalinovi

Kapicovi sa páčil výrok H. Davyho, že jeden dobrý experiment má väčšiu cenu než vynachádzavosť Newtonovho mozgu. Ako experimentálny fyzik sa ním často riadil. Ako človek uznával aj v najťažších časoch iba mierne odlišný princíp: jeden list poslaný na správnu adresu má väčšiu cenu než tisíc prázdnych gest.

V roku 1937 zachránil Kapica listom Stalinovi od väzenia jedného z najtalentovanejších sovietskych fyzikov Vladimira Foka. Keď 28. apríla 1938 zavreli Leva Landaua, opäť okamžite napísal Stalinovi. Tridsaťročný Landau, ktorý sa krátko predtým presťahoval do Moskvy, aby riadil oddelenie teoretickej fyziky v Kapicovom ústave, patril medzi najlepších sovietskych vedcov. Kapica v liste takticky konštatoval, že by sa mal zobrať do úvahy nielen Landauov výnimočný talent, ale aj jeho nátura, ktorá je "dosť hrozná". Nikomu neodpustí nijakú chybu, ani "tým starým a zaslúžilým, to znamená našim akademikom". Tentoraz list nepomohol, no Kapica bojoval ďalej. Presne o rok Landaua prepustili a Kapica sa zaň zaručil novému šéfovi sovietskej tajnej služby Berijovi.

Podobných epizód zažil ruský krokodíl v svojom živote veľa. Asi by sme naozaj ťažko rátali, či napísal viac vedeckých správ, alebo osobných listov sovietskym pohlavárom. Okrem tých, ktoré podpísal, je tu však jeden, ktorý nepodpísal. Bol to list štyridsiatich sovietskych akademikov, cieľom ktorého bolo očierniť nepohodlného fyzika Andreja Sacharova, otca sovietskej vodíkovej bomby, ktorého Alexander Solženicyn navrhol na Nobelovu cenu mieru. Keď v roku 1973 Pravda tento list zverejnila, Kapicov podpis na ňom nebol.

Sám Kapica sa na prácach na bombách neúčastnil. V čase vojny sa úspešne zaoberal najmä tekutým héliom a kyslíkom. V roku 1945, keď vznikal zvláštny výbor na využitie energie uránu (obdoba amerického Manhattanu), zakladajúcimi členmi mali byť Igor Kurčatov a Pjotr Kapica. Ten však opäť napísal Stalinovi list, v ktorom sa účasti vo výbore zriekol. Odveta na seba nedala dlho čakať. Vládna komisia "preverila" činnosť Ústavu fyzikálnych problémov a Kapicovho podniku, ktorý vyrábal tekutý kyslík. Aj keď predtým Kapicu za ich prácu niekoľkokrát vyznamenali, teraz zožal kritiku - a prišiel o miesto. Tak to v ZSSR chodilo: za tie isté veci mohli ľudia dostať buď metály, alebo kriminál, podľa toho, ako rozhodol Stalin.

Pjotra Kapicu však z histórie nevymazal ani on.

Boh blesku

Kapica mal nielen talent, ale aj odvahu, ktorú by mu mohol závidieť sám geniálny vynálezca Nicola Tesla, ktorý tiež rád skúšal výkon elektrických prístrojov na doraz. Jeden z takých pokusov opísal neskrotný Rus v liste Rutherfordovi: "Dosiahli sme pole nad 270-tisíc... Ďalej sme sa nedostali, lebo vinutie zhorelo. Rana to bola ako z dela, a keby ste ju počuli, isto by ste sa veľmi zabávali. Pracovali sme s výkonom 13,5 tisíca kilowattov, čo je asi toľko, ako vyprodukujú naraz tri elektrárne v Cambridgei. Ten skrat bol zo všetkých pokusov najzaujímavejší. Teraz vieme úplne presne, ako vyzerá oblúk so silou 13-tisíc ampérov."

Desať rokov po vojne Kapica napísal článok o podstate guľového blesku a navrhol prístroj, ktorý by ho umožnil skúmať v laboratóriu. Vydal sa až na Kaukaz a zisťoval tam, či sa v horách pri búrke vytvára striedavé pole, ktoré by umožnilo vznik tohto vzácneho a zaujímavého javu. Napriek jeho úsiliu dodnes nie je vznik guľového blesku jednoznačne vysvetlený.

vizitka vedca

Pjotr Leonidovič Kapica sa narodil 9. júla 1894 v ruskom Krondštadte. Otec bol vojak, matka učiteľka. Začiatok jeho života sa podobá na cestopis. Ako pätnásťročný navštívil Nemecko a Švajčiarsko, o dva roky neskôr Taliansko, Grécko a opäť Nemecko. V roku 1913, už ako študent Polytechnického inštitútu v Petrohrade, cestoval s bratom po severe krajiny. Jeho prvý populárny článok inšpirovaný touto cestou mal názov Rybí tuk.

V roku 1916 si išiel do Šanghaja po svoju ruskú nevestu Nadeždu. Navštívil Japonsko, publikoval svoje prvé vedecké články. Najhoršie obdobie jeho osobného života sa odohralo na prelome rokov 1919/1920. Epidémia španielskej chrípky ho počas jediného mesiaca pripravila najskôr o otca, potom o syna, manželku i novorodenú dcéru.

Roky 1921 - 1934 neskôr opísal ako najšťastnejšie obdobie svojho života, lebo mal možnosť učiť sa od E. Rutherforda, "výnimočne dobrého a jemného človeka"; nakoniec ich spojilo aj veľké priateľstvo, aj veľké objavy, a najmä spoločná láska k vede. Kapica prišiel k Rutherfordovi ako neznámy mladík, a odišiel ako uznávaný vedec (a otec dvoch synov).

V roku 1934 ho prinútili natrvalo zostať v ZSSR. V rámci možností tu vybudoval ozaj špičkový fyzikálny ústav a robil pre fyziku a vedcov, čo sa dalo. Mnohých kolegov zachránil pred stalinským gulagom. Sám po vojne upadol do Stalinovej nepriazne. Najskôr odmietol účasť v uránovom projekte, a keď v decembri 1949 "celá krajina" oslavovala vodcovu sedemdesiatku, neprišiel na veľkolepý míting ani do akadémie, ani na univerzitu. Potom sa už svojim experimentom venoval najmä na chate, no aj tam stihli s Landauom vytvoriť ďalšiu fyzikálnu školu.

Po Stalinovej smrti (1953) sa vrátil do verejného života, no opäť musel bojovať so sovietskou byrokraciou. Nešlo už síce o život, ale o pevné zásady, a tie Kapica v živote neopúšťal. V roku 1978 získal Nobelovu cenu. Patrí medzi vedcov, čo na zaslúžené vavríny čakali najdlhšie.

Postrehy o vedcoch a vede, o jej riadení a poslaní zhrnul v knihe Experiment, teória, prax, ktorú v roku 1982 vydala Mladá fronta.

Zomrel 8. apríla 1984 už opäť v ruskej Moskve.

SkryťVypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Tech

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťZatvoriť reklamu