vedz mi, čo čítaš, a ja ti poviem, kto si.
„Ale pochybujem, že vám toto niekto dobrovoľne povie,“ povedal som. „Niekde začať musím,“ pokrčil muž plecami, „a tam mi napadlo, že by ste mohli byť medzi prvými“. To bola odplata za to, že som sa o internetovej pornografii sem-tam zmienil vo svojich článkoch. Síce mi lichotilo, že ma dotyčný človek radí medzi známych ľudí, ale jeho ponuku som odmietol.
Ale spomenul som si naňho minulý týždeň, keď americký denník Los Angeles Times zverejnil, že na webe jedného z najznámejších a najcitovanejších amerických sudcov bola nájdená pornografia. Na tieto súbory síce neviedli žiadne odkazy, ale boli verejne prístupné.
Sudca problémovú časť webu ihneď zablokoval, ochotní používatelia však ešte predtým stačili skopírovať jej obsah aj na ďalšie stránky. Hneď som si – čisto z novinárskeho záujmu, pochopiteľne – sudcove srdcovky popozeral.
Nič extrémne ani mimoriadne, skrátka taká pekná zbieročka. Skúsil som tiež zistiť, ako dopadol podnikateľský zámer dotyčného človeka. Odpovedal mi, že projekt nakoniec nerealizoval. „Predstavte si, že mi svoje obľúbené videá nechceli ukázať ani pornoherci!“ napísal sklamane.
Vlastne je to stará známa vec: že tým najintímnejším pre nás nie sú partie, ktoré zakrývame spodnou bielizňou, ale naše myšlienky. Chudák sudca.
