Typicky konzolová séria Devil May Cry má obrovskú základňu fanúšikov a fungujúce princípy jednoduchej, priamočiarej a adrenalínovej akcie uviedla do šialenej dokonalosti. Tretí diel, ktorý sa objavil na PC vo forme špeciálnej edície síce mnoho pozitívnych ohlasov od konzervatívnych hráčov osobných počítačov nezískal, avšak do skutočného hitu mala hra ďaleko - na rozdiel od konzolovej verzie. Vývoj Devil May Cry 4 bol odhalený pre PC, Xbox 360 a samozrejme Playstation 3. A mnohí fanúšikovia séria zaplakali, navyše netušili, že hlavného hrdinu predošlých dielov nahradí nováčik Nero. Zmien a posunov sa zdá byť vo fungujúcom koncepte dosť, avšak ako sa v konfrontácii s review verziou ukázalo, Devil May Cry 4 sa drží zubami nechtami starej a dobre hrateľnosti a vlastne ani Nero nie je až tak vzdialený charizmatickému Dantemu. Všetko teda zostáva po starom, majitelia pôvodných dobrodružstiev už vopred vedia do čoho vstupujú a napokon Danteho nemusia príliš oplakávať. Jednak sa na scéne objaví, dokonca za neho budete hrať a jednak je Nero mladšie vydanie Danteho. Takmer rovnako oblečený, s nejednou cynickou vetou vychádzajúcou z jeho úst a v konečnom dôsledku má meč o šírke žehliacej dosky, vernú kamarátku pištoľ. To však nie je všetko, pretože okrem týchto funkčných vraždiacich nástrojov svoju démonickú silu dokazuje svojou pravačkou – tá ožíva vo vami zvolených momentoch a bacnutie ňou má pre protivníkov smrtiaci účinok. Všetko teda ostáva po starom: beháme po mapkách, skáčeme, sekáme mečom, strieľame a do toho používame ruku napríklad na priťahovanie nepriateľov, prípadne k väčším sa Nero priťahuje sám. Realistické súboje nečakajte, tie sú tak absurdné, až sú vo svojej podstate až zábavné. Priamočiara a lineárna akcia sledovaná z pohľadu kamery umiestnenej na rôznych pozíciách (novinkou je jej zmena na vybraných miestach) je zúrivá a besná, neustále zasypávate nepriateľov rôznymi údermi, vo vzduchu predvádzate akrobatické kúsky, kupujete si lepšie útočné kreácie a len s občasným využitím mozgovej hmoty sa presúvate ďalej a ďalej cez dvadsať úrovní. Primitívne a rozhodne nie duchaplné, no ono to funguje a démonická akcia jednoducho nemá v hernom svete obdoby, vy sa prichytíte pri tom, že vás to mlátenie všetkého naokolo proste baví.
Všetky screenshoty nájdete v galérii hry
Príbeh nebude nominovaný na žiadne ocenenie, ale vďaka mnohým videosekvenciám je rozprávaný zrozumiteľne a aspoň viete, prečo vlastne zúrivo stláčate tlačidlá vášho gamepadu. Vec sa má tak, že ľudia uctievajú Spardu, bývalého démona, ktorý sa vzoprel spod nadvlády svojich nadriadených a pomohol ľuďom uzavrieť bránu rovno do pekla. Všetko by bolo pokojné, keby do chrámu v priebehu hry nezavítal nechcený návštevník (je to Dante) a chladnokrvne nezabil najvyššieho kňaza. To sa nerobí, je to jednoducho neskutočne fuj, pobožní behajú v panike, a hoci sa Nero na bohoslužbe nudil so slúchadlami na ušiach, Dante mu stúpil na otlak. Prvé stretnutie s hrou je impozantné. Súboj proti Dantemu efektívne zastupuje inak nudné tutoriály a vyskúšate si všetky laskominky, ktoré Nero ovláda. Počas deštrukčného rezania (sochy padajú, lavice sa zmenia na kôpku triesok) sa dočkáte akčného ducha v tom najbláznivejšom podaní, keď hrdina letí niekoľko desiatok metrov, aby pristál na lavici, kde pohodlne sediac, podpierajúc si hlavu rukou pomedzi zuby precedí, že by sa protivník mohol viac snažiť. Práve v tom tkvie sila Devil May Cry – žiadna realita, neskutočné pohyby a nereálne útoky (nebude chýbať ani Danteho výskok a následný pád hlavou dolu, zatiaľ čo páli na nepriateľa pod sebou), všetko doplnené noblesou ironických hrdinov, ktorí sa tvária tak, že proti démonom bojujú aj počas obednej prestávky. Dante aj Nero zisťujú, že obaja majú démonické schopnosti, rozlúčia sa, v uliciach sa promenádujú zástupy podivných kreatúr a na Nerovi je, aby zistil, kdeže sa stala chyba a či cirkev postupovala korektne. Nie, to je jasné že nie, na konečné zúčtovanie sa s diablom si totiž na svoju stranu povolali ešte väčšieho nepriateľa, ale to už sa prezradzovať nepatrí. Akonáhle sa ponoríte do hry, prídete na jednoduché princípy, ste okamžite pohltení. Dôraz je totiž kladený na správne načasovanie útokov a ich obmenu. Zvládnuť to a protivníkov doslova utancovať si vyžiada tréning, ale v tom je ukrytá hlavná myšlienka Devil May Cry. Baviť sa skvostnou akciou. Z nepriateľov vypadáva červená hmota, občas natrafíte na ukryté misie, za splnené úlohy si kupujete nové ataky (výhodne je, že ak investujete do nie najlepšieho, môžete ho v priebehu hry predať za rovnaký peniaz, za aký ste ho odkúpili, takže nie je problém v priebehu úrovní skúšať iné taktiky) a to všetko na lineárnej ceste smerom vpred, aby ste porazili nejakého toho zákerného bossáka na konci úrovne, ktorý vám dá zabrať, má rozmery menšieho baráku a skutočne z neho ide rešpekt. A takto dokola. A stále sa bavíte. Neskôr získate nové schopnosti (ako aktivovanie špeciálnych objektov či plošiniek alebo spomaľovanie času), za Danteho zas bojové štýly, nikto vám nebráni prechádzať už dokončené úrovne za cieľom dosiahnutia lepšieho hodnotenia. Občas sa vyskytne nejaký ten logický problém, ale v skratke ide len o aktivovanie pák alebo rozbitie prekážky brániacej k postupu ďalej iným predmetov. Všetko sa však deje tak v rýchlom tempe, že si to nestačíte ani uvedomovať a už sa na vás valí ďalšia bizarná armáda. A zmáčk-zmáčk-zmáčk, sek, výskok, démonická paža, bum-bum pištoľou a už to lieta.
GRAFIKA 8 / 10
Doba pokročila, next-gen kabátik si oblieklo aj Devil May Cry 4 a je to na grafike poznať. Prostredie je príjemné na pohľad, hoci je to stále uzavreté územie, štýly sa striedajú s japonskou šialenosťou. Tu máme gotický zámok, tam zas bežné ulice mesta s autami na cestách, máme tu aj džungľu, podzemné pasáže, stredovekú dedinu, snehovú fujavicu. Detailné textúry všetkého naokolo v spojení s vynikajúcou prácou svetla a tieňu sú v správnom momente neskutočne ponuré, inokedy slnkom zaliate lokácie pestré, všetko sa to strieda s ľahkosťou a vaše oči sa určite nabažia aj pri animácii pohybov. Nie sú realistické, nič tu vlastne nie je brané vážne, ale ako celok tento arkádový model funguje. Interakcia s objektmi na scéne funguje taktiež. Kde teda nastala chyba? Jednotlivé sekcie s menšími obmenami totiž prejdete dvakrát. Raz za Nera, potom za Danteho. Tu a tam síce je nejaká zmena, ale pôvodná pestrosť je následne vystriedaná mierne nudným recyklovaním prostredia. Že ste to už videli, prípadne zablúdili a videli znovu a znovu, je mierne nepríjemné a obnovujúci sa nepriatelia na danej mape to vonkoncom nezachránia. Toto trpké sklamanie potom zaviní to, že si skutočne krásne scenérie už tak neužijete a omnoho lepšia voľba by bola pustiť Danteho inou cestou, hoci i v rovnakom prostredí, čo sa však nestalo. Vyzdvihnúť treba aj animácie, ktorých je neúrekom, sú zábavné, s rýchlym strihom a nechýba im správna dávka brutality alebo jemnej erotiky. INTERFACE 8 / 10
Ovládanie si treba osvojiť, no tvorcovia nikomu nehádžu polená pod nohy a pri voľbe ľahšej obtiažnosti nemusíte stláčať rôzne kombinácie útokov až tak precízne a súboje si užijete v maximálne možnej miere. Každý druh útoku má svoje tlačidlo, takže pri troche cviku stvárate na obrazovke neskutočné zverstvá, navyše majú obe postavy odlišný štýl, takže neprepadnete úplnej monotónnosti. Horšie je to však so sľubovanou inteligentnejšou kamerou. Ovládať ju môžete v minime prípadov, niekedy zaberá scénu zo síce efektného filmového pohľadu, no pre vás je to nepríjemné a neprehľadné. V niektorých pasážach natrafíte na tragickú chybu staticky umiestnených kamier. Je to síce záber úchvatný, ale ak sa vám po prechode obrazovkou prepne ovládanie (dopredu už neznamená dopredu, ale otočku čelom vzad a vrátenie sa do starej miestnosti, kde monštrá znovu ožijú), dostanete nepríjemný kopanec do intímnych miest. Pri súbojoch budete často využívať spomínané priťahovanie sa a hoci sa kamera otáča, snaží sa držať rozumného pohľadu. Niekedy to hapruje a ovládanie vám ide skôr od ruky, ale väčšinu času vidíte, kam máte namierené. Ovládanie je však bravúrne jednoduché a stále predstavuje plnohodnotnú výzvu.
HRATEĽNOSŤ 8 / 10
S hodnotením by sa dalo ísť pokojne vyššie, nebyť spomínanej monotónnosti a faktu, že sa vlastne nič nezmenilo a celé je to o tom istom. Mlátiť sa desiatky hodín rovnakým spôsobom je zábavné, pokým viete kam máte ísť a všetko to odsýpa tak ako má. Ak sa však objaví obtiažna pasáž, začnete si trhať vlasy. V náročnosti sa poľavilo, čo treba pripísať jednoznačne ku kladom hry, avšak stále vás bude niekde v zákutí mátať predstava, že po štvrtýkrát to isté už nemusí byť aj rovnako zábavné ako na začiatku. Strmo stúpajúca krivka hrateľnosti na začiatku má neskutočne príťažlivý efekt a budete k hre doslova prisatý. Okúzľujúca príťažlivosť prameniaca z jednoduchej zábavy a akčných momentov ako z béčkovej filmovej produkcie má svoje čaro, a áno, baviť sa budete vrchovatou mierou, veď tento herný žáner nie je tradičným tovarom na hernom trhu, no pridaná hodnota by hre neuškodila. Aj tak je však úroveň pohltenia na neskutočne obrovskej úrovni a od hry sa odtrhnete pomerne ťažko. Nenájdete tu nič sofistikované, no sarkastické čistenie sveta od diabolských stvorení má neskutočný spád, ktorý vás drží. A nepustí, mrška jedna nepríjemná. Ťažko sa o hrateľnosti, ktorá je založená na akčnosti popisuje niečo viac – keď ste to už raz hrali (minulé diely, prípadným ekvivalentom je God of War alebo Heavenly Sword, aj keď v porovnaní s DMC je to slabý odvar), viete o čom je reč, v opačnom prípade si tak zúrivú akciu nedokážete len tak predstaviť a z týchto slov si akčnosť nevychutnáte. MULTIPLAYER
Hra ho neobsahuje.
ZVUKY 8 / 10
Monštrá vrieskajú, neustále počuť rinčanie rozbíjajúcich sa objektov, sekanie mečom, štekot zbraní a neustále búchanie. V niektorých momentoch je to skutočne ohlušujúce a pri súbojoch s bossmi získate strach len z hrmotu naokolo. Výsostne skvelým je však dabing – hlas Danteho alebo Nera má ten správne drsňácky šmrnc, všetko komentujú ironicky a s noblesou sebe vlastnou. Na rozdiel od starých akčných hrdinov (keď Rambo v romantickej scéne pomedzi zuby precedí „milujem ťa“) sú jednotlivé frázy uveriteľné, hoci sú otrepané ako novoročná opica sediaca vám na krku. Charaktery majú charizmu a hlasovo to len a len potvrdzujú. HUDBA 7 / 10
Hudobné motívy sú typicky konzolové, hudba mieša technické prvky so zavíjajúcimi gitarami, čo je tradičný prvok tejto série. Niekomu toto absurdné spojenie vyhovuje, iný nad ním bude prevracať očami, faktom však ostáva, že je to príjemná vzpruha k ďalšej bitke. Hudba sa objaví v momente prichádzajúceho súboju a vlastne identifikuje blížiacich sa nepriateľov. Inak je tu úbohé ticho, čo už tak dramatické nie je. Napríklad také chorály v gotickom zámku neskutočne chýbali a atmosféra mierne poľavila.
NÁROČNOSŤ & INTELIGENCIA 7 / 10
Ako je spomenuté vyššie, v náročnosti sa viditeľne poľavilo, čo je klad, ohromné plus pre bežné publikum, ktoré obtiažne pasáže z minulosti prinútili frustrujúco šmariť ovládač do čohokoľvek. Neznamená to však, že by ste sa hrou prerúbali až príliš poľahky, len je to proste jednoduchšie. Ani napriek tomu sa však tvorcovia nevyhli niektorým náročným častiam, v ktorých sa na nejaký čas zaseknete a neraz si ich zopakujete. Keď však pokoríte bossa s milimetrom života po konečnom zúčtovaní, nasledujúcu animáciu si o to viac vychutnáte a víťazstvo je o to opojnejšie. Spočiatku priamočiare prechádzanie neskôr vyústi k nepríjemnejším stretom, ale aspoň to nie je brnkačka, na druhú stranu sa na úplný záver zas nedostane hocikto. Lepšie vyriešená mohla byť určite mapa, ktorá tu prítomná je, no prehľadná už ani za nič nie je a keďže neobsahuje indikátor, kam vlastne máte ísť, občas sa nezmyselne vrátite v snahe nájsť tú správnu cestu, pretože ste si nevšimli tenký prúžok označujúci dvere. Monštrá a inteligencia je rovnako podivná kombinácia ako minerálka a sledovanie hokeja, takže to preskočíme. Devil May Cry 4 krátkou hrou určite nie je, do dvoch desiatok hodín by ste sa zmestiť mali, avšak pri opakovanom hraní nie práve najlepšie zvládnutých misií sa herný čas ešte natiahne. Takže nadpriemer, len zvyšovanie náročnosti mohlo byť plynulejšie, nie riešené akoby skokom a nečakane.
ZÁVEREČNÝ VERDIKT 8,0 / 10
Devil May Cry 4 rozhodne nie je revolúciou alebo vykročením série na trochu inú cestu, než po ktorej vykračovala doposiaľ. Či je hrdinom Dante alebo Nero, je úplne bezpredmetné, pretože oba charaktery majú neskutočnú charizmu a zamilujete si aj mladšieho Nera. Len je tak trochu na škodu, že posun v samotnej hrateľnosti nezaznamenal takmer žiadny krok smerom vpred. Samozrejme, vyzerá to výborne a ono sa to aj výborne hrá, všetko to odsýpa, len určite každého musí začať mátať myšlienka, že by si hra prechodom na next-gen predsa len zaslúžila trochu viac. To, že je lepšie oblečená, z nej nerobí ešte bombastický must-have titul. V prípade, že pristúpite na tento fakt a akceptujete ho, nespravíte so štvrtým Devil May Cry chybu. Nečakať nič špeciálne a zabavíte sa. A to je na začiatok roku v hitových suchotách predsa slušný rozjazd, nie?
