Môže byť, no určité možnosti odkrývajú aj vedci.
BRATISLAVA. Túžba po čo najdlhšom živote a zdraví do vysokého veku je pre nás prirodzená. Popri liečbe akútnych a chronických ochorení v mladšom veku a úsilí o maximálnu nápravu dôsledkov úrazov je to de facto hlavný cieľ medicíny. Nik, samozrejme, nečaká, že obidva tieto ciele možno dosiahnuť absolútne, teda posúvať dĺžku života i plnej aktivity donekonečna. Bránia tomu dve objektívne bariéry.
Po prvé, patríme k pohlavne sa rozmnožujúcim organizmom. V ich prípade je smrť daňou za vysokú mieru evolučnej pružnosti, schopnosť populácií dlhodobo sa prispôsobovať premenlivým podmienkam životného prostredia. Okrem toho nie je mysliteľné mať nažive priveľa generácií naraz - na to jednoducho nepostačuje ani priestor, ani potrebné zdroje.
Po druhé, patríme k najzložitejším mnohobunkovým organizmom. Opotrebovanie našich tkanív a orgánov časom sa javí ako prirodzené hromadenie porúch, ktoré opravné mechanizmy tela prestávajú zvládať.
Kde však ležia hranice týchto dvoch obmedzení? Je druhé také pevné ako prvé? A ako blízko k nim môžeme preniknúť?
Predpovede a skutočnosť
Biomedicínsky výskum sa sústreďuje najmä na choroby, defekty a úrazy. Vyplynuli však z neho aj čiastkové odpovede na spomenuté otázky. Popri všeobecnom výskume sa navyše čoraz viac rozmáhajú priame štúdie mechanizmov starnutia. Celkove to už vyzerá, že v moci vedy by predsa len mali byť isté možnosti významne posunúť terajšiu typickú hodnotu dĺžky života. Pomaly bude v najbližších desaťročiach rásť tak či tak. Ešte podstatnejšie je však úsilie predĺžiť fázu, kedy sú ľudia fyzicky i duševne štandardne aktívni. To má vzhľadom na strmo rastúce náklady medicínskej starostlivosti vo vyššom veku skutočne kľúčový ekonomický a celospoločenský význam.
Odborníci často hovoria o neprekonateľnej hranici dĺžky života na úrovni 120 - 125 rokov. Lenže predpovede prekonávajú skutočnosť. Očakávaná typická dĺžka života nemala prekročiť 85 rokov. Japonské ženy sa tým už teraz nedávajú odradiť a podľa novších názorov do roku 2050 túto hranicu presiahnu vo všetkých rozvinutých krajinách.
Platí to i pre človeka?
Z pokusov na modelových organizmoch, ako sú kvasinky, hlísty, ovocné mušky drozofily a myši, vyplynul všeobecný záver o pružnosti dĺžky života. Samozrejme, vždy je tu otázka o miere prenosnosti takýchto záverov na človeka. Neslobodno však zabúdať, že mnohé základné genetické, biochemické a fyziologické systémy máme s týmito tvormi spoločné, osobitne s myšami - sú to cicavce ako my, hoci malé. Dnes už sú známe mutácie niekoľkých stoviek špecifických génov, ktoré môžu výrazne - zhruba o polovicu - predĺžiť typické trvanie života spomenutých organizmov. Zväčša sa týkajú inak evolučne zachovávanej vnútrotelovej regulácie rastu, energetickej a látkovej výmeny, výživy a jej vnímania organizmami (chuť, čuch, pocit sýtosti a hladu) a rozmnožovania. Teda takzvaných signálnych dráh, ako dráhy inzulínu a inzulínu podobného rastového faktoru (IGF-1), cieľa rapamycínu (TOR) a prenosu elektrónov v mitochondriách čiže vnútrobunkových "elektrárňach". Dlhší život najčastejšie vyplynie z potlačenia aktivity takých dráh. Zdá sa, že v pozadí tohto javu je jednak pokles hromadenia škôd v tele, jednak zvýšená miera jeho údržby a opravy, niekedy oboje.
Skrytý potenciál génov
Akoby tieto mutácie znovuobnovovali "zabudnuté", deaktivované alebo potlačené funkcie predmetných génov. Potvrdzuje to záver, že pri génoch je dôležité skúmať nielen ich aktuálnu funkciu, ale aj bývalú (čo možno odhaliť porovnaním genómov rôznych organizmov) či potenciálnu. Podľa niektorých názorov bude lepšie, keď gény necháme tak. Nie sú to ale nedotknuteľné objekty. Fungujú tak, ako ich k tomu priviedol prírodný výber. V našom prípade už popri prírodnom výbere pôsobia aj iné faktory. Mnoho génových mutácií, ktoré predlžujú život, má účinky, ktoré zodpovedajú dôsledkom zníženia kalorického príjmu - pravda, bez vysloveného hladovania. Tu pokusy dospeli až ku psom. Zdá sa, že to pôsobí paralelne, ale zväčša samostatne, s utlmovaním spomenutých signálnych dráh, ktoré vedú k starnutiu. Všeobecne stúpajú nádeje, že nasadenie pomerne jednoduchých farmakologických látok na báze napríklad resveratrolu (známa zložka, ktorú obsahuje najmä červené víno), fisiténu, rapamycínu či metformínu, umožní predĺžiť život. Zvlášť v kombinácii s kmeňovými bunkami pri náhrade vekom neopraviteľne poškodených tkanív a orgánov. To ešte pred dvomi desaťročiami vyzeralo ako fantázia.
Realistický optimizmus
Myslieť si, že my ľudia dokážeme absolútne vzdorovať obmedzeniam, ktoré pre nás vyplývajú z faktu, že sme vzišli z prírody a stále tvoríme jej súčasť, by bolo arogantné, ba pochabé. Takmer určite máme definitívne hranice, ak sa chceme pridržať svojho biologického základu a nevteliť sa do robotov; koniec koncov aj tie budú mať svoje obmedzenia. Ľudskosť však spočíva aj v zužovaní očividne od prírody zvyškového priestoru medzi aktuálnymi a definitívnymi hranicami každého organizmu.
Povzbudivým súhrnným výsledkom vedy je konštatovanie, že ešte máme kam postupovať. Na druhej strane nemôžeme byť prehnane optimistickí; je tu napríklad faktor rakovinových ochorení, ktorých výskyt stúpa s vekom. Bez vyrovnania sa s týmto problémom nemožno uspieť. No dosiahnutie priemeru 120 - 125 rokov a získanie 30 - 40 rokov života pri plnej sile (do stovky?) by to nemuselo byť nereálne.
V najnovšom čísle časopisu Nature zhrnuli aktuálnu situáciu Jan Vijg z Kolégia A. Einsteina v New Yorku a Judith Campisiová z Buckovho ústavu pre výskum starnutia a Lawrenceovho berkeleyského národného laboratória v Kalifornii.
Hlavný zdroj: Nature z 28. augusta 2008
