Bajpas vnútri hory

Cestička vylámaná v takmer zvislom svahu stúpa v množstve serpentín. Vedie osadami s domami prilepenými k stráni, iba občas sa objaví miesto, kde sa môžu minúť protiidúce autá. Ich počet rastie spolu s nadmorskou výškou. Zrazu sa ocitneme na plošinke, pred ktorou stoja dva domiešavače betónu. Jeden cúva do štôlne smerujúcej do lona hory. Pohľad z výšky vyše 1200 metrov nad morom na druhú stranu do údolia Rhôny vyvoláva závraty.

Podzemná katastrofa

Cestička, štôlňa i plošina, od ktorej cesta ďalej stúpa, sú takmer nové. Vznikli až v tomto tisícročí, na ktorého prahu sa tu udiala najväčšia prírodná katastrofa, akú pamätajú najstarší obyvatelia švajčiarskeho kantónu Wallis.

V utorok 12. decembra 2000 večer sa krátko po plánovanom odstavení posledného z troch turbosústrojí elektrárne Bieudron pretrhlo vo výške 1 234 metrov nad morom podzemné vodné potrubie. Betónová rúra s oceľovým plášťom s vonkajším priemerom 4,77 a vnútorným 1,5 metra nevydržala tlak vody.

Podzemná prasklina bola dlhá 9 metrov a široká 60 centimetrov. Okamžite sa spustili bezpečnostné systémy, no asi 27-tisíc kubických metrov vody z potrubia nad ňou zaplavilo rozsiahle oblasti v okolí Nendazu a Feye. Živel strhol množstvo horských chát a ďalších budov. Vzniknutá lavína zaniesla zeminou a kamením asi sto hektárov lesov, lúk a ovocných sadov, zasypala troch ľudí. Prerušila cestu medzi Sionom a Riddes na ľavom brehu Rhôny a prehradila rieku.

Ako pri operácii srdca

Vedci a inžinieri zo špecializovaných výskumných ústavov vylúčili náhradu prasknutého úseku, pretože štruktúra skalného masívu bola ťažko poškodená. Zvolili unikátne riešenie v štýle bajpasu, ktorým sa "choré" miesto obíde rovnako ako pri operácii srdca. Riešili i ďalší zásadný problém: z akého materiálu ho vybudovať, aby odolal zmeneným geologickým podmienkam. Na základe modelových skúšok odporučili využiť viac než 1 300 špeciálnych prstencov z vhodnej ocele.

Tím profesora Horsta Cerjaka z Materiálového ústavu univerzity v Štajerskom Hradci urobil stovky skúšok a odporučil najvhodnejšie druhy a technológie spracovania vrátane kontroly zvarov.

Podľa optimistických odhadov mala najväčšia vodná elektráreň v Európe obnoviť činnosť najskôr po roku 2003. Teraz je jasné, že opätovné spustenie turbín nemožno očakávať skôr ako prvý januárový deň roku 2011, upresňuje po ôsmich rokoch prác šéf stavebnej firmy Jean-Francois Nicod. Pôvodná investícia 1,3 miliardy frankov (okolo 25 miliárd korún) sa tak prevádzkovateľovi, energetickému holdingu EOS, predraží takmer o štvrtinu. Výstavba potrubného bajpasu - štôlne vedúcej vodu okolo praskliny - totiž zhltne bezmála 370 miliónov frankov.

Bajpas tvoria dve šachty: vodorovná, dlhá 107 metrov, a zvislá, vysoká 70 metrov. Spája ich zrejme najkomplikovanejší prvok celej stavby, potrubné koleno. Stavba je prístupná s pomocou mnohých rozľahlých priestorov vyrúbaných na konci prístupových šachiet prerazených do konca roku 2006.

Potrubie nad a pod prasklinou uzatvára gigantická betónová zátka. Horná a dolná časť potrubia sa napojí na bajpas zvlášť vyprojektovanými kolenami. Na ukladanie betónu vyvinuli špeciálne vozíky - pri dlhej preprave materiálu v domiešavačoch zo vzdialeného údolia by sa inak zhoršili jeho kvality. Oceľové prstence dovezené od lineckých firiem Va Tech Hydro a MCE sa dôkladne prevarujú a, samozrejme, kontrolujú v zvarovni vybudovanej tiež na mieste. Na stavbe pracujú nepretržite 24 hodín denne, sedem dní v týždni dve stovky robotníkov.

Elektráreň Bieudron

• Podzemnú elektráreň Bieudron postavili v rokoch 1993 - 1998 na brehu Rhôny v blízkosti zdrojov. Najstaršia Chandoline má výkon 120 MW, mladšia Fionnay 290 MW a Nendaz 390 MW.
• Súčasťou diela je nová prívodná štôlňa vody z nádrže Grande Dixence dlhá 15,8 km, ktorá vedie od priehradnej hrádze do Tracouetu, vyrovnávacia, zhora razená štôlňa (tlaková šachta) dlhá 4,3 kilometrov z Tracouetu k elektrárni Bieudron a samotná podzemná elektráreň.
• Elektráreň je vysoká 481 metrov a sú v nej tri Peltonove turbíny s celkovým výkonom 1269 MW. Voda do nej padá z výšky 1883 metrov.
• Ojedinelé vodné dielo leží v nadmorskej výške 2 365 metrov a pochádza z rokov 1950 - 1964. Gravitačná hrádza má výšku 284 metrov a v korune je dlhá 700 metrov. Zadržiava 383 miliónov kubíkov vody.
• Plocha priehradného jazera dosahuje 4,04 kilometra štvorcového. Voda doň priteká z územia s rozlohou 420 kilometrov štvorcových, na ktorom sú štyri veľhorské údolia s 35 ľadovcami a 80 ďalšími vodnými zariadeniami, štôlňami s celkovou dĺžkou sto kilometrov.
• Pri prevádzke všetkých štyroch elektrární pretečie za rok ich turbínami 500 miliónov metrov kubických vody. Výroba elektriny z tohto zdroja predstavuje štyri percentá celkovej spotreby vo Švajčiarsku.
• Elektráreň až do havárie vyrábala spoločne s ostatnými tunajšími zdrojmi lacno špičkovú a superšpičkovú, teda veľmi draho predávanú elektrinu, ktorá môže prakticky okamžite nahradiť nečakané veľké zvýšenie odberu alebo výpadok veľkej jadrovej elektrárne. Bežať môže v priemere tisíc hodín ročne. Približne desatinu vyprodukovanej elektriny spotrebujú čerpadlá vracajúce vodu do priehradnej nádrže Grande Dixence.

Švajčiarsky vodno-jadrový mix

Z vody získava Švajčiarsko takmer tri pätiny elektriny, zvyšok pripadá na päť jadrových blokov. Švajčiarska energetika je európskym unikátom; krajina vypúšťa do ovzdušia v prepočte na obyvateľa iba sedem ton oxidu uhličitého. Na porovnanie: bezjadrové Rakúsko s obdobnými prírodnými podmienkami zaťažuje klímu jedenástimi a Slovensko takmer desiatimi tonami na obyvateľa.

Okrem prietokových elektrární na Aare (obdoba Vážskej kaskády) sa elektrina vyrába aj v horských, využívaných ako prečerpávacie a produkujúcich tzv. špičkový prúd. Postaviť dnes obdobný systém ako v Grande Dixence však považuje šéf stavebnej firmy opravujúcej prasknuté potrubie elektrárne Bieudron Jean-Francos Nicod s ohľadom na verejnú mienku prakticky za vylúčené.

(vp)

Autor: Vladimír Pick (Autor sa venuje problematike energetiky)