BRATISLAVA. Základnými stavebnými jednotkami vesmíru vo veľkom meradle sú galaktické kopy. Ide o zoskupenia desiatok až stoviek galaxií, rozložené najčastejšie v podobe akýchsi filamentov (výtryskov), takže vytvárajú trojrozmernú pavučinu svietiacej hmoty. Obaľuje ju oveľa väčšie množstvo tmavej hmoty, ktorej podstatu vedci dosiaľ neodhalili.
Hviezdne ostrovy
V strednom meradle sú základnými stavebnými jednotkami vesmíru galaxie - "ostrovy" stoviek miliárd hviezd, plynu a prachu. Osobitné postavenie najsolídnejších telies vnútri galaxií majú mimoriadne masívne čierne diery v stredoch galaxií. Dosahujú hmotnosť až stoviek miliónov násobkov hmotnosti nášho Slnka.
"Naša" čierna diera v Mliečnej ceste patrí medzi menšie, lebo sústreďuje iba ekvivalent asi štyroch miliónov Sĺnk. Dáva o sebe vedieť obrovskými tokmi rádiového, infračerveného a röntgenového žiarenia. Vychádzajú zo zdroja nazvaného Sagittarius A* (Strelec) - stred Mliečnej cesty sa nám premieta do tohto súhvezdia.
Z doterajších pozorovaní vyplývalo, že Sagittarius A* presne vymedzuje polohu nášho galaktického monštra. Veci sa však majú inak.
Videli by loptu na Mesiaci
V strede Mliečnej cesty vládne chaos, spočívajúci najmä v nepravidelnom prúdení hmoty. Žiarenie Sagittaria A* podľa predpokladov vzniká vplyvom hmoty z okolia na povrch čiernej diery, ktorú táto hmota najskôr zahalí diskovitým útvarom. Vedci si mysleli, že čierna diera "sedí" presne v strede disku a že disk vyžaruje viac-menej rovnomerne.
Najnovšie medzinárodný tím astronómov vytvoril virtuálny ďalekohľad. Bádatelia sledovali Sagittarius A* zároveň tromi prístrojmi na Havaji, v Arizone a Kalifornii, na vlnovej dĺžke 1,3 milimetra, ktorá umožňuje najhlbšie preniknúť do hmlovitého závoja medzihviezdnej hmoty v strede Mliečnej cesty a obísť všetky skresľujúce vplyvy. Kombináciou ďalekohľadov vznikol tzv. interferometer s dlhou základňou.
Vďaka nemu vedci mohli rozlíšiť vyše tisícnásobne jemnejšie podrobnosti než s použitím Hubblovho kozmického ďalekohľadu na orbite okolo Zeme. Zbadali by ním napríklad loptu na povrchu Mesiaca.
Rafinovanosť v čiernom
Sagittarius A* leží 25-tisíc svetelných rokov od Zeme (1 svetelný rok = 9,46 bilióna km). Vhodná zostava interferometra aj vlnová dĺžka však umožnila vedcom skúmať jeho vnútornú stavbu v meradle blížiacom sa veľkosti horizontu udalostí čiernej diery; z oblasti pod horizontom už nemôže uniknúť ani svetlo.
Ak by mal niekto záujem vyrátať si svoje rozmery v prípade, že by sa stal čiernou dierou, tu je vzorec na výpočet polomeru horizontu čiernej diery. Určuje ho vzťah R = 2GM/c2, kde G je gravitačná konštanta, M hmotnosť a c rýchlosť svetla.
Ukázalo sa, že Sagittarius A* meria iba asi tretinu vzdialenosti Zem-Slnko, čiže približne 50 miliónov kilometrov. Je to podstatne menej, než by mal, ak by predstavoval žiariacu oblasť, obklopujúcu čiernu dieru s hmotnosťou tej, ktorá leží v strede Mliečnej cesty. Vyzerá to, že žiariaci zdroj je k čiernej diere položený trochu asymetricky: buď vo vzdialenejšej oblasti na vonkajšom okraji disku, alebo vo vysokorýchlostnom prúde hmoty, ktorý od seba supermasívna čierna diera vo všeobecnom chaose dopadajúcej hmoty odmrštila.
Mohutné žiarenie, viditeľný prejav prítomnosti čiernej diery, teda prichádza z jedného miesta, kým samotná čierna diera sa skrýva vedľa. Niektoré teoretické modely, pokúšajúce sa vysvetliť búrlivé procesy v strede Mliečnej cesty, také čosi predpokladali. No niečo celkom iné je doložiť taký predpoklad unikátne presnými pozorovaniami. Sú totiž päťkrát presnejšie ako všetky doterajšie (pre odborníkov - majú rozlíšenie pod 40 milióntinou uhlovej sekundy).
V dnešnom čísle časopisu Nature "čiernu" novinku oznámil Sheperd Doeleman z Massachusettského technologického inštitútu v Cambridge s 28 kolegami z USA, Holandska a Nemecka.
