Dá sa naobedovať zadarmo? Táto otázka bola v minulom storočí predmetom sporu medzi ľavicovými idealistami a pravicovými pragmatikmi, a ekonómovia došli k vôbec nie prekvapujúcemu záveru, že možné to síce je, ale niekto taký obed aj tak musí zaplatiť.
Slávny ekonóm Milton Friedman dokonca pod názvom Žiadny obed nie je zadarmo publikoval jednu zo svojich kníh. Je to, samozrejme, pravda. Zadarmo nie je nič a v tom horšom prípade platíme nedobrovoľne za obed niekoho iného. Lepším prípadom je, keď za nejaký výrobok alebo službu neplatíme peniazmi, ale svojím časom alebo pozornosťou.
Reklama umožňuje bezplatné vysielanie komerčnej televízie, čiastočne či úplne dotuje cenu papierových novín a dnes tiež financuje prakticky všetko, čo nájdeme na internete. Médiá sú jedným takým veľkým „obedom zadarmo“. Tento koncept sa však pomaly infiltruje aj do nemediálneho sveta. Čítame o supernízkych cenách za letenky alebo o požičovniach aut, ktoré ponúkajú autá pomaľované agresívnou reklamou za nízky denný poplatok.
Japonská firma Apex testuje automaty na kávu, ktoré ju servírujú zákazníkom zadarmo. Majú na sebe monitor, na ktorom si musí záujemca o kávu pozrieť tridsaťsekundovú reklamu. Možno sa dočkáme aj „obeda zadarmo“. Ponuka obedného menu v cene reklamného bloku. „Kam pôjdeme na obed?“ spýta sa vás kolega. „Do bufetu, kde majú dobrý guláš?“ Pokrútite hlavou: „Kdeže, tam dávajú príšerné reklamy.“
