Môj priateľ M je taký prípad. Jazdí každý rok do Talianska k moru. Má zvláštnu záľubu, o ktorej jeho manželka nevie. Fotografuje ženy opaľujúce sa bez horného dielu plaviek. Nie je úchylný (teda aspoň nie veľmi), ale berie to ako šport. Jeho cieľom je získať čo najviac takých úlovkov. Kvalifikuje sa snímok každej ženy, na ktorom je vidieť aspoň jeden odhalený prsník. Rekord zatiaľ predstavuje 37 obrázkov.
Vždy na dovolenke ma to núti premýšľať nielen o fotografiách, ktoré robím sám, ale aj o tých, ktoré robia ostatní ľudia. Na koľkých z nich sa náhodou objavím? A čo na to potom povedia ich autori? Budú moju prítomnosť ignorovať, alebo premýšľať, kde som sa na fotografiách vzal?
Nie som primitívny divoch, aby som si myslel, že fotografovanie berie dušu. Ale tá okolnosť, že som nepochybne na stovkách snímok, ktoré som nikdy nevidel, ma znepokojuje.
Odborníci na vyhľadávače sľubujú, že v dohľadnej dobe bude možnosť hľadať na internete ľudí aj podľa ich fotografií. Pátranie v internetových albumoch potom bude ľahšie. Pre mňa, ale aj pre ostatných.
Čo keď existuje fotografia, na ktorej som v kompromitujúcej situácii? Napríklad ako jem BigMac na ulici v Mníchove a pozerám do výkladnej skrine sexshopu? Niekde som čítal, že vďaka rastúcej obľube digitálneho fotografovania je každý rok prekonaný rekord v počte urobených snímok.
Ich počet sa odhaduje na desiatky miliárd ročne. Taká masa! Ale neprekvapuje ma to. Priateľ M mi esemeskoval, že už prekonal minuloročný rekord.
