Treba priznať, že sme sa na hrateľnú verziu Battlefield: Heroes tešili. A to nie preto, že to bude zadarmo a stačí potvrdiť taký veľký button Play Now na stránke hry a už to ide. Nie – máme radi akčné hry, radi si zastrieľame, radi si zahráme niečo po sieti, no vytrénovaných borcov, ktorí trávia s daným titulom mnoho hodín a dajú nám headshot cez celú mapu, jednoducho zo srdca neznášame. A to môžu byť o pekných pár rokov mladší od nás, dokonca ani lavice základných škôl nemusia opustiť a už nás natierajú ako mamička chlebík s masielkom na desiatu.
Battlefield: Heroes bude totiž hrou určenou všeobecne pestrej spoločnosti: teda okrem borcov s neskutočne presnou muškou, aj pre tých, ktorí dajú prst na beh smerom vpred a korigujú maximálne smer streľby. A je to samozrejme neskutočná zábava. Keďže sme mali možnosť si zahrať betu, v ktorej bolo ešte kopec nedokončených vecí a nie všetko fungovalo tak ako má, môžeme vám povedať, že všetko to sľubované a propagované (napríklad aj v našom preview) sa do bodky splnilo.
Ale poďme od začiatku. Po tom ako sme si založili vlastné konto – čo by mal zvládnuť takmer každý, ide o procedúru nenáročnú, porovnateľnú s inštaláciou softwaru, sme sa dostali k vytvoreniu vlastného panáka. Okrem toho, že si môžete zvoliť stranu a jedno z trojice zamestnaní, môžete svojho geroja, na ktorého pozeráte spoza chrbtu, riadne vyobliekať. Strany na výber sú dve. Nikde sa nehovorí o tom, že tu máme Druhú svetovú vojnu, predsa len nechceli v DICE zbytočne pripomínať krvavý konflikt. Miesto toho tu máme Kráľovskú a Národnú armádu, pričom sa strany konfliktu nápadne podobajú na Spojencov a Fašistov – ale to len tak na oko, pretože nikomu nebude nik brániť v tom, aby si vytvoril jednookého piráta so šatkou, hákom a drevenou nohou (a rotačným guľometom). Výzor sa dá meniť pomerne v širokej mierke už teraz a to more možností ešte len pribudne.
Na výber máte tri zamestnania: Gunner, Commando a Soldier, pričom rozdiel je ľahko pochopiteľný. Prvý má viac zdravia, vsádza na brutálne strieľanie, jeho pohyb je obmedzený a pod vankúšom mu nájdete rotačný guľomet s brokovnicou. Pravým opakom je Commando, pohyblivý a zákerný vojak sa k vám môže prikradnúť zozadu, prípadne snajperkou zasadiť riadnu ranu medzi oči. Soldier je akýmsi mixom dvoch predošlých charakterov, čo v konečnom dôsledku robí z tohto povolania nie práve najvhodnejšieho adepta na výber.
Nech si už vytvoríte akéhokoľvek panáka, nebudete obmedzovaný výhradne na jednu postavičku, vo svojom profile si môžete vytvoriť vlastnú armádu a skúsiť rozdielne cesty v hrateľnosti. Postupne v hraní získavate za zabíjanie, plnenie primárnych a sekundárnych skúsenosti, ktoré sa vám pretavia vo zvyšovaní levelu postavy, ale keďže išlo o betu, boli tieto RPG prvky mierne zmrazené a veľmi sme si zlepšovanie vojnových hrdinov neužili. Ale je to príjemný prísľub do budúcnosti, ktorý umožní diferencovanie jednotlivých hráčov. Už teraz však boli prístupné aspoň základné štatistiky a stačilo to k tomu, aby sa všetci hnali za čo najväčším počtom killov, víťazstiev a podobne. Je pravdepodobné, že RPG časť hry nebude príliš prepracovaná a dostaneme sa tak zrejme k novým alebo vylepšeným zbraniam či schopnostiam, no nikdy to nebude až tak dôležité.
Hlavným lákadlom bude totiž zábava. Možno vás to zarazí, ale po spustení hry nemáte pod palcom vlastne nič, stačí kliknúť a už hráte. Po nainštalovaní (žiaľ niekam na disk) balíku sa spustí špeciálny exe súbor a už hráte. Ihneď sa nahráva mapa, kde si to rozdáte s ostatnými. Podľa toho, ktorú stranu ste si vybrali, vás program hodí na čo najvhodnejšiu mapu. Zatiaľ to síce nefunguje najlepšie, ani s rozhadzovaním hráčov podľa úrovní nemohol byť nik spokojný, ale o to príliš v betaverzii nešlo. Dvojica máp mala ponúknuť a vlastne aj ponúkla pohľad na to, ako to bude vyzerať v plnej verzii. Mapa Victory Village je skôr skromnejšia, odohráva sa v mestečku a vozidlá v nej využívať vôbec nebudete. Naopak Seaside Skirmish dáva rázne najavo, že predsa len ide o Battlefield a nie len obyčajnú arkádu. Ako už bolo spomenuté, postavičku vidíte spoza chrbta a strieľate. A obsadzujete pozície: to je totiž základom. Ak nepoznáte dnes už klasický mód Conquest, len krátke predstavenie: na mape sú špeciálne miesta, ktoré sa snažíte získať a držať vo svojej moci vztýčením vlajky (bez dvojzmyslov) ako respawn pointy. Akonáhle niekto zomrie, odčíta sa celému tímu bod z celkového počtu a vyhráva tá strana, ktorej na konci zostali na účte nejaké body.
Je to zaujímavé, je to zábava – dokonca je to "hovadská" zábava a hoc sa to nedá, mapy sú skutočne diametrálne odlišné. Victory Village je masovka. Nie krvavá a morbídna, ale pri väčšom počte hráčov (ideálne minimálne 5 na každej strane) je to poriadna metelica, v ktorej to všetko strieľa po všetkom a vy vidíte, že sa bavíte pri tak primitívnej zábave a s jednoduchými prvkami hrateľnosti. Tu sa totiž na žiadny headshot nehrá, súpera musíte proste zasiahnuť a svoje robí napríklad rozptyl zbraní. Preto je Gunner skutočne efektný na menšiu vzdialenosť, na diaľku zasiahne súpera s menšou šancou. Beháte medzi uličkami, neustále si kradnete jednotlivé oživovacie posty, pričom musíte mať výhradne postreh. Žiadne špeciálne naučené strategické postupy či široká kooperácia s presne naplánovanými úlohami. Zábava na pomerne malom priestore, v ktorom môže ísť dopredu ako tanky i sa zakrádať v uličkách.
Druhá mapa, ktorú sme mali možnosť testovať, Seaside Skirmish, akoby z oka vypadla serióznemu Battlefieldu. Rozľahlé priestranstvo, ktorého stred tvorilo maličké mestečko a po okrajoch mali svoje základne jednotlivé tímy. Využívať sa dali ako tanky, tak aj klasické vojenské džípy alebo dokonca aj lietadlá. Pochody krajinou po vlastných len zbytočne zdržovali a platí, že sami sa viesť nemusíte. Počkáte si na niekoho a ten z krídla lietadla kropí guľometom nepriateľov – proste pohoda a zvýši sa vám palebná sila. Omnoho väčší dôraz tu bol kladený na aspoň trochu logický postup, keďže sú stroje nesmierne účinné a súboj tank verzus vojak má vopred známeho víťaza. Čím viac hráčov, tým lepšie. Organizované kradnutie si jednotlivých postov je až neskutočne zábavné a na druhú stranu aj jednoduché.
Obrázky okolo textu vidíte sami - žiaľ kvôli embargu sme vám nemohli priniesť žiadne vlastné screenshoty. Tak ako to vidíte tu, sa to hýbe i v hre. Žiadne výrazné nároky na váš stroj nečakajte. Jednoduché textúry v komixovom štýle sú doplnené o priam až primitívne grafické efekty a strohú animáciu pohybu. Vôbec to však nevadí, pôsobí to komicky, čo sa k hre samotnej a jej snahe zaujať široké publikum až neskutočne hodí. Problémy s hraním by nemal mať nik. Podľa oficiálnych informácií vám k chodu bude stačiť nasledovná konfigurácia: CPU 1 GHz, 512 MB RAM, 64 MB graf.karta a 1 GB na harddisku, zahrať by si mal skutočne každý – aj teta účtovníčka. V jednoduchosti je krása a sila a potvrdzujú to aj prosté zvukové efekty, z ktorých nie je žiadny vyslovene špičkový, ale úplne dostačujú na audio vyjadrenie danej činnosti.
Ťažko odolať jednoduchým veciam, ktoré vás pritiahnú niečím neznámym. Cítite nadšenie a zas a zas sa vrháte do bitky samotnej. Na Battlefield: Heroes sa určite bude málokto pozerať ako na plnohodnotný titul, avšak paradoxne ponúka viac ako niektoré horlivo očakávané projekty. Žiadne dokonalé grafické spracovanie, žiadny hyper jemný priestorový zvuk, podrobné štatistiky ani príbeh za milión. Systém sadni a hraj je v prípade Battlefield: Heroes dokonale príťažlivý vďaka hrateľnosti. No a keď to dostanete zadarmo, nie je čo riešiť. Reklama sa k hráčom dostane prostredníctvom domovskej stránky hry, ktorú navštíviť jednoducho musíte (počas hrania na vás žiadna reklama vyskakovať nebude) a kto bude chcieť špeciálnu výbavu (či už oblečenie a vyzerá to tak, že i žiaľbohu zbrane), zaplatí si nejaké tie drobné a bude behať s panákom originálnym a mlátiť ostatných po hlave mucholapkou. Značka Battlefield skutočne expanduje a snaží sa pokryť celé bojisko. A tak ako nám to nevadilo v prípade Bad Company, vítame s otvorenou náručou aj Hrdinov. Na podmanivú zábavu máme totiž slabosť.
