Albert Einstein Osamelý stopár

Neznášal konvencie, dogmy, kravaty, traky a ponožky, nezáležalo mu na tom, čo sa od človeka jeho formátu očakáva. Prezidentom Izraela sa nestal preto, lebo ako tvrdil, nemal pochopenie pre ľudské problémy.

Zato však mal pochopenie pre milostné aféry, a k ženám, najmä blízkym, sa správal občas diktátorsky. „Zaobchádzam so svojou manželkou ako so zamestnancom, ktorého nemôžem vyhodiť,“ napísal raz priateľovi v čase končiaceho sa prvého manželstva s Milevou Maričovou.

Jeho skutočným odkazom však nie je mýtus roztržitého profesora, záletníka či mizantropa, ale vytvorenie systému fyziky, ktorý prevrátil hore nohami vesmír a naše fungovanie v ňom.

„Za jediný ľudský život Einstein spojil svetlo a čas, čas a priestor, energiu a hmotu, hmotu a priestor, priestor a príťažlivosť,“ napísal Jacob Bronowski v knihe Vzostup človeka.

Jeden príklad Einsteinovej geniality: Všetci fyzici pred ním predpokladali, že základom svetla sú buď častice, alebo vlnenie. Až Einsteinovi napadlo, že svetlo môže byť aj časticami, aj vlnami súčasne. Aké jednoduché.

Najšťastnejšie chvíle života

Teória relativity vznikla v jeho hlave počas práce v bernskom patentovom úrade. Vytvoril ju pred vyše sto rokmi takmer sám. Potreboval iba konzultácie v matematike, lebo tú sa zdráhal prijať ako svoj hlavný nástroj na skúmanie sveta, musel ju však používať.

Kdesi na počiatku boli sny a predstavy o tom, ako by sa mu javil svet, keby dokázal letieť rýchlosťou svetla. V roku 1905 vypracoval špeciálnu relativitu. Ukázal v nej, že neexistuje absolútny newtonovský čas, v ktorom by sa odohrávali všetky udalosti s rovnakou pravidelnosťou, ale že rozhodujúce je hľadisko pozorovateľa. Napríklad človek stojaci na severnom póle Zeme sa otáča pomalšie ako človek na rovníku, preto jeho hodinky idú rýchlejšie, a teda aj rýchlejšie starne. Experiment z roku 1955 to potvrdil, aj keď, samozrejme, išlo o zlomky sekúnd. Taká zmena pozície by bola zaujímavá až pri rýchlostiach blížiacich sa rýchlosti svetla (lahôdka pre autorov sci-fi).

Fyzikovi Leovi Szilárdovi sa Einstein zveril: „Boli to najšťastnejšie chvíle môjho života. Vtedy odo mňa nik neočakával, že zo seba budem sypať perly múdrosti.“

O desať rokov špeciálnu teóriu relativity rozšíril o pôsobenie gravitácie. Predpovedal, že gravitačné pole Slnka spôsobí v svojom dosahu odklon svetelných lúčov, čo bude známka deformácie priestoru. Tu stála na začiatku Einsteinova predstava planét ako guliek, ktoré sa pohybujú v gravitačne deformovanom priestore ako v sieti. V roku 1919 astronómovia túto predpoveď potvrdili pri zatmení Slnka.

Hľadal poriadok, našiel pravdepodobnosť

Fyzika bola pre Einsteina tým, pre čo sa oplatilo žiť. Hľadal v nej niečo, čo nenachádzal v živote jednotlivca v rozbúrenom 20. storočí, teda poriadok a istotu. „Einstein stvoril vlastne skôr filozofický než matematický systém,“ napísal Bronowski. „Mal dar nachádzať filozofické myšlienky otvárajúce nový pohľad na konkrétne skúsenosti. Nepozeral sa na prírodu ako Boh, ale ako stopár, ako človek stojaci uprostred klbka javov s pevnou vierou, že sa v nich musí objaviť spoločný menovateľ či štruktúra, len sa treba pozrieť nezaujatým pohľadom.“

Nastupujúca generácia kvantových fyzikov na čele s Nielsom Bohrom ho vytrvalo presviedčala, že pri fungovaní nášho sveta na najnižšej úrovni hrá prím pravdepodobnosť a náhoda. Einstein však do konca života veril, že „starý“ (rozumej jeho súkromný Boh) sa predsa nemôže znížiť k tomu, aby hádzal kockami ako nejaký hazardný hráč. Vesmír nie je kasíno. V tom prípade by veda strácala zmysel a bolo by lepšie zamestnať sa ako krupiér než byť vedcom.

Bránil svoju pravdu

Postrehy z jeho diskusií s kvantovými fyzikmi v 20. a 30. rokoch patria dodnes medzi najvzrušujúcejšie čítanie o vede. Už len preto, ako vynachádzavo Einstein bránil svoju neudržateľnú pravdu. Vymyslel toľko prefíkaných námietok a úžasných paradoxov, že bez nich by kvantová fyzika dnes nemohla byť tým, čím je. Dokonca možno povedať, že na nich vyrástla, rovnako ako o kúštik vyrástol jeho hlavný oponent Niels Bohr vždy, keď Einsteinovi dokázal, že sa mýli. Stačí spomenúť paradox EPR z roku 1935, ktorý dodnes omračuje svojou neuveriteľnosťou. Veď si len predstavte, že „strašidelné pôsobenie na diaľku“ previazaných fotónov alebo elektrónov, ako o ňom hovoril Einstein, mnohonásobne prekračuje rýchlosť svetla. Je normálne, aby sa okolo nás odohrávali takéto veci, aj keď nemáme šancu ich na vlastné oči uvidieť?

Einstein mal ohromný vplyv nielen vo vede, ale aj v spoločnosti. A má ho doteraz. Začínal ako rebelant, „nebojácny a radikálny outsider bez mentorov a strážnych anjelov“, ako píše fyzička Maria Spiropuluová v knihe Môj Einstein od J. Brockmana. A pokračuje: „Kde je Einstein dnes? V našom výskume, štúdiách, pokusoch a výpočtoch... V srdciach našich priateľov a kolegov, ktorí telefonujú uprostred noci, lebo dostali nejaký absurdný nápad na vyriešenie absurdného problému... Vo všetkých ľuďoch, ktorých považujeme za nevinných géniov a ktorí samých seba neberú vážne. Vo všetkých tvrdohlavých a zádrapčivých fyzikoch, ktorí považujú fyzikálne problémy za zmysel života. A vo všetkých, ktorí sa vrhajú na problémy, o ktorých vedia, že ich asi nedokážu vyriešiť.“

Dlhé čakanie na Nobelovu cenu

Einstein urobil svoje zásadné práce začiatkom 20. storočia. Výbor, ktorý udeľuje Nobelove ceny, bol v názore na teóriu relativity nejednotný a v období 1910 - 1921 osemkrát odmietol Einsteinovu kandidatúru. Urobil to až v roku 1921 za výklad fotoelektrického javu, ktorým sa Einstein zaradil medzi otcov kvantovej fyziky. No relativita, ktorá doslova pohla svetom, zostala neocenená. Podľa spomienok súčasníkov mal na členov výboru veľký vplyv nemecký fyzik Philipp Lenard, ktorý ju považoval za nezmysel. Členovia výboru sa napriek Lenardovi snažili overiť správnosť Einsteinových myšlienok, a poverili jedného člena, aby ich preštudoval. „Ten človek strávil nad Einsteinovou teóriou relativity všetok svoj čas, no nedokázal ju pochopiť,“ napísal neskôr iný nositeľ Nobelovej ceny Robert Millikan. Výbor sa preto neodvážil cenu udeliť. Zrejme z tohto obdobia pochádzajú aj mýty o tom, že okrem Einsteina a Eddingtona teóriu relativity vlastne nik nepochopil.

Milí potomkovia! Keď nebudete spravodlivejší, mierumilovnejší a vôbec rozumnejší než sme, resp. než sme boli my, nech vás berie čert.

Odkaz Alberta Einsteina z roku 1936

vizitka vedca

Vyrastal v Mníchove, študoval v Zürichu. Jeho neochota učiť sa mu priniesla už v škole nejeden konflikt. Neskôr s humorom povedal: „Osud ma za moju neúctu k autoritám potrestal tým, že zo mňa urobil autoritu.“ Ťažko hľadal zamestnanie, no v roku 1902 získal miesto na patentovom úrade v Berne. Pracoval tu sedem rokov a napísal tam 21-stranovú doktorskú dizertačnú prácu, zásadné pojednanie o elektrodynamike pohybujúcich sa telies a formuloval svoju najslávnejšiu rovnicu o ekvivalencii hmoty a energie.

V rokoch 1911 - 1912 bol profesorom na nemeckej univerzite v Prahe. Z okna, ktoré mal v pracovni, mohol sledovať život chovancov blázinca a vraj občas uvažoval, či sa normálni ľudia vyskytujú skôr pred alebo za bránou ústavu.

Od roku 1913 bol Einstein pričinením otca kvantovej mechaniky Maxa Plancka riaditeľom berlínskeho Ústavu fyziky cisára Wilhelma, odkiaľ odišiel pre útoky nacistov v roku 1933 do amerického Princetonu, kde prednášal do konca života. Pre jeho ľavicové názory ho sledovala FBI, a nedostal ani pozvanie na účasť v projekte Manhattan, ktorý de facto inicioval svojím listom Rooseveltovi z roku 1939.

Jeho posledný sen, vytvoriť jednotnú teóriu poľa, ktorá by vysvetľovala pôsobenie gravitačných, elektromagnetických a jadrových síl, zostal nenaplnený. Dnes v tejto práci pokračujú mnohí významní vedci.

Albert Einstein bol dvakrát ženatý (Mileva Maričová a sesternica Elsa), mal nemanželskú dcéru, ktorej sa s Milevou zriekli, a dvoch synov. Zomrel v Princetone 18. apríla 1955. Predtým povedal: „Svoju úlohu som splnil.“ Vznikli o ňom desiatky životopisných kníh, ktoré sa vydávajú dodnes.