Pani Chownová bola matka Marcusa Chowna, ktorý je dnes známym žurnalistom, píšucim o fyzike knihy aj populárne články - v tom ide v širokých stopách R. Feynmana. Pred 26 rokmi Chown Feynmana poprosil, aby ako nositeľ Nobelovej ceny a známy popularizátor vedy jeho matke vysvetlil význam fyziky, keďže jemu, študentovi, sa to nedarí. Feynman však mal na vysvetľovanie fyziky matkám svoj vlastný, nekonvenčný názor. Ako napokon takmer na všetko.
Nepochybne bol jediným profesorom fyziky, ktorý so súhlasom svojej (tretej) manželky Gweneth chodil po pasadenských verejných domoch, ponúkal tam na predaj svoj obraz, a ešte o tom so škandalóznou úprimnosťou napísal niekoľko strán v autobiografii To nemyslíte vážne, pán Feynman. Cez vojnu si dovolil otvoriť prísne tajný sejf v Los Alamos, kde pracoval na supertajnom projekte atómovej bomby, len aby si urobil žart z kolegu. Tamojších cenzorov potrápil tým, že od ťažko chorej manželky (prvej) si nechával posielať zakódované listy. Po katastrofe raketoplánu Challenger (1986) si zasa dovolil nielen zistiť, že jej hlavnou príčinou bolo zmrznuté gumové tesnenie za niekoľko dolárov, ale aj trvať na tom, aby sa jeho odhalenie dostalo do oficiálnej správy Reaganovej komisie. Naozaj sa tam dostalo, aj keď iba ako dodatok.
Nežartujte, pán profesor
Feynman mal okrem povahy objaviteľa aj vrodenú náturu hráča. Mal dostatok športového ducha a výdrže, takže keď už začal akúkoľvek hru, aj v rámci žartu, väčšinou ju dohral do konca a naplnil tak jej zmysel. Z hier, ktoré miloval, urobil súčasť svojho života. Okrem vedy a prednášania tam začlenil aj veci, ktoré vedci nerobia, alebo sa s nimi aspoň nechvália. Ak pri tom prekročil nejaké „spoločensky únosné“ hranice, vedel zdôvodniť, prečo sú tie hranice vlastne nanič.
Neveľmi mu záležalo na tom, čo si o ňom mysleli druhí, jemu stačilo, keď ho rešpektovali. Pravidelné návštevy podnikov, kde obsluhovali čašníčky hore bez, hranie na bubienky bongo, maľovanie obrazov so šteklivými námetmi (takým bol aj obraz príťažlivej blondínky, ktorému dal názov Marie Curie), lúštenie mayských hieroglyfov, otváranie zámkov všetkého druhu alebo zhromažďovanie hlavolamov – to je neúplný prehľad jeho vášní.
Fyzik Freeman Dyson o Feynmanovi napísal, že bol napoly génius a napoly klaun. Vžil sa do svojej úlohy natoľko, že keď mu raz v noci zazvonil telefón a ktosi mu oznámil, že získal Nobelovu cenu, jeho manželka to považovala za ďalší nevydarený žart. Dick sa ju vraj pokúšal nachytať už dlho a nikdy sa mu to nepodarilo. Tentoraz však hej, lebo „nobelovku“ skutočne dostal.
On sám po nijakých poctách netúžil, pripadali mu obťažujúce a bezcenné ako vyznamenania na uniforme, tak načo je nejaká Nobelova cena? „Pre mňa nie je podstatné, či sa niekto vo Švédskej akadémii vied rozhodne, že práve táto práca je dostatočne vznešená,“ napísal neskôr. „Ja som už svoju cenu dostal. Je ňou potešenie, že som prišiel na to, ako príroda funguje, radosť z objavu, zistenie, že iní ľudia moju prácu používajú. Toto sú veci, ktoré pre mňa majú cenu.“
Druhý po Einsteinovi
Skúsme však zostať na poli vedy, čo je pri písaní o Feynmanovi zvlášť ťažké. Nezvratným faktom je, že do mnohých oblastí fyziky priniesol tak veľa originálnych nápadov, že si zaslúži titul Druhý po Einsteinovi. Považuje sa za duchovného otca nanotechnológií, keďže jeho známa prednáška s názvom Tam dolu je ešte dosť miesta odznela už v roku 1959. Pracoval najmä na kvantovej teórii poľa, ale aj na teórii gravitácie alebo elementárnych častíc. Zdôvodnil existenciu kvarkov, z ktorých sa skladajú protóny a neutróny. Predpovedal ich jeho kolega a súper z Caltechu Murray Gell-Mann a Feynman ich chcel pôvodne nazvať partóny.
Mal toľko nápadov, že mohol získať aj niekoľko Nobelových cien (vo fyzike sa to podarilo iba Johnovi Bardeenovi, ktorý dostal dve ocenenia v tom istom odbore). Feynmanovi však udelili iba jednu, za prípravu matematického aparátu kvantovej elektrodynamiky.
V rozhovore pre BBC povedal: „V podstate moja práca spočívala v tom, že som objasnil – nezávisle odo mňa sa to podarilo ešte dvom ľuďom: Sin-Ičiro Tomonagovi v Japonsku a Julianovi Schwingerovi – ako zvládnuť, ako hlbšie pochopiť a analyzovať pôvodnú kvantovú teóriu elektromagnetického poľa z roku 1928. Ako ju interpretovať, aby sme sa vyhli nekonečnu, ako urobiť výpočty, aby dali rozumné výsledky. Teoretické výsledky sa potom presne zhodovali so všetkými existujúcimi experimentmi. Túto prácu som urobil už v roku 1947.“ (Citát je z knihy Radost z poznání, Aurora, Praha, 2003)
Fyzika s ľudskou tvárou
Bol vynikajúcim vedcom, učiteľom aj pedagógom. Jeho prednášky mali neobyčajný úspech. Knižne vydané Feynmanove prednášky z fyziky, ktoré vyšli aj v slovenčine, patria ku klenotom vedy. Pre svoju názornosť a prehľadnosť bývajú označované aj ako fyzika s ľudskou tvárou. Prečo, to vysvetlil jeden z Feynmanových obdivovateľov a žiakov Leonard Mlodinow v knihe Feynmanova dúha:
„Kvantová mechanika opisuje fascinujúci svet. Jej opis v učebniciach mi pripadal nezáživný a príliš technický. V podaní Richarda Feynmana vyzerala nádherne. Očarila ma. Chcel som sa o nej dozvedieť viac. Pristihol som sa, že rozmýšľam o témach z Feynmanových knižiek, keď riadim traktor prevážajúci vajce, zaháňam dobytok do ohrady alebo šúpem zemiaky v kuchyni.“
Richard Philips Feynman sa narodil 5. 11. 1918 v mestečku Far Rockaway na okraji New Yorku. Otec, obchodník, ho viedol nenásilne k láske k prírode a jej porozumeniu – nijaké poučovanie, len zábavné a zaujímavé debaty. Naučil ho všímať si detaily a neveriť autoritám. Od matky získal zmysel pre humor.
Richard mal rád matematiku, v detstve čítal matematické knihy pre dospelých. Keď si išiel jednu vypožičať, povedal, že je pre otca. Ako neskôr spomínal, bolo to jedno z mála klamstiev v jeho živote. Vyštudoval prestížny Massachusettský technologický inštitút, v roku 1939 odišiel do Princetonu, kde bol aj Einstein. Začiatkom roku 1943 sa zapojil do tajného projektu Manhattan, lebo „všetko nasvedčovalo, že keď dokážu vyrobiť atómovú bombu Američania, dokážu to aj Nemci“. Manhattan a svoju účasť v ňom vnímal ako boj za záchranu civilizácie a pracoval veľmi usilovne. Po vojne však mal zo zvrhnutia bômb depresie, keď si predstavil, že by mohli spadnúť trebárs na New York. Na jeseň 1946 prešiel na Cornellovu univerzitu ako profesor teoretickej fyziky, prilákal ho tam Hans Bethe. V roku 1951 odišiel na Kalifornský technologický inštitút (Caltech), kde zostal do konca života. Nobelovu cenu získal v roku 1965 spolu s Š. Tomonagom a
J. Schwingerom (pôvodne bol v tejto veľkej štvorke aj Freeman Dyson, tomu sa však ocenenie neušlo).
Feynman neznášal inštitúcie, formality, prázdne reči a mystiku, náboženstvo na svoje videnie sveta nepotreboval. Vo vede hľadal jasnosť a poriadok, a trval aj na práve vedcov sústavne o veciach pochybovať. Bol otvorený aj myšlienkam, ktoré spočiatku považoval za bláznivé. Ku koncu života chcel pochopiť, na čo by mohla byť dobrá teória strún, ktorú dlho neuznával.
Zomrel 15. februára 1988 po desaťročnom boji s rakovinou.
Feynman bol od roku 1978 ťažko chorý. Bojoval s rakovinou dlho, po poslednej operácii v roku 1987 mal už problémy so zotavením, bol zoslabnutý, v bolestiach a často deprimovaný. Napriek tomu ešte stále prednášal a rozmýšľal o nových veciach.
O jeho posledných chvíľach píše v knihe Feynmanova dúha (Argo, Praha, 2007) Leonard Mlodinow: „V stredu 3. februára ho odviezli do univerzitnej nemocnice v Los Angeles. Keď tam prišiel, netušil, aký vážny je jeho stav, no skoro sa to dozvedel. Mal iba jednu obličku a tá zlyhávala. Lekári mu ponúkli nepretržitú dialýzu, čo nepredstavovalo príliš znesiteľný život. Rozhodol sa, že touto cestou nepôjde. Bral morfium na bolesť, dýchal kyslík a pripravoval sa na následky. Povedal, že toto bude jeho posledný objav – ako to vyzerá, keď človek zomiera. Jednému zo svojich priateľov sa zdôveril, že už keď mal sedem, uvedomil si, že raz to príde, takže nevidí dôvod na sťažnosti. Povedal, že to bude nepochybne zaujímavá skúsenosť.“
Nie je podstatné,
či sa niekto
vo Švédskej akadémii vied rozhodne, že práve táto práca je dostatočne vznešená.
Richard Feynman
Zo všetkého najviac som sa chcel podeliť o poznanie nášho úžasného sveta a o spôsob, ako ho vidí fyzik.
Richard Feynman
v úvode k Prednáškam z fyziky
