ných na udržanie rovnováhy ekosystémov. Vyhynutím je ohrozená asi jedna tretina obojživelníkov, približne polovica prežíva úpadok.
K príčinám neradostného stavu patrí šírenie hubových ochorení ako dôsledok zavlečenia nepôvodných druhov, používanie pesticídov, úbytok habitatu (oblasti prirodzeného výskytu), klimatická zmena a zhoršujúce sa znečistenie ovzdušia či pôdy, na ktoré sú obojživelníky zvlášť citlivé. Význam jednotlivých činiteľov a ich spolupôsobenie však vedci doteraz podrobne neanalyzovali, pretože väčšina štúdií sa venovala iba malému počtu druhov na malom území.
Navjot Sodhi, biológ zo Singapurskej univerzity, spolu s kolegami uskutočnil doteraz najrozsiahlejšiu globálnu štúdiu, venovanú úbytku obojživelníkov. Zmapoval 2 583 druhov obojživelníkov, teda asi 45 percent známych druhov. Vyhodnotil vplyvy štyroch základných faktorov: históriu druhov, podnebie, hustotu obyvateľstva a rozsah úbytku prirodzenej oblasti výskytu.
Autori v štúdii zistili, že vplyv premenlivosti podnebia v porovnaní s vplyvom veľkosti tela a rozlohy habitatu je relatívne nízky. Ešte viac tak zvýraznili dôležitosť veľkosti areálu, ktorý daný druh obojživelníka obýva. Ak je táto oblasť rovnaká alebo menšia ako päťtisíc kilometrov štvorcových (asi desatina územia Slovenska), stáva sa vôbec najdôležitejším faktorom, ktorý určuje riziko vyhynutia. Na takýchto územiach dnes žije asi tretina známych obojživelníkov.
"Štúdia je dôležitá vo svetle nedávnych poznatkov, ktoré pripisovali hlavnú vinu úbytku obojživelníkov chorobám," povedal pre New Scientist Robin Moore z ochranárskej organizácie Conservation International v Arlingtone v americkom štáte Virgínia. Podľa Davida Bickforda, jedného z autorov globálnej štúdie, existuje iba jeden spôsob, ako sa vyhnúť masovému vymieraniu obojživelníkov: ponechať im viac vhodného priestoru na život.
(der)
