;) |
Príbeh v hack and slash hrách (Diablo, Sacred, Titan Quest a spol.) nezohráva príliš veľkú úlohu. Postačí panák alebo panáčica, kopec potvoriek a hybaj ho rúbať. Kingdom under Fire sa vymotalo z predošlých strategických titulov a vstupuje na scénu akčného RPG, kde sú však RPG prvky tak minimálne, že by to niekto mohol brať ako urážku tohto hrdinského žánru. Výhradne konzolový projekt určený pre Xbox 360 vchádza do vôd takmer neprebádaných, bez výraznej konkurencie by hladinu hernej slasti rozvlniť mohol, lež ani absencia akéhokoľvek soka nevynesie Circle of Doom na piedestál slávy. Príbeh je zasadený medzi predošlé dva diely Kingdom under Fire a neznalí sa v ňom stratia, fanúšikovia si maximálne povšimnú, že toho a toho hrdinu predsa poznajú. Ale to je však všetko, príbeh, nech sa snaží akokoľvek zaujať, je tu len do počtu. Ujo alebo teta je uväznený/á v Temnej dimenzii a chce ísť domov. To je všetko, respektíve toto môžete sledovať zo šiestich rôznych pohľadov – presne taký je totiž počet hrdinov, ktorých môžete pri hraní chytiť za ruku a previesť ich týmto peklom. Jeden je síce na začiatku ukrytý a musíte si ho odomknúť, ale to vôbec nevadí, výber je skutočne pestrý. Nie, že by nejako extrémne záležalo na tom, koho si vyberiete, napovie vám však už zbraň uložená do vášho batohu.
Všetky screenshoty nájdete v galérii hry
Cez príbeh sa prenesiete, pretože je to jeden veľký chaos a po nechápaní začnete kosiť desiatky príšeriek. Akčný záber bojov skôr odkazuje na masové zabíjačky typu Dynasty Warriors alebo 99 Nights a hrateľnosť tomu aj zodpovedá. Kosíte nepriateľov bežiacich oproti vám ako na porážku, zbierate skúsenosti, po zaznení fanfáry sa vrhnete na rozdeľovanie bodov do troch rôznych vlastností (zdravie, stamina a šťastie), občas nájdete nejakú tú zbraň, dáte ju do batôžteku alebo rovno uchopíte do rúk, navštívite obchodníka, predáte, čo sa vám nehodí alebo spojíte dve zbrane do jednej a všetko to opakujete v šiestich aktoch s pomerne rôznorodými nepriateľmi, niekoľkými bossmi a po celý čas sa poctivo, ale skutočne precízne a na sto percent nebavíte. Je tu síce niekoľko nápadov, ktoré mali spraviť Circle of Doom originálnym projektom, titulom nesmierne chytľavým, ale všetko len zhoršili. Sú to drobnosti a maličkosti, ktoré znejú zaujímavo, ale fungovať rozhodne nefungujú. V okamihu, keď zistíte smutný fakt, že stereotypné stláčanie niekoľkých gombíkov je jediným cieľom hry, zbadáte príliš orezané torzo pôvodných plánov. Vôbec nejde o to, že by myšlienka bola zlá, ale ono to nedrží pokope. Konzolové hack and slash? Kľudne, ale tu nám to trochu škrípe.
GRAFIKA 6 / 10
Grafické spracovanie samé o sebe zle nevyzerá, detailmi prekypujúce scény sa striedajú, šestica rôznych prostredí simuluje akty z Diabla a keďže sú jednotlivé mapy náhodne generované, človek by sa mal baviť. Veď aj animácie pohybov a rôznych sekov si vychutnáte vďaka kamere umiestnenej za chrbtom hrdinu, potvorky si rozkošne hopkajú a v prípade živých organizmov z nich romanticky strieka krv na všetky svetové strany. A typovo sú dokonca rozdielne a riadne uletené: larvy nacucané krvou ulovíte poľahky, šamanov, lukostrelcov. Kostry sú na dennom poriadku, rovnako aj prerastené kvetinky, železný golem alebo pavúky, škorpióny a iná chamraď. Lenže keď sa na vás vyrúti zrkadlo alebo socha s anjelikom, začnete premýšľať nad tým, čože to vývojári z Blueside za sajrajt fajčili. Znechutení budete z kože stiahnutých tiel, ktorých mokvajúce mäso je nepríjemne biele, plazia sa po zemi a celkovo sa pohybujú ako nemotorní zombíci za zvukového sprievodu mrmlania akoby zo sanatória. Niekto mal bujnú fantáziu a obrázky tiež nevyzerajú odpudivo, tak prečo len mierne nadpriemerná šestka? Je totiž rozdiel pozrieť si niekoľko obrázkov a čučať do hry 16 hodín.
Circle of Doom ma grafické spracovanie monotónne. Šesť prostredí je síce rozdielnych, ale jednotlivé lineárne chodbičky sú od seba na nerozoznanie, generátor mapiek je riadne nekvalitný, pretože raz dá hráčovi možnosť ísť vpravo a pri reštarte zostáva celá trasa rovnaká, len je zrkadlovo otočená. Celá cesta je navyše neskutočne lineárna, dokonca by sa aj staršie diely Call of Duty museli začať smiať nad tunelovým efektom. Nemôžete nikam vybočiť, neviditeľné steny vás nikam nepustia a začínate objavovať chyby ako zúfalé prelínanie textúr, ohavná kamera a hlavne umelé a mŕtve prostredie. Deštrukčný model je aplikovaný úplne zľahka: seknúť alebo vystreliť do hocičoho, navyše sa zo všetkého akoby odlúpne kus čohosi. Vyzerá to zaujímavo pri hroboch, pochopíte to pri stĺpoch, ale prečo s ručným delom takýmto spôsobom osekávate aj vázu, ktorá sa ani za nič na svete nerozpadne? Podobných detailov začnete nachádzať viacero a potom vám grafické spracovanie začne pripadať riadne primitívne. Grafika nie je totiž len o tom, čo vidím na niekoľkých obrázkoch, ale či poteší oči aj po niekoľkých hodinách hrania. A lineárne a obmedzené spracovanie na detaily chudobných cestičiek sa dnes už hrať nedá. Navyše sa jednotlivé mapy neskutočne dlho nahrávajú.
INTERFACE 5 / 10
Keďže je Circle of Doom primárne konzolovým projektom, musela byť pôvodná schéma hack and slash hier upravená pre gamepad – spočiatku to dvakrát príjemné nebude pre nikoho, ale postupne si zvyknete. Na jednotlivé tlačidlá si vyberáte rôzne druhy zbraní, mágie alebo liečivé nápoje (klasicky červenej farby). Kameru sledujúcu vašu postavu spoza chrbta môžete v rámci obmedzených možností natáčať alebo dokonca zvoliť aj pohľad a la Gears of War, čiže lepšie namieriť so strelnými zbraňami. Len je pritom nutné držať ľavý trigger, čo dvakrát príjemné nie je, hlavne ak je citlivosť natáčania v tomto pohľade minimálna (celé to v konečnom dôsledku vyzerá ako spomalený film) a zároveň sa hýbať, mieriť a strieľať, je kvôli ľudskej anatómii jednoducho nemožné – veď pozerajte: ľavý palec na ľavom analógu, ľavý ukazovák na rýchlom liečení, keby to bolo potrebné, ľavým prostredníkom neukazujeme oplzlé gestá, ale držíme stlačený ľavý trigger, aby sme čumeli z mieriaceho pohľadu, pravý palec na analógu a chytáte kŕč do pravého ukazováku ako sa snažíte zatlačiť A pri mierení ako streľbu z kanónu. No srandy kopec. V tomto pohľade síce vidíte poriadne pred seba, pretože kamera je nastavená stupídne a rovnako stupídne sa občas aj správa, ale je to „trochu“ nemotorné.
Pohľad spoza postavy sa zas drží príliš blízko postavy a taktiež je príliš nízko. Vidíte teda detaily vlajúceho plášťu alebo poodhalené lýtka slečny či chroptiace potvorky v predsmrtných kŕčoch, ale veď viete čo z toho, keď nevidíte, kamže sa to náš hrdina vlastne pozerá, kohože to rúbe a kde vlastne dočerta je? Chaos nastáva takmer vždy, keď sa kamera rozhodne zabrať to trochu pod zaujímavým uhlom alebo sa vy rozhodnete priblížiť k stene a otočiť kameru tak, aby ste videli pred seba a nie stenu, postavu a útočiace potvorky kopajúce vás do zadku. To potom začne nejednému byť nevoľno, nevidíte už úplne nič a musíte sa snažiť nejako dostať odtiaľ preč. Kamera by si zaslúžila mierne vyladiť. Mierne viac. Ale nevadí, stáva sa to len raz za pár minút a po troche cviku sa to naučíte zvládať. Systém menu je typicky konzolovo chabý, písmena veľké, detailné popisy jednotlivých zbraní tu nehľadajte, cez jednotlivé položky sa musíte „preklikávať“, inventár je stvárnený záložkovým menu, pričom detaily predmetov sú minimálne, ledva rozoznáte obrovský meč od obyčajného, aj to často až vtedy, keď vám to prezradí nápoveda. Ovládanie postavy by teda ešte ušlo, ale tá zverina okolo je na zaplakanie, kamera frustruje, ale aspoň sa nenudíte.
HRATEĽNOSŤ 5 / 10
Niekto môže hack and slash hry nenávidieť a nikto mu to nebude brať, lenže hrateľné kúsky to jednoducho sú, ľudia si ich žiadajú a logicky by si mali žiadať aj Circle od Doom, veď ono vlastne nemá ani nejakú konkurenciu na tom Xboxe 360, tak kde nastala chyba? Zabudneme na stereotypné a lineárne spracovanie, dokonca vypustíme aj otrasnú kameru, všetko by sa dalo brať ako nutné zlo, keby nebolo nudy, opakujúcej sa nudy, ktorá vám stále zaklope na dvere a vy jej ich zakaždým otvoríte, spravíte kávičku, pokecáte nad zákuskom o počasí, rozlúčite sa, zatvoríte dvere a o päť minút sa situácia opakuje. Hrateľnosť je monotónna, na vine je viacero faktorov: príbeh by mohol byť zaujímavý, keby nebol nelogicky rozprávaný len na špeciálnych miestach, kde sa môžete vyspať. Vstúpite do snov (hra sa načítava), ujo vám povie pár viet, občas nejaká iná postava zafňuká a to je asi tak všetko. A vždy len na týchto miestach, vždy je to komorné a hlúpe. Taktiež len na týchto miestach môžete získať špeciálne sekundárne vlastnosti (poznáte to: buchnát päsťou, kopanec do rozkroku, modrý flusanec, liečenie a podobné milé vecičky), ktoré sú fajn len na papieri. Vôbec ich totiž používať nemusíte, navyše ich môžete využívať iba v prípade, že si ich u jedného starca zapíšete (naraz môžete mať aktivované len dve schopnosti) a splníte úlohu. Alebo lepšie povedané limit. Zabi toľko a toľko takých a takých nepriateľov.
Toto je nielenže stupídne, absurdné a zavádzajúce, ono vás to navyše núti vracať sa na raz prejdené miesta a vďaka „náhodnému generovaniu“ máp (mimochodom, jednu takú mapku prejdete za približne desať minút) sa neustále potácate a vraciate na známe miesta, len aby ste konečne natrafili na zabudnutú príšerku, ktorej skalp potrebujete. Ak potrebujete 50 skalpov, je to o to väčšia zábava. Je to úbohá snaha ako zabaviť hráča, pretože to proste nefunguje, je to nesmierne unavujúce a jedinou odmenou je zisk archievmentov. Problém číslo dva je slabučký dôraz na RPG prvky, takže to skôr vyznieva ako masová mlátička. Síce vám rastie experience bar, vylepšujete si zdravie, staminu a šťastie, nachádzate predmety, avšak to je málo. Stamina je vcelku fajn prvkom: podľa typu zbrane pri jej útoku miniete istú časť staminy, takže s veľkým mečom spravíte pár útokov a hrdina je unavený, zatiaľ čo katanou si to šibrinkujete niekoľko sekúnd. Niektoré predmety pridávajú na obnove staminy, iné zas zvyšujú zdravia a tak ďalej. Ale rozdielov medzi nimi je príliš málo, pri hodnote dve tisíc zdravia vás 5 jednotiek z biedy nevytiahne a ak máte staminu na hodnote jednej tisícky, taktiež vám je jedno, či vám za sekundu pribudne 25.5 alebo 25.7 výdrže. Šťastie je jednoducho šťastie a čím vyššia hodnota, tým hodnotnejšie predmety z nepriateľov vypadávajú.
Obchodovanie je nudné, zlepšovanie zbraní často zbytočné, pretože kým sa dopracujete k poriadnemu kúsku, miniete také množstvo peňazí, že na to neskôr radšej zabudnete a postačí vám pôvodná zbraň, pretože zlepšenie býva len dakedy skutočne viditeľné. Ak si dáte dohromady všetky tieto prvky, máte pred sebou totálne zadupaný potenciál, ktorý Circle of Doom na papieri určite predstavuje. Ide len o tupé stláčanie útoku, pri ktorom aj Diablo a spol. vyzerá ako sofistikovaný simulátor. A nestále sa musíte vracať späť, ani netušíte, prečo to vlastne robíte, putujete po príliš rovnakých miestach, z ktorých nevedie iná cesta, len tá rovno za nosom. A rúbete, rúbete a strieľate, strieľate, potom cink, nová úroveň, tak behom pár sekúnd investujete body do zdravia a idete ďalej. Hra nemá ten správny duch podobných RPG titulov, keď zlepšovanie charakteru hráča jednoducho baví a náročky sa vracia späť do navštívených miest, aby si zvýšil level postavy. Tu je to skôr na obtiaž a je nutné hru správne dávkovať, pretože nudiť to začne priskoro.
MULTIPLAYER 7 / 10
K dispozícii je kooperatívny multiplayer, čo už zábavnejšie je, dokonca sa naraz môže na jednu cestu vydať až štvorica dobrodruhov, ktorí sa vzájomne dopĺňajú. Je to však len o niečo lepšie, pretože ostatné vlastnosti hry zostávajú nezmenené, navyše nemôžete hrať viacerí na jednom Xboxe, ale sa musíte dohadovať cez internet.
ZVUKY 6 / 10
Hučať to hučí, škriekať to škrieka, kroky počuť je, ale že by išlo o niečo úžasné, to sa povedať nedá. Zvuky ako také vnímať nebudete, pretože zabíjať nepriateľov budete v obrovskom množstve a tí sú ozvučení až príliš typicky. Dabing to príliš nezachráni, pretože si ho vypočujete len na daných miestach (snové interaktívne časti). Ani prostredie nemá ten správny šmrnc, takže sa napríklad vôbec necítite ako v lese či púšti.
HUDBA 5 / 10
Hudba je rozdelená na dve časti: jedna melódia v danom akte znie, ak vo vašej blízkosti nie je žiadny nepriateľ. Ak túto hranicu prekročíte vy alebo nejaká potvorka, hudba sa razom zmení na rýchlejšiu a viete, že sa to bude o chvíľu rezať. Obe skladby sú však podivne priemerné, nezaujímavé a nemusíte im venovať žiadnu pozornosť, fungujú výhradne ako indikátor príchodu akcie.
NÁROČNOSŤ & INTELIGENCIA 4 / 10
Protivníci sú tupí ako päťka plech, to nebudeme rozoberať, je to predsa hack and slach. Ešte sa to takmer aj rýmovalo. Inteligencia spočíva v tom, že vás niekto alebo niečo vidí a ide vám po krku. To je všetko. Súbojový systém je však navrhnutý tak idiotsky, že robí z hry náročnejšiu záležitosť. Problematickým miestom je totiž obrana. Vaša obrana. Ktorá vo svojej podstate neexistuje. Nestihnete ujsť z dosahu obrovského démona a bacne vás po hlave, brániť sa nedokážete, padnete na zadok a začnete to akceptovať. Lenže ak na vás nejaká zaflusaná larva vystrelí otrávený šíp, odhodí vás to niekoľko metrov dozadu, druhá larva už mieri a kým váš panák vstane, dostane ďalšiu dávku. Nedokáže sa brániť a keď sa už protivník rozhodne zaútočiť (inak postáva ako alebo hopsá na jednom mieste ako päť peňazí či pobehuje sem a tam), jednoducho to schytáte. A od takej larvy, ktorú inak doslova zadupete do zeme podrážkou svojej šľapky s oceľovou výstužou, to sakra zabolí. Žiadne automatické bránenie alebo aspoň resisty či zvyšovanie faktoru obrany, dostanete po hube zakaždým, keď to nepriateľ chce. Občas sa stane, že utečiete, ale to je tak jeden prípad z tisíca. Tým pádom sa primitívna hra stane o stupienok náročnejšia, no malá rada znie: investujte získane body do zdravia, chlastu s medicínou (ten červený blivajz, po ktorého vypití vám stúpne zdravie) je požehnane a keď máte obrovský počet hitpointov, do prechodu na vyšší level, kedy sa zdravie automaticky doplní, to dajako prežijete. Trochu horšie je to s bossmi. Platí totiž na nich vopred určená taktika a pokým jej neholdujete, ste nahraní, v sociálnom zariadení (neskutočne slušne napísané) a navyše s penou u pusy, pretože vám niekto nepovedal, že na to elektrické indivídum potrebujete šable, zatiaľ čo vy máte pri sebe meč a kanón. Do frasa, čo tak trochu lepší prístup k hráčom? Náročnosť teda kolíše: všetkým prebehnete a na bossa buď máte alebo nie.
ZÁVEREČNÝ VERDIKT 5,0 / 10
Kingdom under Fire: Circle of Doom je pozoruhodná hra. Je to hack and slash, ktoré ak by bolo vydané na PC, poslali by sme ho kade ľahšie svinským krokom. Lenže na Xboxe je to trochu o niečom inom. Ak si vezmete do hlavy, že denne budete hrať hodinku, nuda sa až tak skoro nedostaví, respektíve jej stihnete uniknúť. Inak je Circle of Doom typickým príkladom stereotypnej hrateľnosti s mnohými domrvenými prvkami, ktoré by odstránil poctivý betatest. Lenže do toho sa zrejme nikomu príliš nechcelo alebo to skúšali tento herný žáner neznalí. A to je obrovská škoda – hoci sa Circle of Doom snažilo byť za každú cenu iným hack and slash, mohlo zapadnúť do tejto početnej rodiny, takto je síce iné, avšak rozdielne i kvalitou, ktorá za plnú cenu hry určite nestojí.
