BRATISLAVA. Neandertálska mtDNA sa jednoznačne líši od našej. Oba druhy mali posledného spoločného predka pred zhruba 660-tisíc rokmi. Populácia neandertálcov bola pomerne malá a s Homo sapiens sa krížila minimálne, ak vôbec.
Článok tímu Richarda Greena o záveroch analýzy, ktorú robil medzinárodný tím pod vedením paleogenetika Svante Pääba z Ústavu Maxa Plancka pre evolučnú antropológiu v Lipsku, vyšiel začiatkom augusta v prestížnom časopise Cell. Predložil sekvenovanie celého mitochondriálneho genómu človeka neandertálskeho - teda určil poradie „písmen“ v DNA jeho mitochondrií (mtDNA), vnútrobunkových „elektrární“, ktorá sa dedí po materskej línii. Jedinec, z ktorého DNA pochádzala, žil pred asi 38-tisíc rokmi a jeho kosti sa našli v chorvátskej jaskyni Vindija.
Keďže oba druhy spolunažívali v Európe najmenej niekoľko tisíc rokov, nová genetická štúdia oživila úvahy, že k vymretiu neandertálcov výrazne prispel náš druh - či už priamym hubením, alebo konkurenciou pri zháňaní obživy.
Podobné vysvetlenia sa zakladajú na predpoklade, že Homo sapiens bol mentálne i kultúrne lepšie vybavený, čo nám v priamom boji či pri loveckej konkurencii dávalo rôzne výhody. Podľa všetkého to tak bolo, no veci sú oveľa zložitejšie.
Neboli sme sami
Otázka, či sme sami, sa zvykne klásť najmä v súvislosti s mimozemskými civilizáciami. Odpovedať na ňu zatiaľ nemožno. Na otázku, či sme sami na Zemi, či sme jediný ľudský druh, sa dá s vysokou mierou pravdepodobnosti odpovedať áno.
No neboli sme sami, ako znel aj titul článku v americkom mesačníku Scientific American od paleoantropológa Iana Tattersalla z Amerického múzea prírodnej histórie v New Yorku.
Vystihol v ňom podstatu: po takmer celú vyše dvojmiliónročnú históriu ľudského rodu Homo žilo na Zemi vždy viac ľudských druhov. Sami sme iba čosi vyše 20-tisíc rokov. V západnej Eurázii boli našimi poslednými partnermi neandertálci.
Ľudský pravek, navyše vo fáze, keď sa blížilo vyvrcholenie doby ľadovej, to boli zaiste drsné časy. Náš vysoko pravdepodobný podiel na zániku neandertálcov by sme ale aj tak zrejme akosi lepšie chápali, keby sa od nás zásadne líšili.
Podobností však bolo dosť. Opäť sa teda vracia motív biblického Kaina a Ábela, hoci ten má pôvod v omnoho neskoršom konflikte usadlých poľnohospodárov a kočujúcich pastierov.
Mozgové tempo
Najnovšie vedci porovnávali rast mozgu jedincov človeka neandertálskeho a rozumného. Náš mozog sa od narodenia po dospelosť zväčší približne 3,3-krát, mozog šimpanza iba 2,5-krát. Východiskom výskumu, akým tempom sa vyvíjal mozog neandertálcov, sa stali tri najlepšie zachované neandertálske kostry: novorodenca z jaskyne Mežmajskaja na ruskom Kavkaze a detí vo veku jeden a pol a dva roky zo sýrskej jaskyne Dederíja.
Pri narodení mali neandertálci zhruba rovnako veľký mozog ako my. Znamená to, že aj pôrody boli podobným, v živočíšnej ríši ojedinelým, rizikom ako u ľudí, hoci neandertálky mali očividne o čosi širšiu panvu ako naše ženy. Rozdiel bol v rýchlejšom raste mozgu neandertálcov v skorom detstve. Nerástol im dlhšie ani nedospeli skôr, ale ako dospelí ho mali väčší.
Veľké, rýchlo rastúce mozgy neandertálcov si vyžadovali telesne mohutnejšie, pomalšie dospievajúce matky. Život im bežal podobným tempom ako nám, ba možno sa vyvíjali pomalšie, hoci sa dožívali kratšieho veku. Mohol k tomu prispieť drsný život lovcov, lebo podľa izotopovej analýzy neandertálskych kostí prevažovalo v ich strave mäso zvierat.
Časť nášho zvýhodnenia voči neandertálcom možno spočívala aj v tom, že počas koexistencie sme sa zmenšili a stali energeticky úspornejšími, hoci efektívnosť telesných funkcií zostala zachovaná.
Naše a ich nástroje
Mentálnu zaostalosť neandertálcov podľa dlho predkladaných argumentov dokazovala nižšia technická úroveň ich kamenných nástrojov. Nový trojročný výskum, počas ktorého vedci vyrábali experimentálne aj nástroje z pazúrika, však ukázal, že nástroje neandertálcov boli približne rovnako efektívne ako kamenné nástroje skorých Homo sapiens.
Pokusne zhotovovali dve hlavné kategórie nástrojov. Širšie úštepy (štiepané kamenné nástroje), ktoré používali neandertálci aj Homo sapiens, a tiež úzke čepele, ktoré používal neskôr Homo sapiens. Čepele sa považovali za oveľa efektívnejšie, mohli teda byť dokladom vyššej inteligencie používateľov. V archeologickom zázname sa objavujú od čias zhruba pred 40-tisíc rokmi, keď sa naplno rozbehla kolonizácia Európy Homo sapiens, ktorý prišiel cez Blízky východ z Afriky.
Vedci skúmali pomerné počty vyrobených nástrojov oboch kategórií a overovali si náročnosť ich výroby na prácu i suroviny, rezné vlastnosti a trvácnosť. Zistili, že ani jeden typ kamenných nástrojov ich výrobcov výraznejšie nezvýhodnil, ba neandertálske úštepy boli v istých zreteľoch efektívnejšie ako čepele Homo sapiens. Tí ich azda začali uprednostňovať viac z kultúrnych či symbolických príčin.
Vyzerá to, že odpadá ďalší dôvod hovoriť o mentálnej zaostalosti neandertálcov - boli skôr proste iní ako my. Aj „inakosť“ však neraz poslúžila ako zámienka pre genocídu.
O raste mozgu neandertálcov napísal v časopise Proceedings of the National Academy of Sciences USA osemčlenný švajčiarsko-rusko-japonský tím Christopha Zollikofera zo Zürišskej univerzity. O kamenných nástrojoch praľudí v časopise Journal of Human Evolution trojčlenný britsko-americký tím Metina Erena z Exeterskej univerzity.
Metin Eren s nástrojmi z kategórie úštepov (v popredí) a čepelí.
