Pamätám si to ako včera, hoci to bolo pred pätnástimi rokmi. Pri dverách zazvonil človek v obleku. Vyhliadol som z okna a povedal žene: „Toho odhadujem buď na poistenie domácnosti alebo svedka Jehovovho.“
Mýlil som sa. Ponúkal 15-zväzkovú encyklopédiu Britannica. Povedal, že taká vec by nemala chýbať v žiadnej domácnosti. „Žijeme v dobe, keď rozhodujú vedomosti. A tu sú všetky,“ vyhlásil. „Navyše je to krásny kus nábytku,“ obrátil sa na moju ženu.
Cena štyridsaťtisíc korún. Nemohli sme tušiť, že o dva roky sa začne revolúcia zvaná web a vznikne Wikipédia, ktorá z encyklopédie urobí internetového outsidera. Ale aj tak sme odmietli – predsa len to bolo veľa peňazí.
Britannica nikdy nepoľavila zo svojho názoru, že za kvalitné informácie treba platiť. Papierovú edíciu stále predáva ako „kus nábytku“ a na webe ju sprístupňuje za 70 dolárov ročne. Nie je to veľa, ale v porovnaní s Wikipédiou predsa len nekonečne ráz viac.
A kým v internetovej Britannice si návštevníci prezrú 21 miliónov stránok, vo Wikipédii je to 3,8 miliardy. Zrejme aj preto sa Britannica odhodlala k ďalšiemu kroku. Od minulého týždňa ponúka prístup zdarma „webovým vydavateľom“ vrátane blogerov.
Vyplníte prihlášku, v Britannice overia, či naozaj nejaký blog máte, a za pár hodín vám príde heslo. Už mi prišlo. A nielen to, na svojom blogu môžem zverejniť odkaz na ľubovoľné heslo a to si môže ktokoľvek prezrieť zdarma.
Fakticky tak Britannica sprístupňuje svoj obsah bezplatne všetkým, i keď akosi komplikovane. Vítam to. Aj ako o pätnásť rokov oneskorené, ale definitívne víťazstvo nad chlapíkom v obleku.
