Početný tím Medzinárodnej únie na ochranu prírody (International Union for the Conservation of Nature, IUCN) po dvanástich rokoch opäť zhrnul situáciu skupiny živočíchov, ktorá je nám zvlášť blízka - cicavcov.
Cicavce sú trieda stavovcov. V najpoužívanejšej klasifikácii pozemského života je to vysoká kategória, nad stredom sedemstupňového základného rebríčka.
Pod ríšou a kmeňom, ale nad rádom, čeľaďou, rodom a druhom, pričom kategórie majú ešte podskupiny, ako podčeľaď. Našou ríšou sú živočíchy, naším kmeňom chordáty, tvory s vystuženou chrbtovou osou.
Patríme do podskupiny tohto kmeňa, stavovcov - teda tvorov, ktoré majú chrbticu. Kam však potom patria tí z nás, ktorí údajne nemajú nijakú chrbticu? Možno bezstavovce?
Päť a pol tisíca príbuzných
Presnejšie zatriedenie si môže každý znepokojený či priam nahnevaný volič určiť sám. Má veru z čoho vyberať. Z jeden a štvrť milióna druhov dosiaľ opísaných živočíchov tvoria väčšinu, takmer 1 200 000 druhov, práve bezstavovce (z toho je najviac, takmer milión druhov, hmyzu).
Treba však zdôrazniť, že aj veľmi realistické odhady skutočného počtu živočíšnych druhov sú výrazne vyššie, päť a viac miliónov. Menej realistické, ba extrémne, hovoria až o vyše 30 miliónoch druhov.
Len aby sme to všetko stihli skatalogizovať, lebo pri tempe, akým ničíme životné prostredie, sa s mnohými môžeme minúť a potom opísať nanajvýš ich fosílie. To by zasa nebolo nič nezvyčajné - veď plných 99,9 percent druhov, ktoré kedy žili na Zemi, vymrelo.
Päť tried, na ktoré sa delia stavovce, tvorí dokopy ani nie 59-tisíc druhov. Z toho je 29 300 druhov rýb, 5743 druhov obojživelníkov, 8240 druhov plazov, 10 234 druhov vtákov (v roku 2006 žilo 9799) - a napokon 5487 druhov cicavcov.
Najväčší suchozemský cicavčí druh - slon africký sa stal akýmsi symbolom celej triedy.
Foto: Alicia Wirz
Páni zeme aj vôd
Cicavce teda zďaleka nepredstavujú najpočetnejšiu skupinu živočíchov. Od vymretia veľkých dinosaurov (potomkovia menších s nami spolunažívajú ako vtáky) pred 65 miliónmi rokov na prelome druhohôr a treťohôr však ovládli zemeguľu.
Cicavce sú v prírode najnápadnejšie tvory. Veľkosťou dominujú na súši (slony) i v moriach a oceánoch (veľryby). Významné sú aj ekosystémovými úlohami, najmä ako bylinožravce, predátory a roznášači rastlinných semien.
Život bez divých a hospodárskych cicavcov si nevieme predstaviť. Bez tých druhých by sa nezrodila naša civilizácia založená na produkcii potravín.
O väčšine tých divých však stále vieme málo. Posledná cicavčia správa únie na ochranu prírody z roku 1996 mnohé zaradila na Červenú listinu ohrozených druhov. Odvtedy sa však zmenili kritériá ohrozenia, pribudli poznatky aj objavy nových druhov. Stav vyše 3300 druhov od roku 1996 nikto nehodnotil a stav 700 druhov nepoznáme vôbec. Ako sa teda veci majú?
...ale aj jedným z najohrozenejších druhov, ako dokladá tento záber z roku 2002, zachytávajúci historicky druhý najväčší kontraband slonoviny. Hoci ho colníci zhabali v Singapure, kly pochádzajú z afrických slonov.
Foto: Benezeth Mutayoba.
Vyše 1700 odborníkov, 130 krajín
Nová správa zahŕňa postavenie z hľadiska ochrany a zemepisné rozloženie všetkých 5487 druhov cicavcov, ktoré sú nažive, alebo žili po roku 1500. Vyžiadalo si to päť rokov práce.
Údaje získalo či sústredilo vyše 1700 odborníkov zo 130 krajín. Nanovo sa zhodnotilo zatriedenie každého druhu, ekosystémové stanovištia, kde žije a jeho populačné trendy.
Zvláštnu pozornosť si vyžiadali existujúce hrozby, ktoré sa týkajú samotných živočíchov, ich priameho či nepriameho využitia človekom (v druhom prípade napríklad ako turistické atrakcie) a ekosystémov. Získané údaje sú voľne prístupné na internetovej adrese www.iucnredlist.org/search/search-basic.
Najzraniteľnejšie rôznymi faktormi vymierania, pri ktorých je takmer vždy v pozadí priamo či nepriamo človek, sú veľké druhy cicavcov - platí to na súši, ako tu v africkej savane, "raji zvierat", aj v oceánoch.
Foto: Mark Shwartz/Stanford University.
Kde najviac horí
Druhovo najrozmanitejšie sú suchozemské cicavce. Osobitne v tropických oblastiach Afriky a Južnej Ameriky, v Ázii na západe južnej Číny, Malajskom polostrove a Borneu.
Najmä v ázijských trópoch sa však v posledných storočiach značne zmenšila plocha divočiny, kde muselo kedysi žiť ešte viac druhov, ako ich poznáme dnes. Celkovo sa cicavce charakterom rozmanitosti podobajú na obojživelníky a vtáky - rozhodujú teplotné pomery a členitosť terénu.
Podobne sa pri pobrežiach tropického, subtropického a mierneho pásma sústreďujú morské cicavce. Z vôd ďalej od pobreží sú to Tasmanovo a Karibské more a oblasti východne od Japonska a Nového Zélandu, západne od Strednej Ameriky a na juhu Indického oceánu.
V obidvoch prípadoch to zodpovedá najvyššej základnej prírodnej produktivite. Rozmanitosť suchozemských vrcholí pri rovníku, morských okolo 40. rovnobežky na severnej i južnej pologuli. Tam treba najviac ochranárskych opatrení a personálnych, materiálnych i finančných prostriedkov. Ako výnimku uvádza správa bioproduktívny severný Atlantik - tam však počet druhov znížil človek.
Percentuálnym podielom druhov sú dnes najohrozenejšie primáty, naši bližší príbuzní. Ako táto gueréza červená zo západnej Ugandy v Afrike, ktorej hrozí najmä tamojšie pokračujúce drobenie pralesa. V najväčšom nebezpečenstve sú ale primáty v južnej a juhovýchodnej Ázii, až 79-percent ich druhov.
Foto: Tim Holland
Extrémy a priemery
Areály výskytu jednotlivých druhov cicavcov sú veľmi rozdielne - od niekoľko stoviek štvorcových metrov austrálskej krysy až po takmer 65 miliónov štvorcových kilometrov červenej líšky.
Pri morských cicavcoch je to od 16 500 štvorcových kilometrov sviňuchy z Kalifornského zálivu po neuveriteľných 350 miliónov kilometrov kosatky.
Väčšina druhov má však pomerne neveľké areály: správa pri suchozemských používa ako mieru - menšie než Veľká Británia, pri morských menšie ako pätina Indického oceánu.
Najmenšie areály mávajú druhy na biologicky rozmanitých ostrovoch a v tropických pohoriach. Z morských zasa tie pri brehoch južnej tretiny Južnej Ameriky.
Dôležité sú výškové rozpätia - na súši v horách, v oceánoch a moriach spád brehu. Na súši je dôležitá šírka predmetného masívu, teda klimaticky podobné pásmo, líške k spomenutému rekordu pomohli veľké šírky Eurázie a Severnej Ameriky. Cicavce tým pripomínajú vtáky. Areály morských sa všeobecne zmenšujú k pólom.
Globálna rozmanitosť cicavcov. Pri suchozemských a sladkovodných farebná škála kóduje počet druhov odtieňmi hnedej, pri morských odtieňmi modrej.
Ilustrácia: Science/IUCN.
Čo horí najviac
Rôzny stupeň rizika, že v dohľadnom čase vymrú, hrozí štvrtine adekvátne preskúmaných cicavcov. Ide o 1139 druhov. S uvážením 836 nedostatočne preskúmaných druhov to však môže byť 21 až 36 percent cicavcov.
V prípade morských cicavcov je ohrozených 36 percent, tu je rozpätie dané pretrvávajúcim deficitom údajov o časti druhov 23 až 61 percent.
Kriticky ohrozených je 188 druhov cicavcov - vymretie im hrozí veľmi pravdepodobne. Ba 29 z nich už azda vymrelo, príkladom je mediálne známy delfín z čínskej veľrieky Jang- c´-ťiang.
Ak sa celkový počet 5487 druhov ráta od roku 1500, tak 76 z nich sa už považuje za vymretých. Dva (isté druhy antilopy a jeleňa) vymreli v divočine, ale žijú v zajatí.
Nahnuté to má 323 druhov, aj pre prudké zmenšenie plochy ich areálov a úbytku početnosti populácií. Unia sem - azda prekvapivo pre viacerých čitateľov - zaraďuje tiež dva druhy, ktoré žijú i u nás, vlka a medveďa hnedého.
Z druhov so známymi populačnými trendmi ubúda 52 percent, vrátane 22 percent tých, ktorých stav dnes IUCN znepokojuje najmenej. Stav cicavcov sa bez protiopatrení ďalej zhorší.
Iskričky optimizmus, chmára pesimizmu
Pri piatich percentách ohrozených druhov sa zaznamenali rastúce populácie. Príkladmi sú európsky zubor a severoamerická fretka.
No vyvažuje to ohrozenie cicavcov v južnej a juhovýchodnej Ázii. Najohrozenejší sú tam naši bližší príbuzní, členovia rádu primátov - 79 percent druhov.
Iné miesta, kde poplašné svetlá blikajú naplno, sú tropické Andy, Kamerunská vysočina, hory východnej Afriky a západnej Indie. Na mori to je severný Atlantik a ďalej severné Tichomorie a moria obmývajúce juhovýchodnú Áziu.
Celosvetovo platí, že úbytok stanovísk poškodzuje 40 percent hodnotených druhov cicavcov, lov či zber 17 percent.
Strata stanovísk je zjavná najmä na súši - najviac v trópoch, lov na súši najviac v Ázii a potom v Afrike a Južnej Amerike - týka sa to najmä veľkých zvierat.
Morské cicavce najviac ohrozujú náhodné úhyny, keď sa nedopatrením chytia do rybárskych sietí, čo je časté na východe tropického Tichomoria, a priemyselné i komunálne znečistenie vody. A potom lov a zber, čo sa týka 52 percent ich druhov. To sú však priemery, rôzne skupiny suchozemských i morských cicavcov sú postihnuté rôzne.
Miery ohrozenia pozemských cicavcov. Farebné kódovanie a čísla udávajú: (A) počet globálne ohrozených druhov, (B) počet druhov ohrozených stratou stanoviska, (C) lovom alebo zberom, (D) náhodným úhynom a po (E) znečistením prostredia.
Ilustrácia: Science/IUCN.
Hmla neznalosti
Správa pracuje s 5487 cicavčími druhmi. Ako skupina cicavce iste patria k najpreskúmanejším. Koľko ich však ešte nepoznáme?
Od roku 1992 stúpol počet opísaných druhov o 19 percent. Ide o 349 celkom nových druhov a 512 vyčlenených z už známych. Pri suchozemských sa to najviac týka zoologicky najmenej zmapovaných oblastí sveta, ako sú Amazónia, Madagaskar či Konžská panva (v poslednej bráni úsiliu politická nestabilita).
O nových druhoch sa vie na určenie ich stavu z hľadiska ochrany málo. Zúfalý je stav rýchlo ničených oblastí, ako sú atlantické lesy v Brazílii či západoafrické a bornejské pralesy.
Z morských cicavcov sa najmenej vie o veľrybovitých. Azda pri 70 percentách ich druhov by sme zrejme nezaregistrovali kritické ohrozenie, najmä tých, ktorí sa sústreďujú okolo Antarktídy.
Stále najmenej preskúmanou skupinou cicavcov sú veľrybovité - ako tieto štyri vorvaňovce Arnauxove, pozorované posádkou nemeckej výskumnej lode Polarstern pri Novom Zélande.
Foto: Gauthier Chapelle, Julian Gutt/Alfred-Wegener-Institut.
Celkové závery správy nie sú optimistické. Každému štvrtému druhu cicavcov hrozí vymretie, populácie každého druhého sa zmenšujú.
No a čo, môže povedať niekto a odcitovať vyššie spomenutý fakt, že 99,9 percent druhov, ktoré kedy žili na Zemi, vymrelo. Odpoveď: je v tom veľký rozdiel. Zatiaľ čo tie prvé vymreli z prirodzených príčin, tentoraz sme rozhodujúcim faktorom v pozadí priamo i nepriamo my. A sú to naši príbuzní. So všetkým, čo to znamená pre ďalšie skúmanie pôvodu našich fyzických i mentálnych schopností, kde sa bez porovnávania nezaobídeme.
Správu o stave cicavcov uverejnil - paralelne so zahájením konferencie IUCN v Barcelone - v predbežnom online vydaní časopisu Science (Science Express) Jan Schipper z ústredia Medzinárodnej únie pre ochranu prírody v Glande (Švajčiarsko) so 129 kolegami zo všetkých kontinentov.
Hlavný zdroj: Science Express zo 6. októbra 2008.
