Spore - staňte sa bohom

Samozrejme, že má, dokonca u mnohých tá šanca hraničí s istotou. Spore totiž nie je herným titulom, ktorý má nalinkované ako a čo máte robiť, nenudí vás príbehom (aj keď ho sledovať môžete a to začnete potom neraz zívať), nenúti sledovať to, čo považovali vývojári za najlepšie. Spore je totiž skutočnou hrou, pretože sa s ňou hráte. Nehráte ju, ale sa pohrávate s jednotlivými súbormi, ktoré si skladáte podľa vlastného uváženia, nenútene skúmate, čo spraví to, čo zas tamto a doba hrania sa neráta na hodiny. Ani na dni. Lenže ak si k Spore sadne skúsený hráč, ktorému pôjde o to, aby sa chopil začiatku, prehnal sa štyrmi veľkými úrovňami a vo vesmíre to zabalil, pretože je to zdĺhavé, akoby bez konca a nemá to ďalej vlastne ani zmysel, v tomto prípade je zbytočné pozerať sa na číslo v hodnotení, prípadne čítať celý text, ktorý bude len nezmyselným tliachaním pre dotyčných. Spore pre vás nie je, vyhnite sa mu veľkým oblúkom, boli by ste zbytočne sklamaní. Spore je totiž skôr hračka ako hra.

Všetky screenshoty nájdete v galérii hry

Ono je to totiž celé tak, že hoci sa na The Sims môžete pozerať cez zatvorené prsty, nadávať na sfanatizovaný dav, my sme si napríklad stavbu domu a jeho zariaďovanie skutočne užívali a bolo to niečo nezvyčajné, zábavné a čas pri tom ubiehal až nepríjemne rýchlo. Samotné hranie už taká prča vždy nebola, základom bolo nezamotať sa do nesmierne náročného cyklu činností. Ale bavilo nás to a Spore je niečo podobné, len sa tu nestaráte o panáka predstavujúceho človeka, lež si strihnete vznik života v podobe mikroorganizmu, prejdete na súš, vytvoríte komunitu, podmaníte si planétu a expandujete do vesmíru. V skratke je časová postupnosť, ktorou prechádzate načrtnutá v jednej vete, no do dôsledkov zachádza každá z nich nenápadne.

Ak náhodou nič o Spore netušíte, prípadne ste len počuli čosi o simulovaní evolúcie, radšej na reklamné drísty zabudnite. Spore je spojenie niekoľkých, pomerne jednoduchých herných systémov, ktoré sú zastrešené veľmi (a teraz naozaj VEĽMI) dobrým editorom. A niekoľkými chybami, na ktoré ak prídete, budete mať chuť chytiť niekoho z Maxisu pod krk a výrazne mu vysvetliť, že práve totálne spackal skvelý projekt, ktorý mohol dostať hodnotenie minimálne 11 bodov z 10. Ak nie viac. Spore mohlo byť hrou jednoduchou pre sviatočných hráčov, komplexnou pre hračičkov. Zostalo to celé tak niekde na pol ceste, napriek tomu je faktom, že máme pred sebou skutočnú hru na bohov, proti ktorej sa Molyneux musí chytať za hlavu. Nie, že by Black & White alebo Populus bol nepodarok, len božskú podstatu hier precíznejšie simuluje Spore.

Nech máte vierovyznanie akékoľvek, v Spore začína život pádom meteoritu do vody – vytvoríte si základný organizmus, ktorý je zrnkom piesku v púšti. Myšlienka je jednoduchá: musíte rásť, čo znamená jesť. Po výbere bylinožravca je vašou potravou zelený planktón, mäsožravce zas musia hľadať buď kúsky potravy v inej forme, prípadne pojedať menšie organizmy. Zlatá stredná cesta, kedy si môžete dovoliť aj to, aj to, je možná taktiež a všetko záleží len na tom, čím si svoju potvorku skrášlite. Papaním potravy, v tomto prípade plnením úloh, si zvyšujete hodnotu DNA, ktorá slúži ako herná mena na zlepšovanie vlastného organizmu. Po splnení míľniku dostanete body a hybaj ho do editoru a je už len na vás, či sa vylepšíte pridaním bičíkov (rýchlejší pohyb), plutiev (lepšia ovládateľnosť) či špeciálnymi ústami pre mäsitú potravu. Myslieť môžete aj na obranu (rôzne jedové žľazy) či rovno útok (ostne).

Editor je síce v tejto prvej fáze najprimitívnejší, avšak neznamená to, že sa naň treba pozerať ako nutné zlo. Je totiž rozdiel, či umiestnite jedové žľazy dopredu a flusáte tak svoje sírové sliny na nepriateľa alebo pri úteku pred predátorom zanechávate jedovatú stopu za sebou. Taktiež si okamžite povšimnete jednoduché princípy fungujúce aj v bežnom svete, v prírode. Predátori sú väčšinou rýchli, zároveň však aj veľmi zraniteľní, zatiaľ čo bylinožravcom bola do vienka vždy daná schopnosť, aby prežili. Buď je to rýchlosť, ktorá im umožňuje uniknúť pred smrťou, prípadne sa v prítomnosti predátora „nafúknu“ a ich pichliače sú dostatočnou obranou a o jede sme už hovorili. Zdá sa to ako maličkosť, v priebehu hrania to aj tak brať môžete, pretože hrateľná časť je koncipovaná ako klasický pac man. Žeriete to, čo žrať môžete a unikáte pred tým, čo môže zožrať vás. Postupne rastiete a zisťujete, že z planktónu, ktorý bol tak obrovský, že ste si mohli odhryznúť len kúsok, aby ste sa nezadrhli, strávite tentoraz celý kus a žalúdok je stále prázdny.

Je to prostá fáza, ktorá má však aj napriek svojej jednoduchosti aspoň základný edukatívny charakter, hoc niektorí z vás nuž teraz mávajú rukou, ono to tak skutočne v prírode funguje a vy sa musíte rozhodnúť, do čoho investujete a kam na telo si daný bonus umiestnite. To však bude trvať len niekoľko desiatok minút, po chvíli dostanete vlastné nohy a vybehnete na pevninu. Dostávate sa do fázy vývoja tvorov, v ktorom ako už názov napovedá, ide predovšetkým o vaše príšerky. Editor ste si mohli ohmatať už v demoverzii a že je to skutočne podarený kúsok, viete sami. A to ste videli len zlomok zo všetkého, čo na vás čaká. Editor ponecháme na chvíľu stranou: základná méta, ktorú musíte dosiahnuť, je získať partnerstvo ostatných príšeriek, ktoré s vami vyšli na pevninu alebo ich naopak vyhladiť. Deje sa to formou úloh: chcete DNA, zlikvidujte X kusov tej a tej príšerky, čím vlastne vyhubíte tento druh. Alebo sa s nimi spriateľte: spevom, tancom, chválením sa, proste bez boja.

Prvá možnosť je jasná, agresívny spôsob vedenia svojej príšerky nie je ničím prekvapujúci. Plníte úlohu predátora, pretože vy daný kmeň skutočne vykynožíte. Deje sa tak značne drastickým spôsobom, pričom chýba skutočne už iba more krvi a vnútornosti rozhádzané všade naokolo To si pekne bacnete alebo pichnete, záleží, čo za „zbrane“ na seba navešiate, pričom dôležitý je level daného útoku. Útočiť môžete štyrmi rôznymi druhmi, po aktivovaní jedného trvá nejaký čas, kým sa znovu nabije a vy ho môžete použiť znovu. Ak teda dáte protivníkovi riadnu otcovskú, ktorá mu „zoberie 8 životov“, čakáte na nabitie dlhšie ako pri obyčajnom flusanci do tváre. Funguje to ako primitívna ťahová stratégia, pretože záleží na obrane, na schopnosti útočiť a samozrejme aj na tzv. hrdinskom efekte. Poznáte to veľmi ľahko: keď je nejaké chlapča ovešané reťazami, s gaťami o dve čísla väčšie a šiltovkou (s rovným šiltom, veď musíme byť, kua, in a kúl a hepy) nakrivo agresívne dorážajúce, vždy je to v momente, kedy má za zadkom niekoľkých podobne infikovaných jedincov. Osamote by okolo vás prešiel pohľadom upretým k zemi. Ak napadnete slabšieho nepriateľa, ale v početnom klane, nerobte to priamo pred nimi, prípadne na mieste, kde by vás mohli zbadať, pretože vás zadupú do zeme. Neskôr si i vy môžete najať kumpánov a útočiť húfom. Genocída v primitívnom podaní? Keď sa nad tým zamyslíte, je to proste tak, len tu sa vám bijú roztomilé príšerky. A keďže taká príšerka potrebuje niečo do žalúdku, svojho soka za nechutného trhania kože a mľaskanie zožerie! Skutočne, je to tak. V prírode to ale tak chodí, detičky tlieskajú rukami. Nie je tam sex, tak je to v pohode.

Povedzme však, že sa chcete vybrať mierovou cestou. To si potom na seba navešiate kopec hrkálok, krásnych rohov, jednoducho si svoju potvorku vyzdobíte, prídete k inému kmeňu a snažíte sa priateľsky nadviazať kontakt. Keď sa ostatným zapáčite, ste kamaráti, pričom úloha je rovnaká ako v prípade vraždenia (a vraždenie to je, len je zabalené do roztomilého obalu): skamaráť sa s X potvorkami. Tak chodíte, spievate, skáčete, tancujete a v prípade, že chodíte s viacerými kamarátmi, pôsobí to pri niektorých kmeňoch ako rituálne tance. A samozrejme to celé vyzerá infantilne, zároveň však zábavne. Keď teda budete žrať len prírodnú potravu a mäsa sa ani nedotknete, musíte si uvedomiť, že priateľským úsmevom sa zo všetkého nevylížete a niektoré formy života budú agresívne tak či tak. Vtedy sa im musíte vyhýbať, prípadne sa brániť podobne ako vo vodnom prostredí. K dispozícii máte v pomerne veľkom meradle rozsiahlu plochu, migrujete z hniezda do hniezda, zároveň sa vám zvyšuje ako mozgová kapacita, tak aj veľkosť tela. A s novými DNA bodmi toho vešiate na seba viac a viac, už keď sa nebojíte tých „veľkých fialových oblúd s tlamou na zadku“, pekne si ich ku koncu podáte. Z prežitia sa stávate dôležitým kmeňom a postupujete ďalej – do kmeňovej fázy.

Tak pŕŕ, kmene necháme ešte chvíľu tak. Táto sociálna fáza by bola pomerne nudná, nebyť skvelého editoru. A keby nebolo jednej fatálnej „drobnosti“, tak by sme povedali aj najgeniálnejšieho editoru všetkých čias. Vy si totiž editujete vlastnú príšerku, ktorá pri vycapkaní sa na breh musí dostať novú formu. Vytvarujete si telo, dáte tomu nohy, niekde papuľku, všelijaké tie ostne, výčnelky a iné serepetičky, ktorých je mnoho. Mnoho si vynásobíme možnosťou editovania nielen tela a jednotlivých častí tela (ktorých môže byť taktiež mnoho a nik vám nebráni v stvorení skutočných monštier, ktoré by v skutočnom svete s veľkou pravdepodobnosťou nespravili ani povestný prvý krok), ale aj všetkých tých „prídavných zariadení“. Zväčšujete ich, meníte polohu, celkový tvar – proste si robíte svoju obludu. Keď vás to chytí a dostanete náladu na skutočne impozantné kúsky, z tohto editoru sa nedostanete. Príhodu o tom, ako autor recenzie asi 8 hodín vytváral zdegenerované „čosi“, bavil sa, chechtal a následne to zmazal a začal znovu, na verejnosť neradno vyťahovať, ale je to dôkaz o tom, že sa tu vyblbnúť dá. A poriadne, dosýta, že o tretej ráno s červenými očami zisťujete, že recenzia v ten deň napísaná rozhodne nebude.

Keď už si, ako na pieskovisku, vytvoríte svoju obludku, postupne zlepšujete, meníte, skúšate, ešte si ju omaľujete (k dispozícii sú už preddefinované farebné kreácie, môžete si však nacápať na príšerku vlastné farebné vrstvy) a zistíte, že to má jedinú chybu. Tak ako je tento editor sakramentsky zábavný, úžasne komplexný, dokáže animovať pohyb čohokoľvek, a proste je to niečo famózne. Keď však túto úžasnú vecičku spojíte s hrou samotnou, prídete na to, že je plne jedno, či si dáte oči zelené alebo zrak sokolí. Je úplne jedno, či si dáte jeden blbák do stredu čela alebo si ich naukladáte na celé telo niekoľko párov. Na vlastnosti danej potvorky to nemá žiadny vplyv. Jedinou štatisticky dokázateľnou vecou je, že s tým hrbom máte tanec na štvrtej úrovni, pričom to pichľavé vám zabezpečí len druhú úroveň, ale za to spievate najlepšie na sviete, že aj Mirko Jaroš bledne od závisti. A to je málo, daň za to, že hra je prístupná aj obyčajnému človeku, ktorý si na PC spustí maximálne Excel a za vrchol blaha považuje, keď mu zapípa antivírus. Keby to bolo skutočne na echt vysokej úrovni a každá blbosť by ovplyvňovala výslednú potvorku, bolo by to niečo neskutočne úžasné, že by hra dostala desiatku už len kvôli tejto jednej epoche a mohli by sa všetci na hlavu stavať. Takto nie, takto to je to proste pomerne primitívna časť, kde buď zakrútite krkom inej potvorke alebo sa s ňou infantilne skamarátite. Prepracovaný systém života jednotlivých potvoriek si totiž bude všímať málokto, ale on tam skutočne je a keď to o sebe tvrdí Stalker, Spore je ešte lepším príkladom: bránia si svoje teritórium a dokonca agresívne jedince útočia na ostatné.

Dobre, povedzme, že ste sa vybláznili v tejto fáze, máte príšerku, ktorá je síce veľmi, veľmi ohavná, ale prítulná zároveň, máte všetko, čo ste chceli a stláčate prechod do kmeňovej fázy. Z akčnej adventúry vo veľkých úvodzovkách sa presúvate do modelu, ktorý sa najviac podobá na Age of Empires. Pohľad sa oddiali, vidíte osady ako také, počet ovládateľných príšeriek sa rozrastie. Musíte sa starať o celý kmeň, čo sa deje tou najprirodzenejšou cestou: príšerky musia mať čo do gágoru, takže zháňate jedlo. Bylinožravce idú po rastlinách a plodoch stromov, mäsožravce po iných príšerkách. Výrazne sa však zmenil pomer medzi vami ako vyspelým kmeňom a ostatnými, menej rozvinutými zoskupeniami príšeriek, ktoré ako mäsožravce poľahky ulovíte (ak chcete pravidelnú zásobáreň, nemôžete uloviť všetkých dospelých jedincov daných príšeriek, pretože jednoducho vykapú) a môžete v osade uskladniť. Jedlo funguje ako klasické platidlo, aby to nebolo zložité, tak si zaň „kupujete“ nielen mláďatá, ale aj špecializované budovy. Tie ponúkajú akoby jednotlivé zamestnania, pričom sú rozdelené znovu na mierovú cestu a agresívnu. Svojich potomkov preto môžete vybaviť sekerami, oštepmi alebo pochodňami s ohňom či naopak vsadíte na cestu získania si sympatií. Úloha je jednoduchá: na mape vidíte 5 iných kmeňov a musíte ovládnuť túto päticu, aby ste sa stali jedinými pánmi tohto kúsku zeme. Editor je prístupný v o niečo jednoduchšej forme, pretože na príšerky akoby vešiate bonusy k zbieraniu potravy, boju a podobne, pričom ide o rôzne štíty, emblémy, či manuálne vyrobené značky. Pripomína to Transformera, ktorého sa rozhodol zo seba spraviť váš opitý kamarát a obliekol sa do lepenkových krabíc.

Táto fáza je zábavná o niečo menej a chúťky presúvajúce sa viac ku globálnemu začínajú strácať spád čo do ovládania jednotlivých potvoriek, no zároveň stúpa váš vplyv na úrovni celého národu. Ten sa prejaví v takzvanej kolonizačno-civilizačnej fáze. Mnohými prirovnávaná práve ku kultovej Civilizácii. Ak vám to niekto povie, pokojne mu vyplazte jazyk, ukážte na neho prstom, zasmejte sa a povedzte mu, nech radšej zostane pri piškovrkách na štvorčekovom papieri. Isteže, stúpne strategický element a vy na tie maličké puntíky, ktoré predstavujú jednotlivé príšerky, už zvysoka (doslova) hádžete bobek (to už doslova nie). Pohľad je znovu oddialený, vy sledujete celú planétu a keď si spomeniete na Populus 3, nebude pre vás ani zakrivenie planéty novinkou. Vidíte celé mestá, vidíte ako ostatné národy príšeriek expandujú a už nejde o to, že tamtá je malá, rýchla a zelená, ale vidíte ju ako národ. Ďalej sa dostanete akonáhle ovládnete svet, čiže získate všetky mestá. Znovu je forma na vás: kúpite ich, prekonvertujete na vlastné náboženstvo alebo drsne vojenskou cestou prinútite súpera vyvesiť bielu vlajku. Musíte však získať všetky mestá, tie sa úplne zničiť nedajú, vždy sú len pod niekoho vlastníctvom. Preto to skôr pripomína (značne zjednodušený) Populus, než taktickú Civilizáciu.

Staráte sa ako o mestá samotné, tak aj vlastnú expanziu, no nič komplikované vás nečaká. V mestách staviate na voľné parcely továrne, domy a centrá zábavy. Továreň dáva potrebné korenie, ktoré slúži ako mena. Spojíte továraň s domom, dáva továreň viac korenia. Spojíte ju s dvomi domami, dáva ešte viac. Lenže parcely, kam môžete umiestniť budovy, sú pevne dané a pospájané tak ako to chceli vývojári, takže to, že sú blízko seba, ešte neznamená, že sa budú ovplyvňovať. Továrne však generujú smútok, zamračené a nespokojné tváre. Keď sú príšerky v meste nespokojné, automaticky negenerujú toľko korenia, koľko by teoreticky mali: a práve na to sú tu zábavné centrá. Lenže tie vám okrem šťastných úsmevov zaberajú miesto na továrne a... a je to jednoduché, ale musíte aspoň trochu porozmýšľať ako to v meste postavať. A kde na to vezmete korenie. Dôležitou súčasťou sú totiž aj obranné vežičky, bez ktorých radšej ani neopúšťajte brány mesta alebo neútočte na nikoho, lebo sa vám pracne vybudované impérium premení v prach behom okamihu. Pamätajte na tieto slová. Budovy stoja korenie, vežičky stoja ešte viac korenia a potom sú tu napríklad jednotky. Či tie mierové alebo vojenské, musíte mať pešiakov na mape.

Ako príklad si vezmeme vojenskú stránku: postaviť môžete mobilné autíčka, plávajúce lodičky (na planéte je vždy voda a národy sú na minimálne dvoch ostrovoch) alebo lietajúce... no, nazvime to lietajúce veci. Za autíčko dáte tisícku korenia, lietajúca vec stojí trojnásobok, takže si sakra rozmyslíte, do čoho investujete. Stavbou domov si zvyšujete limit vyrobiteľných jednotiek a expandovať do iných miest preto musíte tak, že máte korenie nielen na pokorenie mesta a vyhnanie nepriateľa z jeho centra, ale aj na jeho udržanie. Bude vám totiž na nič, keď s poslednými autíčkami napokon získate mesto, keď nahnevaný protivník z iného mesta vyslal ako pozdrav letku 10 stíhačiek. Má to jednoduché pravidlá, pochopíte to behom okamihu, ale pri hraní samotnom sa neskutočne bavíte. A k slovu sa dostane znovu editor. Tentoraz v miere viac než hojnej. Veď kto by odmietol možnosť vytvoriť si nielen každú vlastnú budovu, ale aj vozidlo, loďku či... „lietadlo“? Kto? Málokto! A kto tým zabije celý deň, nech sa ozve, sme na tom podobne. Sila editoru je v tomto prípade neskutočná, pritom pri budovách nemeníte žiadne vlastnosti ničoho. Je to proste dom, pretože sa tak volá a keď vy stvoríte varnú kanvicu, tak to dom bude tak či tak.

Pri vytváraní vlastných strojov však máte už trochu nutnosť sa postarať nielen o vzhľad, ale aj o funkčnosť. Dopravný prostriedok môže byť rýchly, mať veľa životov alebo efektívne útočiť. Nie však všetko naraz, to meníte tým, čo na vozidlo namontujete. Váš vytvorený tank teda nemusí strieľať z hlavne, ale rozdávať mier a lásku, výletná loď môže mať kanóny i v kamrlíku v podpalubí. Lietajúca beštia (pokojne to môže pripomínať skôr mikrovlnnú trúbu, na to nezabúdajte, tu si môžete vytvoriť VŠETKO, len musíte byť šikovní) sa od predošlého vzorca neodlišuje. Strategický element musíte mať pod palcom a hoc umelá inteligencia za veľa nestojí a keď chcete a snažíte sa, behom hodinky ste pánmi všetkého, stále ide o zábavu. Konečnou fázou je odhaľovanie vesmíru.

Vesmír – nekonečné čierne niečo. S tisíckami galaxií, stovkami tisíc planét. Na každú pekne môžete svojou vesmírnou lodičkou (ktorú si môžete vytvoriť v editore – a hoc je opakovanie matkou múdrosti, tentoraz to vynecháme, hádam sme vám to do hlavy už natĺkli a ak nie, editor v Spore je polovicou úspechu, už si to konečne zapamätajte!) priletieť, pozrieť sa na ňu, nabrať vzorky života, skúsiť plniť úlohy, či prispôsobiť ju životu. V tomto momente sa pred vami otvoria gigantické možnosti, pretože ísť sa dá na VEĽA miest keď si myslíte, že si dokážete predstaviť mapu so stovkami hviezdičiek, tak na to zabudnite, tu ich je viac a nejde o hviezdičky, ale rovno galaxie. Blbnúť môžete preto DLHO, môžete sa vykašľať na celý príbeh, ktorý je... ktorý tu je, ale keď už ste vo vesmíre, tak naň môžete prdieť a odhaľovať všetko, všetúčko. Dokonca môžete obchodovať po vzore staručkej Elite. A potrebovať to budete, korenie ostáva platidlom a vy s iskrou v oku vidíte rýchle zbohatnutie v kolonizovaní vesmíru. Lenže terraformovanie čo to stojí a nie je to činnosť jedného kliku.

Planéty sú štvorakého typu. Je jedno, či ich farba je modrá, či tam behajú štvoroké príšery alebo majú desať párov rúk a jednu nohu. Štyri stupne terraformovacieho procesu predstavujú planétu neobývanú (čiže príšerky vám žijú v kopule a generujú presne jedno veľké nič korenia), obývanú s ťažkosťami, príjemnú a dokonalú. Aby to neznelo detinsky, tvorcovia nám ich označili číslami od T0 po T3. Nájsť úplne dokonalú planétu je otázkou šťastia, rozhoduje totiž niekoľko faktorov, pričom aký taký prehľad máte už pri galaktickom pohľade. Planéty obiehajúce po zelenej trajektórii sú v ideálnej vzdialenosti od žiariacej hviezdy, nazvime si ju proste slnko. Tie, ktoré rotujú okolo slnka po červenej dráhe, sú príliš horúce, modré sú zas chladné. To všetko sa dá ovplyvniť a pokým budete chcieť silou mocou vytvoriť život na drastickom mieste (a vy to chcieť budete), dvere zatvorené mať nebudete. Len to chce more času, plné vrecká spore peňazí a v tomto prípade je povolené cheatovať, pretože plnením úloh si zarobíte maximálne tak na psychologické vyšetrenie. Ovplyvniť musíte teplotu planéty (špeciálnymi prístrojmi, ktoré musíte kúpiť a nestojí to ako tri rožky a dvadsať deka tresky k tomu) a atmosféru. Tu je hustá, tam zas pre istotu žiadna a nejako tam musíte spraviť všetko tip-top a to stojí prachy. A čas. A ešte viac peňazí.

Ono nejde len o to, že kúpim „zariadenie slúžiace na zohrievanie planét pádom roju meteoritov“ a už je tam akurát teplo a všetci sú spokojní. Ak začínate v tom najhorúcejšom pekle (alebo najchladnejšom...ehm... nebi), poskočíte vždy len o jeden terraformovací stupeň smerom nahor. Spravíte atmosféru aspoň trochu dýchateľnou, pohráte sa s teplotou a teraz musíte vysadiť nejaké tie stromčeky (tri druhy) a hodiť na planétu bylinožravce a mäsožravce). Tvoríte proste život. Flóru a faunu musíte uchmatnúť z inej planéty a keď to všetko budete mať, zatlieskate si, pretože ste postúpili zo stupňa T0 na stupeň T1. Takto pokračujete až do konečnej fázy a rozhodne to nebude len tak, že z vesmíru pozhadzujete náklad dole. Musíte to robiť za prvé pomaly, aby potvorka nespadla na hubu tvrdo. A za druhé, môžete ovplyvňovať manuálne povrch planéty! Molyneuxove Black & White je hadr. Je o ničom, je trápne, je nedokonalé, je nudné. Už si rozumieme, čo to znamená, byť bohom, ktorý teraz neposiela len vojačikov na vojačikov inej farby (vyznávajú totiž iného boha), ale vy máte pod palcom takmer všetko. Slastný to pocit, ktorý vás dostane. A poriadne sa pri tvorbe vhodnej, obývateľnej planéty zapotíte. Ale spravíte to, dokonca dvakrát, piata planéta bude vyzerať riadne šialene, desiata vás však už prestane baviť.

Potom zistíte, že samotný otvorený svet je až príliš otvorený a dopracovať sa k ukončeniu Spore, splneniu úloh, je nesmierne náročné. Teda, možné to je, ale trvá to neskutočne dlho, dokonca dlho tak, že sa radšej na to vyfláknete. Máme tu otvorený systém, ktorý akoby prerástol tvorcom cez hlavu. Hrať sa v ňom budete, odhalíte však jeho prázdnotu, jeho gigantickú ohromnosť, ktorá je však nevyužitá. Navyše v tomto momente zistíte, že niečo tu nehrá. Nepriateľ má viac lodičiek ako vy. Vy máte totiž len jednu a hoc je ovešaná zbraňami tak, že len fúknete a hneď dve súperove padnú za vlasť, cítite sa so svojou „flotilou“ trochu trápne. Niektorého inteligenta totiž napadlo, že lodičiek môžete mať toľko, s koľkými národmi ste za dobre. Ak si teda myslíte, že vojenská cesta vás dovedie za dokonalou božskosťou, zatnete zuby a poviete niečo fakt neslušné. Tu to už nefunguje a je to nedomyslené. Rovnako ovládanie tejto fázy. Čim ste ďalej, tým častejšie využívate myš. Tu síce tiež, ale zrazu môžete pohyb vesmírneho plavidla ovládať aj klávesmi. Ostanete však pri myši, pretože najvyužívanejšou časťou je koliesko na nej. Budete nim krútiť ako o dušu, až ho zoderiete a zoderiete ho potom ešte raz. Kolieskom totiž meníte výšku pohybu vašej vesmírnej loďky. Žiadne tak, že kliknem a ono to tam doletí.

Klikať môžete tak vo Windowse. Je úžasné, že môžete zoomovať od povrchu planéty až po vesmírnu mapu. Nie, oprava. Vy to robiť musíte. A stúpate hore, scrollujete, stúpate hore, a ešte hore a potom ideme na povrch tejto planéty (najlepšie v inom vesmírnom systéme), takže zas točíme kolieskom a uvedomíme si, že prstom, ktorým túto činnosť vykonávame, by sme radšej všetci svorne ukázali autorovi tejto myšlienky, čo si o ňom myslíme – platí v prípade, že ukazovák máte na LMB, prstenník na RMB. Budete nadávať, bude vás to bolieť a chyba to je skutočne veľká, hoci sa vám to môže zdať ako malichernosť. Skúsite to a uvidíte. Ďalej je ovládanie loďky mierne nepraktické, voľba všetkých nástrojov jak by dal, proste snoríte po menu, hľadáte tú správnu vec v záložkovom menu a so slzou v oku spomínate na inteligentný kurzor, ktorý by automaticky zvolil vhodnú funkciu. Alebo keby to preklínané koliesko na myši slúžilo práve na voľbu nástroja, ktorým vykonáte špeciálnu akciu. Ale nie, Spore musí originálne. V tomto teda je. Praktické ale vôbec.

Horšie však je, že vesmírne dobrodružstvo už zaváňa skôr prázdnotou a hoci sa baviť budete, cítite v kostiach, že by nebolo od veci skúsiť to znovu. Alebo si kliknúť v menu hry na editor, zamknúť sa, zatiahnuť žalúzie/rolety/vymurovať okná a užívať si editovanie, ktoré je fakt famózne. Lenže aby ste si to všetko užili a zabavili sa, musíme sa vrátiť na začiatok článku a pripomenúť si, že v prípade Spore sa musíte vedieť hrať. Mnoho ľudí to vie a nesúdime podľa toho, že sa Spore veľmi dobre predáva a vymetá jeden rebríček za druhým. Sranda je v tom, že hra multiplayer ako taký neobsahuje. Načo aj, veď princípy sú prosté a to radšej môžete hrať kameň-papier-nožnice pri pive a bude to prča porovnateľná. A čo je na tom teda vtipné? Ak ste pripojení na internet (kvôli overeniu legálnej kópie byť musíte aspoň pri inštalácii), všetko čo vytvoríte, môžete capnúť na server. Sporepedia je obrovské virtuálne miesto, kde sa ukladá všetko, čo hráči vytvoria a chcú to ukázať svetu. Sú toho milióny a je to niečo úžasné, keď zistíte, čo zruční jedinci dokázali. Nájdete tu všetko: od jednotiek k Starcraftu po veci z Hviezdnych vojen, chodiace ruky, Leninovu hlavu ako vesmírnu loď, predajňu McDonald. Všetko. Nie je problém si to stiahnuť (má to pár KB!) A vy to môžete editovať! A vy to môžete používať! A čo ste uploadli vy, môže sa objaviť v hre niekoho iného!

Editor je vec, kvôli ktorej Spore dostalo výsledné body. Ľudia sa prejavujú radi a v tomto prípade to uvidíte až v momente, kedy sa pozriete, čo všetko dokázali. Dá sa povedať, že grafika je fajn, to áno, roztomilo tie potvorky behajú a roztomilo tancujú a roztomilo žvatlajú a roztomilo si vyznávajú lásku. Dokonca si môžete nemixovať aj vlastnú hymnu! Drobnosti, ktoré môžete robiť a na ktoré nebudete upozornení, je viac ako desať. Viac ako jedenásť! Je toho mnoho a je len na vás, či chcete hrať hru alebo sa sami hrať a zabávať. Ak len plníte to, čo pred vás vývojári postavia, aby ste splnili podmienky prechodu do vyššieho veku, tak potom, samozrejme, pocítite nudu, prídete do diskusie, hodíte frflavý príspevok, že vy tomu dávate šestku, že je to hra pre malé deti a je to nuda a proste je to za šesť. Nie, pre vás Spore nie je.

Sadnite si, uvoľnite sa, relaxujte a skúšajte. Nie, zabudnite na kecy o technickom spracovaní. Tu ide o hrateľnosť. O to, či chcete skúšať tvoriť. Chcete? Kúpte si Spore. Je to výborná hra. Síce s chybami, ktoré sme rozobrali a ktoré delia Spore od vyššieho hodnotenia, ale je to i tak vynikajúci kúsok. Iný, než zvyčajne uvidíte na hernom trhu. Ak teda nadávate na to, že herný trh stagnuje, skúste Spore. Ak vás to nechytí, nenadávajte. Ak nadávate na to, že Electronic Arts púšťa von len samé braky, skúste Spore. Ak vás nechytí, nenadávajte. My v redakcii tlieskame. Nebyť tých hlúpych chýb, bolo by to dielko dokonalé.