BRATISLAVA. Náhoda praje pripravenému. Osvedčilo sa to aj 9. januára tohto roku, keď bádatelia sledovali na monitore výstup z detektoru satelitu NASA Swift, pozorujúceho oblohu v röntgenovom žiarení. Zaujímalo ich žiarenie hviezdneho výbuchu z kategórie supernov, katastrofického zániku hviezdy. Dostal označenie SN 2007uy.
Namiesto parády šmuha
Supernova bola objavená o mesiac skôr. Miesto: špirálová galaxia NGC 2770, pripomínajúca vesmírny domov Slnka, Mliečnu cestu. Z nášho pohľadu sa premieta do súhvezdia Rysa (Lynx) a leží vo vzdialenosti asi 90 miliónov svetelných rokov (1 svetelný rok = 9,46 bilióna kilometrov). Napriek grandióznosti javu videli na monitore len fádnu šmuhu. Naraz sa však pred ich užasnutými očami v tej istej galaxii, ibaže v inom úseku, na päť minút röntgenovo "rozsvietil" ako veľmi jasná škvrna nový hviezdny výbuch. Sťaby vyskočil z oblohy. Také čosi sa astronómom stáva raz za život. A aj na to treba mať šťastie.
Nečakaný okamih
V typickej galaxii sa vyskytne zopár supernov za storočie. V NGC 2770 však vybuchli s mesačným odstupom dve. Navyše štandardne sa pozorujú inak.
"Za starých čias - teda ešte vlani - ľudia supernovu najprv zachytili v bežnom svetle, a potom ju začali skúmať aj v inom, aby poznali, aká hviezda vybuchla, a našli mechanizmus, ktorý to spôsobil," povedal astronóm Robert Kirshner z Harvardovej univerzity (USA). U nás je známy z českého vydania populárnej knihy Výstredný vesmír. Skúmanie sa vždy začalo až niekoľko dní po samotnom výbuchu, keď naň vedci zamerali gama, röntgenové a ultrafialové detektory satelitov. Tieto druhy vysokoenergetického žiarenia, našťastie pre pozemský život vrátane človeka, totiž ovzdušie našej planéty neprepúšťa.
Teraz sa to prvý raz obrátilo. Supernovu vedci najprv zachytili v röntgene (Swift nesie detektory gama, röntgenového a ultrafialového žiarenia.) Nazreli tak do fáz krátko - iba hodiny po jej výbuchu. Jav dostal označenie SN 2008D. Následne ho začali skúmať aj v bežnom svetle ďalekohľadmi z povrchu Zeme aj z orbity okolo nej. Vrátane najväčšieho na havajskom observatóriu Mauna Kea a Hubblovho kozmického ďalekohľadu.
Teória, ktorá zafungovala
V podobe SN 2008D astronómovia prvý raz priamo sledovali úvodnú fázu výbuchu masívnej hviezdy ako supernovy. Nastane vtedy, keď hviezde s hmotnosťou vyše ôsmich hmotností Slnka v stredovej oblasti vyhorí palivo pre termojadrové reakcie, ktoré sú zdrojom jej žiarenia. Preváži vlastná gravitácia hviezdy, ktorá ju začne zmršťovať, až kým sa jej vnútorné oblasti nepremenia na superhustú neutrónovú hviezdu. Po tom nasleduje spätný odraz v podobe rázovej vlny. Tá smeruje von cez redšie podpovrchové vrstvy a povrch pôvodného hviezdneho telesa, ktoré roztrhá. Do vesmírneho okolia sa tým rozptýli niekoľko hmotností Slnka hviezdneho materiálu rýchlosťou až desaťtisíc kilometrov za sekundu.
V úvodnej fáze by mal podľa astrofyzikálnych teoretikov vzniknúť silný záblesk röntgenového žiarenia. Teraz ho skutočne zachytil satelit Swift. Dosiaľ boli astronómovia odkázaní na pozorovanie neskoršej fázy výbuchu, dni až týždne po jeho začiatku, keď rázová vlna dosiahla širšie okolie hviezdy. Konkrétne vtedy, keď sa röntgenovo rozžiaril materiál, pred tým vyvrhovaný z hviezdy dlhý čas, do ktorého narazil materiál rýchlo vyvrhnutý pri výbuchu supernovy a začal sa rádioaktívne rozpadať.
V najnovšom čísle časopisu Nature to napísala objaviteľka SN 2008D Alicia Soderbergová z Princetonskej univerzity s početným tímom kolegov z USA, Veľkej Británie, Číny, Izraela, Kanady, JAR, Taiwanu, Nemecka a Holandska. Spomínaný Kirshner bol jej učiteľom a ako vtipne poznamenal, vždy zosobňovala energetický jav.
 |
 Alicia Soderbergová pred zrkadlovým objektívom ďalekohľadu, ktorým jej tím pozoroval SN 2008D.
|
