„Je to idiot,“ povedala mi babička a tiež mi vysvetlila, že sa mu nemáme smiať. Aj tak sme sa mu smiali, pretože sme boli ešte väčší idioti. Béďu koncom osemdesiatych rokov zabilo auto. Bol zrejme uprostred jednej z tých jeho búrlivých debát, ktoré viedol sám so sebou, a nevšimol si prichádzajúci nákladiak.
Technologickej revolúcie deväťdesiatych rokov sa nedožil. Aká to je škoda som si uvedomil, keď som na uliciach začal stretávať čím ďalej, tým viac ľudí, ktorí hovoria sami so sebou. Žiadny z nich pritom nie je idiot, aspoň v tom zmysle, v akom mi to vysvetlila babička. Majú iba v uchu hands-free súpravu mobilného telefónu.
Kúpil som si ju pred rokmi tiež a občas ju používam pri šoférovaní, ale na verejnosti nikdy. Možno z úcty k Béďovi, možno proste cítim úzkosť z toho, že by ma ostatní mohli považovať za idiota. V každom prípade som si na to spomenul, keď som nedávno čítal, že vedci na univerzite vo Washingtone vytvorili kontaktné šošovky, na ktoré je možné „premietať“ obsah displeja mobilného telefónu. Keď vám bude zvoniť telefón, nebudete ho musieť loviť vo vrecku, ale meno volajúceho uvidíte pred sebou. Rovnako tak text esemesky.
S väčším rozmachom videotelefónie možno tiež uvidíte človeka, ktorý vám volá. Geniálne! Má to, samozrejme, aj druhú stranu mince. Okrem ľudí, ktorí sa rozprávajú sami so sebou, budeme stretávať aj tých, ktorí majú vytreštené oči niekam do blba. Proste kompletní idioti. Potom ich zahluší nejaké auto.
