ktorý žije v domčeku s hlinenou podlahou, ale má profil na Facebooku.
Našiel som ho na druhý deň na pláži. Predával suveníry vyrobené z koralu a volal sa Gi-gi. Mal tričko so svojou fotografiou a webovou adresou. Inštinkt ma premenil z lenivého rekreanta na ostrieľaného reportéra. Kúpil som si nevkusný náramok z koralov a dal sa s Gi-gim do reči. Chcel som počuť, ako po nociach bloguje, vytvára webové stránky a šetrí peniaze na prvý internetový biznis.
Ale bohužiaľ. Nemal ani vlastný počítač. To tričko si nechal potlačiť v neďalekom meste. Ako mi povedal, mať adresu na webe - lepšie povedané robiť dojem, že ju máte - je pre obchod na pláži na nezaplatenie. Dáva to pocit solídnosti a istoty. Do toho istého mesta teraz idem napísať svoj stĺpček.
Nie, v hoteli pripojenie nemajú. Ako mi vysvetlila usmievavá recepčná, radšej ho zrušili, pretože mali veľké problémy s vírusmi. „Bola to úplná katastrofa,“ povedala a naklonila sa ku mne. „Bolo to ešte horšie, ako keď sa nám pred troma rokmi premnožili šváby.“ Ako mám teraz napísať stĺpček o internete, keď široko-ďaleko je jediné pripojenie v malej kaviarni v meste?
Mojou poslednou nádejou je taxikár, ktorý ma vezie. Pýtam sa na internet, ukáže na webovú adresu napísanú na palubnej doske. Potom dodá: „Ale keď budete chcieť niekam odviezť, radšej mi zavolajte.“ A šibalsky mrkne okom.
