Okolo roku 2005 som s tým prestal, pretože som si myslel, že ide o bežné a všeobecne známe slovo. Nechcel som sa svojich čitateľov dotknúť nejakým školáckym poučovaním. Nedokážem si spomenúť, kedy som v posledných rokoch stretol niekoho, kto by nepoznal blogy.
Poznajú ich moji rodičia aj moje deti. Keď som bol na ostrove Maurícius a rozprával som sa s predavačom perál na pláži, dal mi vizitku s adresou svojho blogu. O blogovaní už dokonca žartujú postavy v televíznych seriáloch, ktorých producenti dbajú na to, aby im rozumel každý idiot.
Keď som sa pred pár dňami rozprával s riaditeľom jednej úspešnej českej firmy a on sa spýtal: „Hovoríte blog? A to je čo?“ – myslel som si, že žartuje. „Ha, ha,“ zasmial som sa. Nežartoval. „Niečo mi to hovorí, ale nemôžem si spomenúť. To je niečo na internete?“ Šokovalo ma to. Ešte som sa dvakrát uistil, že sa pýta vážne, aby som sa nestal obeťou nejakého rafinovaného vtipu.
No a potom som mu niekoľko minút rozprával o tom, čo sú blogy, kto ich číta a kto ich píše, akým obrovským fenoménom sa stali a ako ovplyvňujú dnešný svet. Pripadal som si ako pozemšťan, ktorý bude v budúcnosti vítať na zemi ufónov z iných galaxií.
Keď som skončil, pozrel som sa na toho človeka s očakávaním. Uvedomoval som si, že som mu práve pomohol objaviť nový úžasný svet. A zaujímalo ma, ako to príjme. „Ha, ha,“ zasmial sa teraz on. „Už dlho som nepočul takú hlúposť.“
