BRATISLAVA. V televíziách nás obklopuje čoraz viac seriálov, kde zohrávajú hlavnú úlohu vedecké metódy zberu stôp na mieste kriminálneho činu a ich následná laboratórna analýza. Zvyčajne sú nakrútené dobre a tak pri nich divák priam lipne na obrazovke.
C.S.I. putuje do vesmíru
Po zemepisnej palete častí názvov seriálov začínajúcich na C.S.I., skrátene Criminal Scene Investigation (Vyšetrovanie na mieste zločinu), ako Miami, New York a Las Vegas, tento žáner prenikol aj do vzdialeného vesmíru. Aspoň v takom štýle sa niesli komentáre najnovšieho výskumu, ktorý urobil tím amerických astronómov na základe pozorovaní zo Spitzerovho kozmického ďalekohľadu, ktorý sa ako analógia známejšieho Hubblovho kozmického ďalekohľadu zameriava zvlášť na výskum infračerveného žiarenia vesmírnych telies z orbity Zeme.
Infračervená záhada
V centre pozornosti bol magnetar SGR 1900+14. Magnetary sú tak trochu v tieni iných vesmírnych telies, ktorých názov sa končí na "ar". Kvazary predstavujú mohutne žiariace superhmotné čierne diery v utvárajúcich sa galaxiách, pulzary zasa rýchlo rotujúce superhusté neutrónové hviezdy, vysielajúce pri každej otočke majákové signály vo viacerých oblastiach žiarenia.
Magnetary majú s pulzarmi spoločné to, že ide o neutrónové hviezdy. Vznikli tak ako ony v závere fázy aktívnej produkcie termojadrovej energie hviezd s hmotnosťou najmenej ôsmich sĺnk, keď tie vybuchli ako supernovy. Magnetary síce rotujú oveľa pomalšie, no zasa majú najmenej desaťkrát silnejšie magnetické pole, ktorého rozpad vedie k nepravidelne opakovaným zábleskom röntgenového a gama žiarenia.
Magnetarov poznáme čosi vyše desiatich, niektoré prípady sú nejasné. Iba pri jednom, SGR 1900+14, však vedci zistili, že ho obklopuje prstenec, žiariaci v infračervenom svetle. Jasne to ukázali snímky zo Spitzerovho kozmického ďalekohľadu, získané v rokoch 2005 a 2007.
Najhmotnejšie = najmagnetickejšie
Podstata prstenca s priemerom siedmich svetelných rokov (1 svetelný rok = 9,46 bilióna kilometrov) znamenala úplnú záhadu. Bádatelia totiž museli jedno za druhým vyraďovať všetky klasické vysvetlenia, lebo nezodpovedali jeho pozorovaným parametrom. Nakoniec im zostalo jediné: získané dôkazy dávajú zmysel iba vtedy, ak vznikol vcelku nedávno, po mohutnom záblesku SGR 1900+14, ktorý bol zaznamenaný v roku 1998.
Magnetar vtedy akoby prudko zahorel v štýle zapálenej fakle a spálil vo svojom bezprostrednom okolí medzihviezdny prach, čím vznikla dutina, v ktorej strede sa nachádza. Jej vonkajšie hranice teraz vymedzujú záhadný prstenec. Prach sa v ňom postupne infračerveno rozsvietil spätným vyžarovaním najmä ultrafialového svetla blízkych hviezd, akoby dušičkové osvetlenie, vyznačujúce hrob v podstate mŕtvej hviezdy. Všetko, čo teraz vyžaruje, sú iba dozvuky jej bývalej slávy. (V strede neutrónovej hviezdy už neprebiehajú termojadrové reakcie, zdroj žiarenia normálnych hviezd ako naše Slnko.)
Osobitne dôležitým výsledkom výskumu prstenca okolo SGR 1900+14 je preukázanie súvislosti tohto magnetaru s blízkou skupinou mimoriadne hmotných hviezd v rovine Mliečnej cesty. Potvrdzuje to, že magnetary so svojimi supersilnými magnetickými poľami vznikajú práve pri výbuchoch najhmotnejších hviezd.
V časopise Nature opísala "vyšetrovanie" SGR 1900+14 Stefanie Wachterová z Kalifornského technologického inštitútu v Pasadene (USA) s kolegami.
