Keby sme mali vybrať vývojársku firmu, do ktorej vkladáme najväčšie nádeje v tvorbe hororových projektov, jednoznačne vsadíme na Monolith. Partia stojaca za vynikajúcim Fearom, ktorého nepriame pokračovanie Project: Origin je v príprave, dopĺňala akčná hra Condemned, ktorá o strieľaní príliš nebola a vsádzala skôr na boj zblízka, kontaktné súboje. Ako jeden z uvádzacích titulov pre Xbox 360 si odnášal vysoké hodnotenia, PC verzia dopadla taktiež na výbornú, hoci sa na tomto projekte dalo nájsť dosť chybičiek či problematických miest. Pokračovanie malo všetko vylepšiť, zodpovedať otázky, ktoré ostali visieť vo vzduchu po prvom dobrodružstva Ethana Thomasa. Znalosť predošlého dielu nie je však príliš potrebná, len ste vhodení do depresívneho prostredia okamžite po spustení hry a čo najskôr sa musíte stotožniť s pomerne zaujímavým hlavným hrdinom balansujúcim na hranici života a smrti. Ak vôbec nejaká je. Akčná hra ako má byť, fanúšikov poteší a užijete si aj strašidelné scény. Takto by sme mohli pokračovať v optimistickom duchu, udeliť hre deviatku a chrochtať blahom. Akosi sa to však nestalo, Ethan Thomas stratil šarm a hoci niektorých scénam nechýba riadna dávka napätia, väčšinu času strávite v prítomnosti postupne upadajúcej atmosfére strachu. Skutočne sa nedalo zabrániť vyslovenie sklamania hneď v úvode recenzie. Tí, ktorí si ešte pamätáte prvý diel, istotne zalovíte radi v pamäti a vytiahnete na svetlo sveta spomienky o Ethanovom putovaní ako členovi FBI, pátrajúcom po podivnom masovom vrahovi, navyše v prostredí, kde sa ľudia akoby zbláznili a stali sa z nich krvilačné monštrá. Skvostná atmosféra, perfektné spracovanie a bravúrne načasovanie tých správnych momentov. Condemned 2: Bloodshot sa snaží o to isté, len to pôsobí akoby umelo. Fanúšikov hra možno nesklame, ale ich očakávania budú ťažko naplnené. Po prvom dobrodružstve sa Ethan totálne zosypal, stala sa z neho ľudská troska. Opustil svoju prácu a momentálne prežíva v uliciach ako bezdomovec, ktorého jedinou životnou náplňou je pitie alkoholu a ešte raz pitie alkoholu. Chce zabudnúť na zverstvá, ktoré sa okolo neho diali, no ako po pár minútach hrania zistíte, pokoj nenájde ani na totálnom dne, kde sa ocitol behom niekoľkých mesiacov. Je povolaný späť do služby, no svoj imidž vandráka ostáva zachovaný, navyše si občas musí prihnúť z fľaše, nadriadení k nemu nejednajú úplne férovo, ale to zistíte sami v priebehu hrania. Ethan sa jednoducho zmenil. Minimálne výzorom a mierne aj flegmatickým správaním, občas agresívnym vystupovaním.
Všetky screenshoty nájdete v galérii hry
Príbeh je postavený na tradične akčnom spôsobe vyšetrovania: čiže idem smerom dopredu, musím zneškodniť všetko, čo mi stojí v ceste, pričom tu je to bojom nablízko. Či už budete používať vlastné päste alebo niektoré z mnohých predmetov, ktoré máte k dispozícii. Je to len na vás. Jednoznačne sa však dá povedať, že ide o zážitok odlišný od iných akčných hier videných z vlastného pohľadu. Používať budete rôzne trubky, palice s klincami, barle, obušky, pálky, k slovu sa dokonca dostane aj kladivo či meč. Predmetov, ktoré môžete využiť k svojej obrane, je neúrekom a budete ich potrebovať, pretože nepriateľov, ktorí vám pôjdu po krku je dosť. Od iných ľudských trosiek po podivné čierne prízraky, akoby vytvorené zo smoly. Musíte však prísť všetkému na koreň a keďže príbeh sa snaží pôsobiť čo najpresvedčivejšie, máte k dispozícii vždy len jednu jedinú cestu, ktorou sa môžete vybrať. Neskôr začnete používať aj rôzne vyšetrovacie predmety, ktoré tvoria pomerne zaujímavú súčasť hry a prípad začne naberať trochu viac náboj mysteriózneho trileru, čo je len a len dobre, pretože akcia sama o sebe by to neutiahla. GRAFIKA 7 / 10
Čo si pri pohľade na hru povšimnete okamžite, je nasadenie tmavých farieb. Mnoho času strávite v priestoroch temných, osvetľovaných lúčom vašej baterky. Určite to pôsobí na atmosféru, pretože ak náhle objavíte nepriateľa bežiaceho k vám náhlou zmenou pohybu, spraví to svoje. Prostredie je možno až príliš tmavé, ale taká je aj atmosféra celého projektu, preto sa pripravte na zvyšovanie jasu obrazu, určite vám to nik nebude mať za zlé. Čo sa týka jednotlivých úrovní, nedočkáte sa žiadneho veľkého prekvapenia, ide o opustené, často zničené priestory, v ktorých je mnoho prekážok, kde by sa mohol skrývať potenciálny nepriateľ. Príjemným spestrením je továreň na bábiky – a tie samozrejme ožívajú, avšak rovnako ako v tomto prípade, ide skôr o premárnený potenciál, prípadne umelo spojené fragmenty, len aby tam bolo nejaké nové prostredie. To síce pekné je, avšak len na prvý pohľad, prípadne v statickej podobe, pretože pri hraní získate často pocit „prázdnych“ miest. Keďže sa hra odohráva prevažne v interiéroch, je lineárne prostredie v spojení s opakujúcimi sa objektmi, prípadne strohými tunelmi či zasekávanám sa o predmety, ktoré musíte obchádzať a postava ich neprekročí - to všetko je príliš slabým lákadlom. Samozrejme, modely postáv vyzerajú k svetu, sú vynikajúco animované a tvorcami používané filtre (obraz sa zmení na prehnane presvetlený, prípadne sa všetko sfarbí do modra či čiernobiela alebo sa rozmaže, čo predstavuje buď zmenu vášho stavu či halucinácie) sú slvelým úletom a zároveň i zvyšujú celkovú atmosféru, ale grafické prostredie vás jednoducho neuchváti. Má všetko to, čo je potrebné k tomu, aby ste naň nenadávali, ale neprináša extra pastvu pre oči. Krvi si však užijete v hojnej miere, ale to pri pohľade na obrázok o pár centimetrov nižšie netreba pripomínať.
INTERFACE 8 / 10
Ovládanie je na jednej strane úplne jednoduché, intuitívne a výborne funguje. Na strane druhej mne osobne vôbec nesadlo do rúk, viac o tom však v hodnotení náročnosti, tu budeme riešiť samotný koncept. Pohyb pravou rukou je riešený pravým trigerom, hák ľavou zas ľavým. Jednoduchý koncept dopĺňa krytie (stlačíte oba naraz). Podobne je to vo verzii pre PS3, kde boj zastupujú tlačidlá L2 a R2. Rovnako sú riešené niektoré špeciálne pohyby, vyšetrovanie, jednoducho všetko máte prehľadne vysvetlené, pochopíte to ihneď, nestratíte sa v mori tlačidiel, pretože sa vlastne nie je v čom. V tomto je ovládanie skvelé. Interface je riešený jednoducho: pokým dôjde k súboju, v hornej časti obrazovky sa vám vysunie vaše zdravie a akýsi stupeň zúrivosti, po ktorého naplnený môžete efektne zneškodniť protivníka. HRATEĽNOSŤ 6 / 10
Je to fajn akčná hra, to áno, len je trochu náročnejšia z hľadiska odhadnutia perspektívy a hlavne, čo je najdôležitejšie, stratila svoju pôvodnú atmosféru. Tu je to však subjektívne hodnotenie, pretože niektoré recenzie sú plné nadšenia a oslavných ód na strašidelnú stránku, ktorá je temne dokonalá. Možno aj áno, ale hre chýba svojské tajomno, skôr sa sústredí na súboje, brutalitu, torzá tiel, utrpenie a nehrá sa s hráčovými pocitmi bezmocnosti či paranoje a strachu tak, ako to bolo v prípade jednotky. Môže za to aj prerod hrdinu v egoistickú postavu, ktorá nedáva najavo svoj strach a svojim mŕtvolným zjavom ťažko prirastie niekomu k srdcu. Jednoducho sa o Ethana takmer vôbec nebojíte, neprežívate s ním putovanie z jedného miesta na druhé. V niektorých pasážach, v ktorých ide boj bokom, sa to začne meniť k lepšiemu a zistíte, že tvorcovia z Monolithu predsa len nestratili svoj štýl budovania strachu: tieňmi v pozadí, bežiacimi postavami, ktoré nikdy nedobehnete, zhasínanie svetla, hrmot. To je fajn, vtedy máte skutočne strach a hranie po tme je v tomto prípade zážitkom, na ktorý nezabudnete, avšak potom sa prejde k akcii a znovu to začne byť monotónne a nudné. Vyskočí na vás nepriateľ, spacifikujete ho, idete ďalej, vybehne na vás ďalší a tak ďalej. Atmosféra strachu je budovaná len na depresívnom prostredí a krvavých masakroch, inak ide o bežnú akciu. To je obrovská chyba, pretože všetci veľmi dobre vieme, že toto nás nevystraší.
Hrať potme je doslova v niektorých prípadoch nutnosťou, pretože inak si užijete iba priemernú zábavu. Je to chyba toho, že to čo robíte na začiatku, vlastne bez väčšej obmeny vykonávate až do konca. Síce na pár minút dostanete do rúk aj zbraň, ale munícia je nedostatkovým tovarom, čo sami zistíte, keď v zbraní nájdete štyri náboje. Súbojový systém s palnými zbraňami navyše príliš dobre nepracuje, je trochu nemotorný a je vidno, že sa primárne počíta s kontaktnými súbojmi. Tie sú zaujímavé už len preto, že sami vyberáte miesto dopadu útoku, ktorý určí ako na tom protivník po zásahu bude. Preto sa na vás nevalia desiatky protivníkov a idú po vás po jednom, občas vo dvojici, no to už začínate mať obrovské problémy, zvládnuť súbojový systém nie je jednoduché, navyše sú útoky nepriateľov s akokoľvek zbraňou mimoriadne efektívne a preto sa musíte brániť alebo utekať. Veľmi príjemne prekvapili vyšetrovacie metódy. Ak dôjdete na miesto, ktoré máte preskúmať, máte niekoľko možností: UV svetlom sledujete krvavé stopy, fotoaparátom zaznamenávate dôležité stopy a podobne. Tieto pomôcky si volíte sami, len ste vyzvaní na preskúmanie prostredia za účelom získania stôp, pričom ak do tohto „evidenčného“ módu vstúpite, sú vám kladené jednoduché otázky, na ktoré musíte hľadaním stôp správne odpovedať. Tak napríklad nájdete mŕtvu postavu, musíte zistiť pohlavie, čo má na sebe (čím mohla byť). Zistíte, že ide o policajta, tak sa pokúsite nájsť jeho evidenčné číslo. V inom prípade zas sledujete krvavú stopu na miesto, kde bola obeť zavraždená. Musíte premýšľať, všímať si okolie a v týchto prípadoch začne naberať hra ľudskejší rozmer, prestane pôsobiť umelo, už to nie je hrdinský pochod smerom za záchranou ľudstva – hoci to je v prípade egoistického Ethana hlúpe prirovnanie. Atmosféra jednoducho výrazne zredla, pričom všetko je to umocnené opakujúcim sa konceptom. Pozriem si fajn animačku, prejdem niekoľko miestností, v ktorých sa začnem báť, potom na mňa vyskočí prvý bubák, druhý, desiaty. Hoci je všade tma, prestáva to byť napínavé a ide skôr o frustrujúce momenty, pretože buď sú nepriateľa naskriptovaní tak, aby na vás vyskočili spoza rohu. Prvýkrát vás to naplaší a zomriete. Druhýkrát mierne rozhodí a zomriete. Tretíkrát idete, zabijete toho za dverami, no z druhej miestnosti pribehne na pomoc ďalší ujo, ktorý vás dostane zozadu. To už zábavné nie je, tak nakuknete do miestnosti, nalákate na seba toho za dverami, aktivujete skript vbehnutia do izby toho druhého a snažíte sa mať oboch pred sebou a postupne ich zlikvidovať. Atmosféra strachu je teda týmto zúfalým fackovaním hráčovho ega postupne zahnaná do kúta. Už sa nebojíte z dôvodu šialeného prostredia alebo tmavých kútov, ale skôr toho, aby ste sa dostali k najbližšiemu savepointu a neprekvapil vás niektorí z naskriptovaných idiotov, ktorí sa vynoria odnikiaľ. Na druhú stranu, niektoré momenty sú skvelé, prezradiť sa oplatí len jeden: Zbadáte postavu ako beží do miestnosti za rohom. Vyberiete sa za ňou, uvidíte v tme niečo podobné stojacemu ľudskému telu, tak vbehnete dnu do komôrky a zistíte, že ide o figurínu. Vtedy doslova cítite niečo za chrbtom, tak sa rýchlo strhnete a za sebou zazriete celý rad rovnakých figurín. Kto pri tomto neskríkne od strachu (preto sa odporúča hrať s minimom svetla okolo), má železné nervy. Lenže týchto skvelých momentov je príliš málo a nebojíte sa, lež väčšinu času bojujete.
MULTIPLAYER
Inklinovanie k akčnej zložke sa prejavilo v prítomnosti multiplayeru. Nebol však dostatočne testovaný – a úprimne, tento akčný model mi k srdcu neprirástol, na rozdiel od mnohých hráčov a recenzentov, ktorí behanie po úrovni a zabíjanie sa (zbraňami nablízko) považujú za výbornú zábavu. K dispozícii máte viacero módov, dôjde aj na plnenie úloh pri rozdelení hráčov na dva tímy, no akosi to k tej pôvodnej atmosfére Condemned nepasuje. Tu sa rozhodnite sami: buď vás nalákajú brutálne súboje (a v tom prípade sa v multiplayeri vybláznite) alebo atmosfére (to zas multiplayer skúsite a necháte ho tak). Je to však zaujímavý doplnok k lineárnemu príbehu, takže po dohraní sa môžete baviť hodiny a hodiny navyše. Tak napríklad tu máte aj niečo na štýl Klub bitkárov. ZVUKY 7 / 10
Zvukové efekty neplnia svoju funkciu zvyšovania atmosféry na sto percent. Nedá sa prehlásiť, že by absentovali, prípadne boli nekvalitné. To, čo vidíte na scéne, je náležite ozvučené, to áno, takže padajúci regál vám do ticha spraví riadny rámus, údery tupým predmetom do živých protivníkov spraví morbídne lahodné mľask, avšak čo zvuky nedokážu zvládnuť, je podporiť čímkoľvek to, čo nevidíme, ale mohlo by nás vystrašiť. Ó áno, dabing je výborný, charaktery prepojené so svojim prejavom, ale prečo je v továrni na bábiky ticho, keď by sa mohol ozývať v prázdnych útrobách detský smiech (riekanky, cupitanie detských nôh) alebo klasické „ma-ma“ bábik? Jednoducho nič, je to tak chudobné na vytvorenie atmosféry, že sa skôr bojíte tmy. Zvuky sú dobré, len neponúkajú nič navyše. HUDBA 5 / 10
Viete, v čom exceloval každý Silent Hill? V hudbe – a ak to piaty diel pokašle, verte, že si to niekto riadne odskáče, pretože fanúšikov tejto série je viac než dosť. A akú to má spojitosť s Condemned 2? No tu je to pravý opak. Hudba občas zaznie, upozorní na seba, no robí to sporadicky, nie vždy dosiahne to, čo má a jednoducho sa nesnaží zatĺcť povestný posledný klinec do hráčovej rakvy, aby sa po.... od strachu. Fajn, sú tu skladbičky, ale to je tak všetko, čo je na nich zaujímavé. NÁROČNOSŤ & INTELIGENCIA 6 / 10
Condemned 2: Bloodshot je hra náročná. Už len preto, že v súbojoch na telo utŕžite neraz jednu ranu. Horšie však je, že každé zaváhanie je tvrdo potrestané nepriateľským (a riadne bolestivým) útokom. Svoju prácu spravia aj tvrdé skripty, z ktorých jeden príklad je popísaný vyššie. Nahrávať poslednú pozíciu budete teda často a niekoľko sekúnd to teda potrvá. Musíte sa sústrediť na každý úder, plánovať ich rozdávanie, pretože Ethan nie je robot a na každý z nich potrebuje čas. Zbrane sú rozdelené podľa viacerých parametrov: dosah, rýchlosť, poškodenie, výdrž, pričom to nie je rozdelenie samoúčelné, lež vám nahovára, akú stratégiu máte použiť. A tu nastáva ďalší problém. Odhadnutie vzdialenosti medzi vami a nepriateľom je náročné (čisto subjektívny názor) a pri častom menení zbraní (postupne sa ničia) to radosť nie je. Niekedy sa jednoducho zaženiete do prázdna, inokedy necháte nepriateľa prísť blízko, a hoci ho zasiahnete, spraví to i on. Preto musíte neustále udržiavať od nepriateľov odstup, efektívne sa kryť, používať čokoľvek nájdete a prispôsobovať tomu svoju taktiku. Jednoduché to nie je, mainstream zrejme bude roniť slzy aj pri najľahšej obtiažnosti. S dĺžkou hry to je aj kvôli náročnosti súbojov nadpriemerné: celkovo jedenásť úrovní vám zaberie odhadom 15-20 hodín. Druhýkrát však už nemáte chuť sa do lineárneho dobrodružstva púšťať, vyššia obtiažnosť je skôr frustráciou. Samotná umelá inteligencia je na slabej úrovni: behajú dokola po svojich trasách, útočia bezhlavo, to však kompenzujú svojou silou a mrštnosťou.
ZÁVEREČNÝ VERDIKT 7,0 / 10
Ako celok sa Condemned 2: Bloodshot nedá hodnotiť zle, pretože to jednoducho zlá hra nie je, navyše na akčnú hru veľa nábojov nevystrieľate a všetko sa sústredí na kontaktné súboje. To je rozhodne klad, ktorý sa nedá prehliadnuť. No keďže ide o pokračovanie, čakali sme trochu viac, navyše sa vývojári rozhodli poľaviť v hororovej atmosfére na úkor samotnej akcie, takže napínavá atmosféra zredla. Niekomu to vadiť môže, niekomu nie, no toto pokračovanie jednoznačne mohlo dopadnúť lepšie. Dobrodružstvo Ethana Thomasa ponúkne odpovede na otázky a vysvetlí niektoré nezrovnalosti z jednotky, či však bol zvolený najlepší spôsob, je otázne. Rozhodnite sa podľa vlastného svedomia a vedomia: Stále budete pociťovať strach, stále Condemned 2: Bloodshot patrí k napínavým projektom, ale je toho menej ako by možno malo byť. Je to akčnejšie, je to brutálnejšie, je to tmavšie, používa sa skvelý systém deformovania obrazu a kadejaké iné vymoženosti, no strachu v tej najprirodzenejšej podobe (ako strach z neznámeho) si príliš často nezažijete.
Hru na recenziu zapožičal Gameexpres.sk
