BRATISLAVA. Začiatkom roku zmizli zo Slnka posledné škvrny minulého 23. cyklu slnečnej činnosti, a objavili sa prvé škvrny nového cyklu. Rozpoznávajú sa podľa obrátenej magnetickej polarity. Ukázalo sa, že to boli len slabé náznaky.
Nový cyklus si s plným nástupom dáva načas. V zahraničných médiách sa už objavili články s poplašnými titulkami. Je to však prehnaná reakcia. O cykle slnečnej činnosti sa síce hovorí ako o jedenásťročnom, no ide o priemernú dĺžku, ktorá sa mení.
V ére systematických pozorovaní Slnka cykly trvali zhruba od 9 po 14 rokov (uvádzajú sa aj širšie rozpätia), pričom sa mení aj ich amplitúda, daná súčtom slnečných škvŕn počas cyklu.
Cyklus slnečnej činnosti, lepšie povedané základný cyklus, lebo Slnko ich má viac, objavil v roku 1843 nemecký astronóm Samuel Schwabe. Číslovanie cyklov zaviedol jeho švajčiarsky kolega Rudolf Wolf, ktorý ich spätne zrekonštruoval hlboko do 18. storočia a ako cyklus číslo 1 zvolil obdobie 1755 - 1766. Rátajú sa od minima do minima.
Keď si hviezda dáva pauzu
Terajšie minimum je však každopádne „najčírejšie“ (s nízkym počtom škvŕn) za celý čas aktívneho výskumu vesmíru prostriedkami kozmonautiky. V roku 2008 bolo po koniec septembra dvesto dní bez viditeľnej škvrny. Ich počet je na polstoročnom minime. Posledný raz sa čosi také stalo v roku 1954 (241 dní bez slnečnej škvrny).
„Zažívame hlboké minimum slnečného cyklu,“ povedal David Hathaway z Marshallovho strediska pre kozmické lety NASA. Ak to vydrží do Vianoc a Silvestra, mohlo by sa dosiahnuť až 290 dní, čo by už bolo storočné minimum.
Zďaleka to neznamená katastrofu typu storočnej povodne. Na konci 19. a začiatku 20. storočia boli minimá s 200 až 300 dňami v roku bez škvŕn celkom bežné. Niektorí slneční fyzici to dokonca vítajú, lebo môžu svoj cieľ skúmať bez komplikácií, ktoré vnášajú škvrny a s nimi súvisiaca činnosť. Využívajú pri tom celý rad satelitov a sond, vďaka ktorým sú ich pozorovania Slnka nevídane presné.
A tak vieme, že Slnko je tiež najmenej svietivé – síce iba o malý zlomok percenta, ale logicky sa vynára otázka, ako to vplýva na klímu. Odteká z neho tiež najmenší prúd častíc, tzv. slnečný vietor, za posledných 50 rokov. Ten sa však zoslaboval už roky predtým.
V 17. storočí bolo horšie
Počas minima medzi cyklami 16 a 17 so stredom v roku 1933 bolo až 568 dní bez slnečných škvŕn. Dnešné čísla k tomu ešte majú ďaleko. „Prebiehajúca pauza v počte slnečných škvŕn je stále hlboko v rámci historických noriem pre slnečný cyklus,“ hovorí David Hathaway.
Pauza zrejme súvisí s prelínaním základného a dlhších cyklov slnečnej činnosti. Moderná veda zaznamenala aj unikátny a veľmi záhadný jav, tzv. Maunderovo minimum, keď sa na Slnku vyskytovali škvrny iba vzácne a cyklus akoby sa vypol na celých 70 rokov (1645 - 1715)! Zhodovalo sa s vyvrcholením tzv. Malej doby ľadovej na severnej pologuli, silného ochladenia od 14. do polovice 19. storočia. Dodnes to nik nevie vysvetliť. Možno bola v pozadí kombinácia útlmu slnečnej činnosti, sopečných výbuchov a zmien oceánskych prúdov.
Potrebný je aj dlhodobý výskum štatisticky významnej vzorky hviezd typu Slnka v Mliečnej ceste. Hathaway si nemyslí, že by sa začínalo nové Maunderovo minimum, prvé škvrny cyklu 24 svedčia proti. No slnečné maximum (naposledy v roku 2001) s množstvom škvŕn a erupcií, polárnymi žiarami v nízkych zemepisných šírkach, poruchami satelitov a rušením rádioprevádzky sotva príde podľa pôvodného „plánu“, teda v roku 2012.
Zažívame hlboké minimum slnečného cyklu.
David Hathaway, Marshallovo stredisko kozmických letov NASA
Vľavo je Slnko bez škvŕn v terajšom minime z 27. septembra 2008. Vpravo Slnko počas posledného maxima 1. septembra 2001. FOTO - NASA/ESA/SOHO |
Predpovede priebehu cyklov slnečnej činnosti, ktoré zhrnul David Hathaway z NASA. Na zvislej osi je počet škvŕn, na vodorovnej čas v rokoch. Hladké krivky sú varianty predpovedí, cikcakovitá zodpovedá pozorovaniam. ILUSTRÁCIA - DAVID HATHAWAY/NASA/MSFC |
Hlavné zdroje: Science @ NASA z 11. júla a 30. septembra 2008.
